novinky z radnice

V našom seriáli, mapujúcom všetky odvetvia lekárskej praxe v trnavskej nemocnici, sa pristavíme pri oddelení klinickej biochémie. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, jeho spojnice vedú na každé oddelenie, najmä na interné, chirurgické, infekčné, urologické i kožné. Počiatky tohto oddelenia sa mapujú do povojnového obdobia, keď vzniklo na prízemí interného pavilónu malé príručné laboratórium.

Lekár vykonávajúci tamojšie práce bol aj prosektorom. Až 1. septembra 1954 nastúpil na toto oddelenie lekár Milan Jánošík, ktorý bol vtedy zástupcom primára patologicko-anatomického oddelenia. Počnúc rokom 1955 nastal v trnavskej nemocnici rozvoj klinickej biochémie, najmä pokiaľ ide o prístrojové vybavenie a postupné budovanie laboratórií pracoviska. V krátkych dejinách tohto pracoviska sa dozvedáme, že súčasne s postupným rozvojom oddelení nemocnice a polikliniky sa postupne rozširovalo aj biochemické oddelenie, napríklad v roku 1958 tam bolo vyšetrených takmer 150 tisíc vzoriek, o dva roky na to už bolo okolo 172 tisíc biochemických vyšetrení, a to nepočítame okolo 120 tisíc hematologických vyšetrení. Boli to časy, keď sa v Trnave pripravovali vzorky aj mimo veľkého okresu Trnava až po Galantu a Pezinok.

Keďže priestor v Trnave začínal byť stiesnený, na biochemické vyšetrenia mali len dve miestnosti vedľa prosektúry a jednu miestnosť laboratória na internom oddelení, postupne sa začínalo budovať pracovisko aj v Piešťanoch. V roku 1962 sa hematológia presťahovala do vhodnejších priestorov vo vtedy novom chirurgickom pavilóne. Napokon sa v roku 1966 presunula do nového chirurgického pavilónu aj biochémia. Definitívny prelom nastal v roku 1967, keď sa oddelila hematológia a vzniklo oddelenie klinickej biochémie. Vedením bol poverený lekár Milan Jánošík a od roku 1969 bolo oddelenie sústredené do miestností nového chirurgického pavilónu. V tomto období bolo rozšírené aj pracovisko na poliklinike. Vďaka tomu bolo možné rozšíriť možnosti vyšetrení a zrýchliť prácu. V roku 1970 bolo vyšetrených už takmer 365 tisíc vzoriek (o rok na to už 464 tisíc), z toho viac ako 300 tisíc biochemických. V tomto čase pracovalo na oddelení okrem dvoch lekárov aj 21 laborantiek. Druhým lekárom, ktorý dlhé roky pôsobil na oddelení klinickej biochémie bol Viktor Rosival.

Viktor Rosival (nar. 31. marca 1930 v Bratislave) absolvoval cvičné Gymnázium na Kozej ulici v Bratislave, v roku 1955 absolvoval všeobecné lekárstvo na Lekárskej fakulte UK. Dva roky pracoval v Chemickom ústave SAV a napokon najdlhšie obdobie (1958 – 1995) strávil ako lekár na spomínanom oddelení klinickej biochémie nemocnice vtedajšieho Okresného ústavu národného zdravia v Trnave. Od roku 1996 až do 31. decembra 2012 pôsobil ako klinický lekár – ordinár v podobnom oddelení v Dérerovej nemocnici FNsP v Bratislave.

* V akej rodine ste vyrastali a aké bolo vaše štúdium na medicíne?

- Môj otec bol detský lekár v Bratislave. Neskôr pracoval v Šamoríne ako pediater. Už na gymnáziu ma zaujímali prírodovedné predmety. Tieto disciplíny majú svojím spôsobom účinok aj na ľudský organizmus. Tam ma to začalo baviť, a tak som sa rozhodol, že pôjdem na medicínu. Z významných osobností na fakulte si spomínam, že napríklad fyziku učil profesor Križan, fyziológiu profesor Antal, histológiu profesor Staněk, patológiu profesor Klein, chirurgiu profesor Čársky a internu profesor Ondreička. Vtedy to boli všetko známe a významné mená vo svojich odboroch a aj na lekárskej fakulte.

* Prečo ste sa špecializovali na biochémiu?

- Na začiatku môjho záujmu o medicínu bola fyzika. V tomto zameraní bola liečbou náprava biochemických fyziologických činiteľov u človeka. V Chemickom ústave SAV som mal dojem, že sa bude pracovať na vývoji nových liekov. Vstúpili však do toho všelijaké politické zákulisia aj smerodajné ciele. Čiže všetko skončilo inak, a ja som potom radšej odišiel. Voľné miesto bolo práve v Trnave. Nebolo to ďaleko od Bratislavy, a napokon sme sa sem aj presťahovali. Prvé deti – dvojičky sa narodili na klinike v Bratislave a ďalšie dve deti už v Trnave.

* Aké bolo biochemické oddelenie, keď ste sem do Trnavy prišli?

- V tom čase, v roku 1957, bolo toto oddelenie na začiatku vývoja. Vo vtedajšom Československu boli v tomto odbore významní ľudia v Prahe. A tí dali smer tomu predpokladanému vývoju v celej republike. Neboli možné súkromné ordinácie, všetci boli zamestnancami. A to boli aj limity rozvoja takýchto oddelení. V Trnave bolo toto oddelenie prepojené s patológiou. Tam boli z dnešného pohľadu primitívne prístroje na chemické analýzy, primár mal jednu malú pracovňu, a to bolo všetko. V prevažnej miere sa robili vyšetrenia krvi a moču. Za tých šesťdesiat rokov však prešla u nás biochémia obrovským vývojom, dnešok sa minulosťou nedá porovnať. Celkom opačne sa to však začalo vyvíjať po roku 1990, keď prišli zo zahraničia firmy, ktoré sa zaoberali chemickými analýzami, a tie postupne všetky oddelenia klinickej biochémie v nemocniciach sprivatizovali. Tam lekári hrali čím ďalej, tým menšiu úlohu. Mám dojem, že sa to mohlo zvrhnúť tak, aby lekári len podpisovali výsledky a s konkrétnou medicínou nemali príliš do činenia.

* Bola šanca v takom odbore ako je biochémia aj na nejaký výskum alebo prípravu teoretických štúdií, keďže išlo „len“ o fyziku a chémiu?

- To určite. Mal som štvrtinový úväzok na internom oddelení, tak som sa snažil robiť klinickú biochémiu v bezprostrednom styku s pacientom. Teda nielen skúmať nejaké vzorky, ale pretavovať to do zdravotného stavu pacienta a jeho liečenia. Mňa zaujímalo najmä, aký je zdravotný stav pacienta a akými zmenami chemických veličín sa ten stav zlepšil alebo zhoršil. A tam som hľadal témy na moje štúdie. Najdôležitejší pre mňa bol význam biochemických vyšetrení pacientov s cukrovkou.

* Diabetici vedia, že cukrovka má aj tie negatívne súvislosti, že môžu upadnúť do bezvedomia, čo je životu nebezpečné a aj dnes v 21. storočí takíto pacienti zomierajú. Vy ste sa snažili skúmať najmä túto oblasť, ktorá zrejme nebola natoľko prebádaná.

- Boli k dispozícii slovenské a české časopisy. A keďže v medzinárodnej medicíne sotvakomu môže napadnúť, že bude písať po slovensky alebo po česky, bola potrebná, samozrejme, angličtina. A tak som sa rozhodol výsledky mojich prác publikovať v zahraničí. Bol to časopis Annals Of Clinical Research a vychádzal v angličtine vo Fínsku. V čase socializmu to bol úspech, že sa mi podarilo preraziť, aj že anglickí a americkí lekári moje nálezy potvrdili. O desať rokov neskoršie to potvrdili Angličania v časopise Pediatric Diabetes a neskôr aj Američania v časopise Diabetes Care. Ostatné témy a štúdie boli len drobnosti. Prevažná väčšina mojich štúdií sa dotýkala cukrovky a bezvedomia pri cukrovke, ktoré zvyčajne končilo smrťou.

* Cukrovka sa zrejme najčastejšie zistila práve na vašom oddelení zo vzoriek. Povedzme si viac o spomínanom uznaní zahraničných lekárov – teda o novom prístupe k liečeniu jedného druhu týchto bezvedomí.

- Cukrovka sa sama osebe zisťuje a vyšetruje v moči a krvi. Zisťuje sa hladina cukru v krvi. Týchto vyšetrení bolo nekonečne veľa. V tejto oblasti som riešil spomínané bezvedomia cukrovkárov. Sú dve možnosti: Pacient si predávkoval inzulín a dostal sa do stavu zníženej hladiny glykémie. Vtedy sa podá pacientovi do žily glukóza a za pár minút je v poriadku. V druhom prípade pacient upadá do bezvedomia, keď glukózy býva nadpriemerne mnoho. Je to ketoacidotické bezvedomie, ktoré v chémii nazývame acidóza, teda zníženie kyslosti krvi pod normál. V dôsledku zlého liečenia cukrovky má pacient zvýšené množstvo glukózy v krvi, čo znamená zvýšené množstvo moču. A keď pacient dlhší čas mnoho močí, tak sa takzvane vysuší a v dôsledku toho môže upadnúť do bezvedomia. Liečba je takisto jednoduchá – podáva sa viac inzulínu a súčasne aj fyziologický roztok, aby sa vnútorné prostredie upravilo. Predmetom sporov medzi lekármi je práve tá acidóza. Vysvitlo, že keď je acidóza, teda okyslenie organizmu prítomné, má vplyv na zhoršenie stavu vedomia. Lenže vtedy nie je potrebné podávať inzulín, ale zneutralizovať kyslosť krvi podávaním alkalických roztokov. A to je dodnes pre mnohých lekárov absurdné, že by sa pri cukrovke nemusel podať inzulín, ale alkalický roztok. To bol výsledok môjho výskumu v pravom zmysle slova. Dokázal som, že chemická časť, teda pH krvi má veľký význam a je život ohrozujúce nezávisle od toho, aký je cukor. V našich podmienkach sa však lekári cítili akosi urazení, že som tvrdil takéto niečo nové. Ohlas to malo jedine v zahraničí, ak nepočítam výnimky.

* Mali ste často takéto prípady?

- Nebezpečných stavov nebolo v Trnave mnoho, boli to jeden – dva prípady do mesiaca. Pričom, tie život ohrozujúce boli dva – tri prípady do roka. Nebolo to do množstva závažné. Často však pacienti pri týchto diagnózach zomierali, pretože pomoc prichádzala neskoro.

* Ako sa menilo vaše oddelenie počas desaťročí? Pretože ste nemali lôžkovú časť, všetka práca bola sústredená v priestoroch laboratórií.

- V podstate to oddelenie pracovalo stále rovnako. Rozdiel bol v komunikácii s klinikou – ako komunikovať s oddelením, odkiaľ bola vzorka a ako sa riadiť pri liečbe. Vždy som kládol dôraz na to, byť v kontakte s ošetrujúcim lekárom a ako spracovať to, čo je vo výsledkoch dôležité, čo je život ohrozujúce a život zachraňujúce. Vtedy jeden Dán vyšpekuloval modernizáciu – vymyslel pomerne jednoduchý prístroj, ktorým sa dala vyšetriť acidóza, teda okyslenie organizmu. Keď sa u nás objednávalo toto vyšetrenie, išiel som priamo k pacientovi a spolu so sestričkou som krv odobral. A vyšetril pacienta. Z tohto som vychádzal aj pri diskusii s ošetrujúcim lekárom. Bolo potrebné rukolapne ukázať, čo má v takejto liečbe význam.

* Menilo sa za tie desaťročia aj technické vybavenie oddelenia klinickej biochémie?

- Prechádzali sme viacerými priestormi. Vybavenie to však natoľko neovplyvnilo. Akurát sme sa nemuseli tlačiť v jednej miestnosti, aj keď technické vybavenie sa pomaly zlepšovalo. Veľmi však zaostávalo za Bratislavou. Vtedy bol systém uprednostňovaných pracovísk a boli aj druhotriedne a treťotriedne. To trnavské bolo na druhom mieste. Veľmi dôležité však bolo, ako k výsledkom biochemického vyšetrenia pristupoval lekár. Či rozumel tomu, aký majú význam a uplatnenie v liečbe.

* Presťahovali ste sa po nástupe do nemocnice do Trnavy, no zase ste často dochádzali do Bratislavy. Do knižníc, ale napríklad aj na fakultu. Hovoríte viacerými jazykmi, takže ste nemali problém overovať si mnohé témy aj v zahraničnej literatúre.

- Bratislava zostala blízko, tam bolo viacero lekárskych knižníc, zahraničné časopisy. Dochádzanie mi nikdy nerobilo mi problémy, v podstate ako keby som býval v Bratislave. A pokiaľ ide o štúdium zahraničnej literatúry – na gymnáziu som mal nemčinu, ešte skôr francúzštinu, ale aj latinčinu. Takže, kto sa trochu vyzná v latinčine, má možnosť trošku pochopiť aj písané románske jazyky. Potom bolo potrebné nejako nadobudnúť kontakt aj s angličtinou, a to vyslovene išlo cez tie odborné časopisy. A musel som mať odvahu aj rozprávať o tom, o čom som čítal. Mal som možnosť zorientovať sa a konverzovať v tej medicínskej angličtine aj na viacerých kongresoch.

Martin Jurčo, foto: autor

 

Zatiaľ nehodnotené