novinky z radnice

V tomto roku uplynulo 100 rokov od úmrtia arcibiskupského vikára v Trnave, ostrihomského kanonika, pápežského preláta, historika, archeológa, zberateľa, pamiatkara a filantropa, Pavla Jedličku (*1844 – †1917).

Pavol Jedlička sa narodil 14. januára 1844 v Dolnom Lopašove Štefanovi a Kataríne, rod. Mihalfiovej. Obaja rodičia boli potomkovia urodzených šľachtických rodín. Predkovia z otcovej strany získali šľachtický titul 10. novembra 1668 od panovníka Leopolda I. Tento titul získal Ján Jedlička a jeho bratia Adam, Pavol a Juraj, ktorí sa v tom čase zdržiavali v Sátoraljaújhelyi a tiež aj v Sárospataku. Adam sa neskôr usadil v Dolnom Lopašove, kde si ako árendátor prenajal výsek mäsa, postavil usadlosť a zabýval sa tu. Z tejto vetvy pochádza aj Pavol Jedlička.[1] Matka mu čoskoro zomrela a o jeho výchovu sa staral otec Štefan, ktorý dbal najmä o náboženskú výchovu a vzbudenie vlastenectva u syna osvojením si maďarského jazyka. Sám Pavol Jedlička neskôr na margo otcovej prísnej výchovy napísal (originál v maďarčine): „Dobre si pamätám, keď otec so zvýšeným hlasom zdôraznil, že ma vydedí, ak niekedy budem pansláv alebo pangermán.“[2]

Pavol Jedlička na obraze z roku 1916, reprofoto: autor ↓

Ľudovú rímskokatolícku jednotriednu školu navštevoval v Dolnom Lopašove. Gymnaziálne štúdiá absolvoval na Arcibiskupskom gymnáziu v Trnave (Gymnasium Majus Archi-Episcopale Tyrnaviae), kde študoval v rokoch 1854 – 1862.[3] V roku 1860 sa stal Jedlička ako kandidát budúcich teologických štúdií chovancom „malého“ Seminára sv. Imricha v Bratislave (Seminarium Sancti Emerici Posonii), nazývaného aj Emericianum. Táto inštitúcia formovala chlapcov gymnazistov, ktorí chceli byť, prípadne uvažovali o tom, že sa stanú po úspešnom ukončení gymnázia kňazmi. Táto predpríprava trvala dva roky, avšak Pavol Jedlička posledný gymnaziálny ročník býval v trnavskom Seminári Blahoslavenej Panny Márie Nanebovzatej (Seminarium Beatae Mariae Virginis Coelum Assumtae Tyrnaviae), zvanom aj Marianum. Jedličkove študijné výsledky možno hodnotiť ako veľmi dobré. Za príklad sme vzali jeho hodnotenia v poslednom školskom roku 1861/1862, ktoré až na jeden predmet mal rovnaké v I. aj II. polroku štúdia. Výborné výsledky dosiahol z maďarského a francúzskeho jazyka, veľmi dobré z náboženstva, gréckeho jazyka, dejepisu, geografie a matematiky, dobré výsledky vykazoval z latinského a nemeckého jazyka, prírodovedy (v II. polroku veľmi dobré) a filozofie. Jeho správanie na hodinách možno považovať za bezproblémové, bol čulý, pracovitý a mal čistý a pekný krasopis.[4] Spolu 29 žiakov končiaceho 8. ročníka Arcibiskupského gymnázia v Trnave maturovalo v dňoch 7. – 10. a 22. – 24. júla 1862. Devätnásťročný Pavol Jedlička zmaturoval s hodnotením výborný a s konštatovaním jeho zrelosti. Maturitné výsledky a hodnotenia za jednotlivé učebné odbory získal nasledovne: náboženstvo – výborný, latinský jazyk – chválitebný, grécky jazyk – chválitebný, nemecký jazyk – chválitebný, maďarský jazyk – chválitebný, dejepis a geografia – (paradoxne) dobrý, fyzika a matematika – chválitebný.[5]

Po úspešnom zložení maturitných skúšok nastúpil Jedlička v roku 1862 do „veľkého“ Seminára sv. Štefana v Ostrihome (Antiquissimum Seminarium Sancti Stephani Regis Hungariae Strigonii), zvaného aj Stephaneum. Pôvodne sídlil tento seminár v Trnave, no v roku 1850 za arcibiskupa Jána Scitovského bol presunutý do Ostrihomu.[6]

← Pavol Jedlička píše o sebe v roku 1902, zdroj: Archív Spolku sv. Vojtecha

Po ukončení štúdia teológie bol Pavol Jedlička ako dvadsaťdvaročný absolvent 25. júla 1866 vysvätený za kňaza. Po kňazskej vysviacke bolo Jedličkovi pridelené kaplánske miesto v Častej, kde pôsobil do 9. decembra 1868. Tu sa začal intenzívnejšie venovať dejinám a ešte v roku 1866 vydal v periodiku Magyar Sion štúdiu o častianskych pamätihodnostiach.[7] Jeho prítomnosť práve v Častej zrejme ovplyvnila záujem o regionálne dejiny a blízkosť hradu Červený Kameň a šľachtickej rodiny Pálfiovcov pozitívne poznačila jeho neskorší profesionálny prístup a odbornú orientáciu práce historika. Ešte počas pobytu v Častej publikoval príspevok venovaný dejinám červenokamenského hradu.[8] Začiatkom decembra 1868 bol poslaný kaplánovať do Budína do predmestia Taban.[9]

Jeho prvou farnosťou sa stala 5. júna 1870 Štefanová, ktorú obsadil po zomrelom farárovi Jánovi Tartollovi. V maličkej farnosti žilo v čase Jedličkovho príchodu len 317 katolíkov a sedem židov.[10] Tu zotrval štyri roky, no pôsobenie v tejto obci bolo poznačené menším sporom o delenie pozemkov pri komasácii medzi farou a obyvateľmi Štefanovej. 30. júla 1874 sa stal farárom v mestečku Horné Orešany, kde v tom čase žilo 1 183 katolíkov, 10 evanjelikov a 46 obyvateľov židovského vierovyznania.[11] Nahradil tým farára Jozefa Fodora, ktorý zomrel na miestnej fare 6. mája toho roku.

3. mája 1882 bol hornoorešanský farár Pavol Jedlička ostrihomským arcibiskupom Jánom Simorom menovaný za dekana Smolenického dekanátu (vicearchidiakona) a zároveň aj za školského inšpektora základných (ľudových) rímskokatolíckych škôl v Smolenickom dekanáte.[12] Smolenický dekanát, alebo aj vicearchidiakonát či dištrikt, tvoril integrálnu súčasť Bratislavského archidiakonátu[13] a patrili do neho farnosti Dolné Orešany, Bohdanovce nad Trnavou s filiálkou Klčovany a Šelpice, Boleráz s filiálkou Neštich (s osadou Políčko), Horné Orešany, Dlhá s filiálkou Borová, Trstín s filiálkou Bíňovce, Doľany, Smolenice s filiálkou Lošonec, Suchá nad Parnou a filiálkami Košolná a Zvončín (spolu s priľahlými majermi). Celkovo teda Smolenický dekanát, na čelo ktorého bol vymenovaný Jedlička, tvorilo deväť farností s ôsmimi filiálkami. V roku 1882 obývalo územie tohto dekanátu 10 516 rímskych katolíkov, 498 židov a 37 evanjelikov.[14]

Podpis Pavla Jedličku z roku 1913, zdroj: Archív Spolku sv. Vojtecha →

Rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. vymenoval 13. júna 1902 Pavla Jedličku za ostrihomského kanonika. Zároveň sa Jedlička stal i arcibiskupským vikárom v Trnave. Vraj túto funkciu nechcel nik prijať pre rozhádané pomery, tak bola medzi poslednými ponúknutá práve jemu a on ju prijal.[15] Žiaľ, táto situácia však svedčí o tom, že Jedlička sa stal vikárom nie pre svoje zásluhy, schopnosti či dobré meno, ale len z dôvodu odmietnutia tejto funkcie inými duchovnými. Ostrihomská arcidiecéza sa v tých časoch delila územnosprávne na tri vikariáty: Ostrihomský (generálny), Budapeštiansky a Trnavský. Trnavský vikariát sa ďalej delil na 24 archidiakonátov[16] s 240 farnosťami a 533 405 obyvateľmi rímskokatolíckeho vierovyznania, čím bol svojou rozlohou aj počtom veriacich najväčším vikariátom v arcidiecéze. Personálne obsadenie Vikariátneho úradu v Trnave (Officium Vicariale Tirnaviense) bolo v roku 1903 nasledovné: arcibiskupský vikár – Pavol Jedlička, sekretár a archivár – Alojz Zelliger, laický úradník – Jozef Školuda a úradný služobník – Peter Haverla. Trnava bola aj sídlom cirkevného súdu (Sacra Sedis Archiepiscopalis Tirnaviensis), ktorému predsedal samotný Jedlička.

Ukážka z publikácie Kiskárpáti emlékek →

Kráľovským dekrétom z dňa 17. októbra 1908 sa Jedlička stal prelátom a nitrianskym archidiakonom. Vo funkcii nahradil Štefana Roszivala, ktorý bol z postu uvoľnený a zároveň mu bol pridelený Katedrálny archidiakonát.[17] Archidiakonát predstavoval územnosprávnu jednotku, ktorej prináležala správa určitej časti arcidiecézy. Nitriansky archidiakonát sa v tomto čase delil na päť menších jednotiek – vicearchidiakonátov. Boli to Topoľčiansky, Radošinský, Hlohovský, Veľkozálužský a Mojmírovský dištrikt. Spolu 45 farností, na ktorých území žilo 92 205 rímskych katolíkov, 7 472 židov, 2 732 evanjelikov, 953 kalvínov a štyria grécki katolíci.[18]

Do funkcie nitrianskeho archidiakona bol Pavol Jedlička slávnostne inštalovaný 14. novembra 1908 a spolu s ním do funkcie archidiakona aj Ľudovít Rajner, Ján Graeffel, František Maszlaghy, Štefan Roszival a Medard Kohl.[19]

V roku 1908 bol tiež vymenovaný aj za rektora trnavského seminára Marianum, no v roku 1916 sa vzdal funkcie vikára aj rektora seminára. Zlatú sv. omšu (50 rokov kňazstva) oslavoval v Marianke v roku 1916. Pri tejto príležitosti sa konalo v Dolných Orešanoch zhromaždenie, kde bolo Jedličkovi udelené čestné občianstvo. Zároveň bol namaľovaný jeho portrét. V roku 1917 mu bol udelený za zásluhy rád Františka Jozefa.[20]

Titulný list regestára, ktorý vydal Jedlička v roku 1897 ↓

↑ Titulný list regestára listín šľachtického rodu Pálfiovcov z roku 1910

Medzi verejnosťou a najmä akademickou vedeckou obcou je však Pavol Jedlička známy najmä ako historik, zberateľ a pamiatkar. Jedlička po sebe zanechal cennú archeologickú zbierku, ktorá bola do roku 1959 uložená v priestoroch Múzea Spolku sv. Vojtecha, odkiaľ sa vzájomnou dohodou s novovzniknutým Západoslovenským múzeom delimitovala do jeho priestorov a stala sa základom jeho archeologického oddelenia.[21]

← Správa o úmrtí Pavla Jedličku, zdroj: Slovenské ľudové noviny, 9. marec 1917

Z histórie publikoval Jedlička množstvo odborných aj popularizačných štúdií v periodikách ako Hadtörténelmi Közlemények, Magyar Állam, Történelmi Tár, Archaeologiai Értesítő, Századok, Magyar Sion a podobne. Jeho najznámejším dielom je dvojzväzková historická publikácia Kiskárpáti emlékek (v preklade Malokarpatské pamiatky). Prvý zväzok vydal v roku 1882 v Budapešti s podtitulom Vöröskőtől-Szomolányig (v preklade Od Červeného Kameňa po Smolenice), v ktorom zachytil dejiny týchto hradných panstiev, ich majiteľov a poddanských obcí a mestečiek, pričom pracoval s rôznorodým archívnym materiálom z viacerých archívov. Mnohé fakty opísal z vlastných skúseností a pozorovaní. Druhý zväzok s podtitulom Éleskőtől-Vágujhelyig (v preklade Od Ostrého Kameňa po Nové Mesto nad Váhom) vydal v Jágri v roku 1891. V oboch zväzkoch spracoval na dobrej úrovni dejinný vývoj malokarpatského regiónu a doteraz je toto dielo využívané predovšetkým historikmi.

Pravdepodobne málo známym faktom je, že Jedlička vydal aj dva hodnotné regestáre. Prvý v roku 1897 s názvom Adatok erdődi báró Pálffy Miklós a győri hősnek életrajza és korához 1552 – 1600 (voľný preklad: Rábsky hrdina Mikuláš Pálfi a jeho doba 1552 – 1600), v ktorom uvádza regesty (stručné obsahy listín) 840 originálnych listín z archívu červenokamenských Pálfiovcov a regesty ďalších 320 listín z iných archívov. Vydanie tejto publikácie vysoko ocenila Uhorská akadémia vied, ktorá sa na margo regestára vyjadrila, že je plodom vytrvalej práce a prináša mnoho informácií nielen k životu samotného Mikuláša Pálfiho, ale aj k udalostiam posledných dvoch dekád 16. storočia.[22] Jedlička postupoval v začatej práci a v roku 1910 vydal v Budapešti pokračovanie s názvom Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401 – 1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai (voľný preklad: Originálne úryvky z listinnej zbierky Pálfiovcov (1401 – 1653) a ich životopisy). Práca obsahuje 1044 regestov originálnych listín z rodového archívu Pálfiovcov a ďalších 65 regestov listín z archívu hlohovských Erdödyovcov, v ktorých sú zachytené spoločenské, rodinné, vojenské a kultúrnopolitické údaje doby ich vzniku.[23]

Náhrobný kameň Pavla Jedličku v Dolnom Lopašove, foto: autor →

Okrem odborného historického záujmu vydal aj niekoľko titulov z náboženskej oblasti, napríklad v roku 1886 dielo s názvom A kereszténység alapja a valódi haladásnak (v preklade Kresťanstvo je základom ozajstného pokroku), v ktorom píše najmä o kresťanskej morálke a o vplyve kresťanstva na jedinca a jeho vôľu, spoločnosť, štát, vedu či umenie.[24] Z ostatnej duchovnej literatúry možno uviesť dielo Eszmék és tanulságok (v preklade Úvahy a ponaučenia) vydané v roku 1908. V prvej časti tohto diela vyjadruje Pavol Jedlička vlastné myšlienky a idey ohľadom katolíckej viery, morálky, spoločenského a politického života. Jeho cieľom bolo u čitateľa vytvoriť kresťanský svetonázor, ktorý pokladá za jediný správny. V druhej časti uvádza svoje životné skúsenosti a opisuje udalosti, ktorými dokazuje, že Boh žije, vládne a riadi osud ľudí na Zemi, no zároveň aj často trestá a obdarúva.[25]

Jedinou knižnou publikáciou, ktorú vydal Jedlička v slovenskom jazyku, bol prvý preklad životopisu dona Jána Bosca do slovenčiny (z francúzskych a nemeckých pôvodín). V úvode knihy vysvetľuje svoje pohnútky: „Vieru v jednoho Boha a v božskú prozreteľnosť udržať, dokázať, že Boh s otcovskou láskou spravuje svoju Cirkev a že ona je užitočným stromom, ktorý dobré a hojné ovocie prináša – to je najdôležitejšou a najvznešenejšou úlohou pravých kresťanov, zvlášte kresťanských spisovateľov. Z tejto príčiny opísal som v malom nákresi z hodnoverných pôvodín život katolíckeho kňaza Jána don Bosku, ktorý bol opravdu jedným z tých mužov našeho stoletia, ktorých podivná dobročinnosť a obetavosť vždy zvečnená zostane. Jeden takýto muž dokazuje viac než tisíc sväzkov nevereckej filozofie, a stá ročníkov slobodomyseľných novín.[26]

Pavol Jedlička bol inteligentný, priamy a vzdelaný. Ovládal slovenský, maďarský, nemecký, francúzsky a latinský jazyk. Súcitil s chudobnými, zriadil dokonca základinu pre starých Trnavčanov a v rodnej obci svojej matky, vo Veľkých Kostoľanoch aj chudobinec. Ako trnavský vikár bol príkladom pre ostatných farárov, pre ktorých bol zároveň aj milujúcim duchovným otcom a pre veriacich predstavoval starostlivého pastiera. Zomrel v Ostrihome 27. februára 1917 v 73. veku života a v 51. roku kňazstva. Jeho pozostatky boli prevezené do Dolného Lopašova, kde bol pochovaný.

 Adrián Lančarič, Štátny archív v Trnave

 


[1] JEDLICSKA, Pál. Kiskarpáti emlékek. Éleskőtől-Vágujhelyig. Eger : Nyomatott az érseki lýceum könyvnyomdában, 1891, II. kötet, s. 323-325.

[2] JEDLICSKA, Pál. Kiskarpáti emlékek, s. 324.

[3] Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len MV SR), Štátny archív v Trnave, f. Gymnázium v Trnave, Maturitný protokol 1862, inv. č. 380, šk. č. 86, s. 7-8.

[4] MV SR, Štátny archív v Trnave, f. Gymnázium v Trnave, Triedny katalóg pre 8. ročník 1861/1862, inv. č. 210, šk. č. 18, s. 19.

[5] MV SR, Štátny archív v Trnave, f. Gymnázium v Trnave, Maturitný protokol 1862, inv. č. 380, šk. č. 86, s. 7-8.

[6] BEKE, Margit. A Szent István Királyról és a Boldogságos Szűzről Nevezett Érseki Ősregi Papnevelő Intézet címere. In Magyar Sion. Új folyam VI. Estergom : Szent Adalbert Központ, 2012/1, XLVIII., s. 20-21.

[7] JEDLICSKA, Pál. Csejte történeti emlékei. In Magyar Sion. Estergom : Nyomatott Horák Egyednél, 1866, s. 427-440, 502-515, 590-599.

[8] JEDLICSKA, Pál. Vöröskő vára s történeti emlékei. In Magyar Sion. Esztergom : Nyomatott Horák Egyednél, 1868, s. 194-202, 257-268.

[9] O tejto zmene informovalo aj slovenské periodikum Cyrill a Method. Katolícke Noviny pre Cirkev, Školu a Literatúru. Bratislava, roč. XVI., č. 4, z 1. februára 1869, s. 32. Spolu s Jedličkom bol do tejto farnosti pridelený aj kaplán Michal Bogišič, neskorší prištinský biskup.

[10] Schematismus Cleri Archi-Dioecesis Strigoniensis pro Anno A Christo Nato 1870. Strigonium : Typis Aegidii Horak, 1870, s. 147.

[11] Schematismus Cleri Archi-Dioecesis Strigoniensis pro Anno A Christo Nato 1874. Strigonium : Typis Aegidii Horak, 1874, s. 149.

[12] Archív Trnavskej arcidiecézy, f. Officium Vicariale Tyrnaviense, 1882 INT 10/26, nr. 789.

[13] Bratislavský archidiakonát pozostával v roku 1882 z Pezinského, Šamorínskeho, Dunajskostredského, Malackého, Stupavského, Seneckého, Seredského, Smolenického a Trnavského dekanátu a tiež aj z farností mesta Bratislava a Trnava, ktoré vystupovali ako „mestské dekanáty“. Územne patril pod Trnavský vikariát.

[14] Schematismus Cleri Archi-Dioecesis Strigoniensis pro Anno A Christo Nato 1882. Strigonium : Typis Aegidii Horak, 1882, s. 145-147.

[15] DÚBRAVSKÝ, František. Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Skalica : 1921, 226 s. Dostupné online dňa 11.11.2016: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1824/Dubravsky_Uhorska-Skalica/11.

[16] Do Trnavského vikariátu patrilo v roku 1903 spolu 24 archidiakonátov: Šaliansky, Topoľčiansky, Radošinský, Hlohovecký, Veľkozalužanský, Mojmírovský, Šaštínsky, Moravskosvätojánsky, Čachtický, Myjavský, Senický, Dobrovodský, Veľkokostolanský, Pezinský, Šamorínsky, Dunajskostredský, Malacký, Stupavský, Senecký, Seredský, Smolenický, Trnavský a „mestské“ dekanáty Bratislava a Trnava.

[17] Circulares literae dioecesanae anno 1908 ad clerum Archidioecesis Strigoniensis. Strigonii : Typis Gustavi Buzárovits, 1908, s. 219.

[18] Schematismus Cleri Archi-Dioecesis Strigoniensis pro Anno A Christo Nato 1908. Strigonium : Typis Gustávi Buzárovits, 1908, s. 267.

[19] Esztergom. Politikai és társadalmi hetilap. Esztergom, 1908. november 15., XIII. évfolyam, 46. szám, s. 4-5.

[20] BEKE, Margit. Esztergomi kanonokok (1900-1985). Unterhaching : Görres gesellschaft, 1989, s. 63.

[21] Archív Spolku sv. Vojtecha, fasc. 465/41.

[22] JEDLICSKA, Pál. Adatok erdődi báró Pálffy Miklós a győri hősnek életrajza és korához 1552-1600. Eger : Az Érseki Lýceum, 1897, (úvod nečíslovaný).

[23] JEDLICSKA, Pál. Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához (1401-1653) s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai. Eger : Stephaneum, 1910, (úvod nečíslovaný).

[24] Estergom és vidéke. Esztergom, 1892. Március 10., XIV évfolyam, 21. szám.

[25] Esztergom. Politikai és társadalmi hetilap. Esztergom, 1908. május 24., XIII. évfolyam, 21. szám, s. 6.

[26] JEDLICSKA, Pavel. Životopis Jána don Bosku. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1899 (úvod nečíslovaný).

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)