novinky z radnice

Čas smútku a spomienok                      V tieto dni častejšie ako inokedy v roku myslíme na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. So stíšeným hlasom prichádzame na cintoríny a mĺkvi zapaľujeme sviečky na ich hroboch. Je to náš spôsob, akým spomíname, smútime, vyrovnávame sa so stratou. Hoci už od narodenia starneme a každou sekundou života sa približujeme k smrti, vždy nás jej príchod svojím spôsobom prekvapí a zasiahne.

Barokový človek sa však k smrti staval odlišným spôsobom. Pomohol mu v tom rozšírený zvyk rozlúčiť sa s mŕtvym takpovediac perom. Veď práve v smútočných textoch mohol naplno rozvinúť svoju subjektivitu, expresivitu a emocionálnosť. Okrem toho autori oboch konfesií v 18. storočí využívali spoločensky obľúbený a aj komerčne žiadaný žáner smútočnej literatúry na svoje zviditeľnenie, a to najmä v počiatkoch svojej literárnej kariéry.

Aj v trnavskej univerzitnej tlačiarni sa tlačili smútočné texty počas celej existencie univerzity v Trnave. Najčastejšie išlo o pohrebné reči alebo konzolačné (útešné) texty venované zomrelým členom panovníckej rodiny, významným politicky a cirkevne činným osobám a mecénom univerzity. Ako prvý smútočný text vytlačila univerzitná tlačiareň v roku 1654 zbierku smútočných básní. Anonymný autor či skôr autori napísali básne pri príležitosti úmrtia Tomáša Révaya, ktorý bol siedmym dieťaťom trebostovského baróna Štefana Révaya a Alžbety Drughetovej. Mladík študoval na trnavskom jezuitskom gymnáziu a pripravoval sa na univerzitné štúdiá, keď 4. júla 1654 zomrel na čierne kiahne. To bol zaiste dôvod, pre ktorý mu na univerzitnej pôde dedikovali súbor básní. Révayovci intenzívne podporovali zakladanie škôl a rozvoj vzdelávania v Turci, finančne prispievali na vydávanie kníh a korešpondovali so vzdelancami svojej doby. Napr. politicky činný František Révay, zakladateľ sklabinsko-blatnickej vetvy rodu, bol v písomnom styku s takými osobnosťami, ako boli Martin Luther, Žigmund Gelous Torda či Leonard Stöckel. Hoci Révayovci boli evanjelici, niektorí členovia rodu v 17. storočí konvertovali na katolícku vieru a snažili sa začleniť do katolíckeho kultúrneho prostredia. V trnavskej tlačiarni bolo v roku 1662 vytlačené maďarské epicédium – smútočná báseň venovaná Alžbete Drughetovej, ktoré vyšlo pri príležitosti jej úmrtia 6. novembra 1662. Jeho autorom je trnavský profesor teológie a filozofie, kazateľ a misionár František Lippay (1608 – 1674), mladší brat arcibiskupa Juraja Lippaya, ktorý spolu s bratom Jánom spoločne vstúpil v roku 1624 pod vplyvom Petra Pázmaňa do Spoločnosti Ježišovej. Text si objednal a vydanie finančne zabezpečil manžel zomrelej Ladislav Révay. Z rodiny Drughetovcov v Trnave študoval mladý Valentín. Z roku 1672, v ktorom vyšlo v univerzitnej tlačiarni len päť tlačí, pochádza historicko-oslavné dielo jeho bratranca Žigmunda Drugheta o smrti uhorského kráľa Ladislava, ktoré vyšlo ako promočná tlač venovaná Valentínovi Drughetovi (†1691), úspešnému absolventovi filozofie. Žigmund, pochádzajúci z humenskej vetvy rodu, bol neskôr roku 1684 v Košiciach počas povstania Imricha Tökölyho sťatý ako podporovateľ Habsburgovcov. Keďže nemal mužského potomka, jeho smrťou sa skončila dlhá éra drughetovského rodu v Uhorsku.

Prvá a posledná strana pohrebnej tlače Columba laureata

↑ Prvá strana pohrebnej reči na Imricha Erdödyho

Chorvátsky šľachtic, člen Spoločnosti Ježišovej Ladislav Despotovič (Despotovich; 1654 – 1700), o ktorého živote a tvorbe máme len minimálne informácie, napísal v roku 1690 neveľký panegyrik – pohrebnú oslavnú reč na jedného z členov erdődyovského rodu. Imrich Erdődy, ktorého rok narodenia nie je známy, zomrel 29. mája 1690. Počas života zastával významné funkcie: bol kráľovským taverníkom, radcom a sudcom. Okrem toho sa v kráľovských službách zúčastnil na vojenských výpravách. V dielku rozsahom skromnom sa okrem chvály zomrelého vypočítavajú aj zásluhy jednotlivých členov rodu na upevnení katolíckeho náboženstva v Chorvátsku a Uhorsku. Pohrebná tlač vyšla vzhľadom na súvekú prax vo výpravnom prevedení: na vrchu prvej strany textu je ornamentálny vlys, prvým slovom je meno zomrelého s ozdobnou inicálkou E (Emericus – Imrich) vsadenou do rastlinného motívu. Posledné tri riadky sa postupne efektne skracujú, ich ukončením je slovo FINIS, pod ktorým sa nachádza ozdobná vineta. Vlastný text panegyrika začína cicerónovskou myšlienkou Nikdy nie je človek menej sám, ako keď je sám. Úvodné riadky reči demonštrujú bohatosť barokovej latinčiny, ktorá hromadením nezhodných prívlastkov vytvára pocit stálosti a konštantnosti, zároveň ale dovoľuje postupnú gradáciu textu v rámci jedinej vety, ktorá je zložená z troch periód. Substantíva ako columen (pilier), decus (ozdoba), idea (vzor), norma (norma) nenechávajú hneď od začiatku nikoho na pochybách, že svet opustil človek, ktorého činy, ale predovšetkým morálne vlastnosti boli vzorom pre ostatných. Nevšednou hrou so slovami je oxymoron vita – mors vitalis, doslovne život – dlho živá smrť, ktoré zodpovedá barokovej predstave o pozemskom živote ako príprave na večný život. K nemu vedie cesta len cez dobrú smrť, tj. v usporiadaní si svetských záležitostí – rozlúčke s rodinou a najbližšími priateľmi, napísaní testamentu, kresťanskom zaopatrení duše v podobe posledného pomazania a primeraných pohrebných obradov. Slová vita (život) a vitalis (životný) tvoria zároveň etymologickú figúru, ktorá vzniká pri hromadení dvoch a viacerých slov s rovnakým gramatickým základom.

V nasledujúcich riadkoch prinášame ukážku, ktorá je príkladom autorskej invencie: „Imrich! Pilier Chorvátska, ozdoba Panónie, sláva pre svojich blízkych, výrok múdrosti, pravzor zbožnosti, príklad miernosti, norma striedmosti, opovrhovateľ poctou, krotiteľ pôžitku, nepriateľ sveta i prázdnej a chvastavej slávy, slávny pohŕdač prázdnotou! Imrich! Kým si žil tento smrteľný život – pravdivejšie by som povedal – toto živé umieranie, žil si vo vlasti i mimo vlasti, ako obyvateľ mimo Uhorska, mimo Chorvátska, ba aj mimo celého sveta a mimo miest, ako správca kráľovských miest, magister taverníkov. Ty si dokonca žil bez manželky ako svojej spoločníčky, bez syna – dediča, bez lákadiel sveta, bez honosenia sa šľachtickým titulom, bez chvastavej okázalosti – a pokiaľ ti to len bolo možné – úplne bez slávy. Žil si jedine pre seba jediného, žil si pre Boha, pre nebo.“

Ďalším autorom, ktorý počas štúdia na miestnej univerzite uplatnil rečnícke schopnosti pri písaní oslavných rečí, bol Trenčan Žigmund Anton Ordódy (Ordódi de Ordód; 1657 – 1708). Pochádzal zo šľachtického rodu z Trenčianskej stolice a po absolvovaní gymnázia v Trenčíne študoval filozofiu v Trnave, kde získal bakalaureát aj magisterský stupeň. Neskôr zamieril na Uhorsko-nemecké kolégium do Ríma, aby získal ďalšie znalosti z teológie. Od roku 1695 začala jeho bohatá cirkevná kariéra v Uhorsku, kde pôsobil najskôr ako farár v Senci, ostrihomský kapitulný kanonik, novohradský a zvolenský archidiakon, ostrihomský veľprepošt a napokon sa stal čanádskym sídelným biskupom (1708). Zároveň sa nestránil ani svetských funkcií – v roku 1692 sa objavil v zozname prísediacich Kráľovskej tabule.

Žigmund je autorom dvoch pohrebných rečí, ktoré vyšli v trnavskej tlačiarni. V roku 1695 vydal pohrebnú reč na ostrihomského arcibiskupa Juraja Sečéniho, poeticky nazvanú Columba laureata ex arca mortalis huius vitae ad foelicem immortalitatem evolans... – Ovenčená holubica, ktorá vyletela z väzenia tohto smrteľného života k radostnej nesmrteľnosti... S tým istým vročením vyšla ku skonu novomestského prepošta Jakuba Haška po maďarsky napísaná reč Sol in splendore suo occumbens... Columba laureata predstavuje sofistikovaný príklad rozlúčky s vysokým cirkevným hodnostárom. Ordódy v nej bohato využil vzdelanie, ktoré nadobudol počas štúdia na jezuitských školách. Text je popretkávaný citátmi z Knihy kazateľ, zo žalmov a z patristických autorov – z Augustínových rečí i diel Jána Zlatoústeho. Autor zároveň neváhal siahnuť ani po znalostiach z antických reálií. Zosnulý arcibiskup je označovaný všeobecnými prívlastkami ako lumen (svetlo), columen (pilier), sacerdos magnus (veľký kňaz), corona (koruna), caesaris fi delissimus (najvernejší voči cisárovi), amantissimus pater patriae (najmilujúcejší otec vlasti), pientissimus praelatus (najzbožnejší prelát). Opätovne sa stretávame s tzv. topikou prekonania, keď sú mŕtveho zásluhy označené za väčšie než u antických hrdinov – vojvodcu a štátnika Gaia Iulia Caesara, mýtického hrdinu Herkula a macedónskeho kráľa a dobyvateľa, syna Filipa II., Alexandra Veľkého: „Ó, vynikajúca vznešenosť medzi prelátmi! Nikdy Caesar, Herkules či Alexander neboli zaiste zahrnutí takými veľkými chválami a titulmi.“

Text, v ktorom prekvapivo nenachádzame arcibiskupove životopisné údaje, sa viac zameriava na opis cirkevných funkcií, s akcentom na význam mŕtveho pre upevnenie katolíckej viery v Uhorsku. Zaujímavosťou je, že tlač sa člení na odseky, čo nebolo kvôli ekonomickosti vydavateľských nákladov koncom 17. storočia samozrejmé. Na poslednej strane sa nachádza mohutná ozdobná vineta vo výrazne čiernej farbe, ktorá evokuje smrť. Reč sa končí obvyklým prianím večného života:

„Ó nech nebešťania žičia našim modlitbám, Jupiter nech pevne vytrvá! Ty však, ovenčená holubica, vyletela si do nesmiernych výšin neba a otvorila bránu večného pokoja a nesmrteľnosti, a ako dúfame, prešťastne si sa jej dotkla. Vravím, ovenčená holubica, zbožný arcibiskup Juraj, odpočívaj, ty posvätný predstavený cirkvi. Pretože si už pre svojich verných uvedený do večnej radosti a teraz si bohužiaľ zmĺkol! Moja žalostná reč už ide utíchnuť. Odpočívaj, posvätený knieža cirkvi, odpočívaj zbavený svojich strastí a  šťastne naveky ži.“

Erika Juríková, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Literatúra:

JURÍKOVÁ, Erika: Columba lauretata. Panegyrické tlače z produkcie trnavskej univerzitnej tlačiarne. Trnava: Trnavská univerzita 2014.

KOMOROVÁ, Klára: Literárny mecenát Révaiovcov v 16. a 17. storočí. In: Rod Révai v slovenských dejinách. M. Kovačka, E. Augustínová, M. Mačuha (edd.). Martin: SNK 2008, s. 263 – 268.

 PAŠTEKA, Július a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč 2000.

Súťažná otázka: Ktorý cirkevný funkcionár bol v pohrebnej reči vydanej v Trnave v roku 1690 nazvaný „pilierom Chorvátska a ozdobou Panónie“? Správne odpovede zasielajte do 20. novembra 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

 

Zatiaľ nehodnotené