novinky z radnice

Putovná kolektívna výstava Za krížom prináša divákom na vianočné obdobie rôzne podoby viery, a to nielen kresťanskej. Podvežie synagógy ako nový výstavný priestor zase obsadil Anton Čierny, ktorý sa sem vrátil po dvadsiatich rokoch s videoartom. Oba projekty potrvajú do nedele 14. januára 2018.

Repríza úspešnej tematickej výstavy súčasnej dokumentárnej fotografie Za krížom z produkcie Domu fotografie prezentuje v hlavnom priestore synagógy a na galériách takmer osemdesiat fotografií jedenástich autorov: Andrej Bán, Pavol Breier, Michal Fulier, Alan Hyža, Andrej Lojan, Laco Maďar, Boris Németh, Jozef Ondzik, Jozef Sedlák, JindřichŠtreit, Matúš Zajac. Projekt pod taktovkou dvoch kurátoriek – Lucie Benickej a Ivany LojanPástorovej– interpretuje púte, kresťanské sviatky a udalosti, misie, ako aj každodenné rituály nasledujúce „kríž“ vo vybraných dielach súčasných slovenských dokumentárnych fotografov a v tvorbe významného českého fotografa Jindřicha Štreita.

Pavol Breier: Bardejov 1971

Ojedinelý projekt predstavuje tvorbu staršej a strednej generácie autorov, ktorí sa dlhodobo aktívne podieľajú na rozvoji dokumentárnej tradície slovenskej fotografie (P.Breier, J. Sedlák, A. Bán, A. Hyža, J. Ondzik, M. Zajac), ale uvádza aj mladých autorov v súčasnej dokumentárnej fotografii (B. Németh, A. Lojan, M. Fulier, L. Maďar). Výstava je doplnená o elitný dokumentárny projekt významného českého fotografa Jindřicha Štreita Brána nádeje, čo otvára možnosti kultúrneho dialógu a konfrontácie klasickej hodnoty dokumentu so súčasnými interpretáciami.

Výstava Za krížom však nesleduje len kríž, ale skôr rôzne náboženské „podoby viery“. Ako však možno vyobraziť vieru? Viacerí fotografi sa za ňou vybrali nielen po Slovensku, ale aj do sveta, k islamu, k hinduizmu a iným náboženstvám. Viera má predsa aj niečo, kde je hmatateľnejšia, teda priestor na modlitbu, v ktorom je zachytiteľná v podobe modliaceho sa. Ako sa ľudia modlia, ako sa menia modlitbou? Aký je rozdiel medzi modliacim a nemodliacim? Aký je rozdiel medzi dobrodruhom a misionárom? Aký je rozdiel medzi vysokoškolákom a seminaristom? Aký je rozdiel medzi novickou a rehoľníčkou? Odpovede aj na takéto otázky ponúka výstava Za krížom. Hlavne pre dôsledného pozorovateľa. Tieto fotografie nie sú stavané na estetický efekt, skôr na hĺbku, ktorá je priamo úmerná hĺbke a porozumeniu vnímateľa. Žiadajú si pokoj a čas, zastavenie, ktoré často už nie je súčasťou našej bežnej výbavy. Preto je výstava Za krížom hlavne zvláštnou výzvou pre diváka, ktorý ešte nestratil niečo z nábožnej zvedavosti a ktorý chce objaviť svet, aký bežne nemá možnosť uvidieť.

Výstava je podporená z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia a realizovaná v spolupráci s Galériou umelcov Spiša a Domom fotografie, o.z. Výstavu sprevádza rovnomenný katalóg, ktorý popri vybraných dielach uvádza profily vybraných autorov.

V Galérii Jána Koniarka už dávnejšie plánovali rozšíriť výstavné priestory Synagógy – Centra súčasného umenia o priestor podvežia, ktorý je intímny, ale zároveň dosť veľký, aby ho bolo možné obsadiť výstavami. Nakoniec sa to v novembri tohto roku podarilo Antonovi Čiernemu s projektomvideoinštalácie pod názvom Môj domov je „vlhká hmlistá krajina“, podkurátorským vedením RomanaPopelára.

Vo februári uplynulo 20 rokov odvtedy, ako sa Anton Čierny (1963, Bojnice)odprezentoval v trnavskej synagóge monumentálnou inštaláciou s názvom Svitanie. Išlo o jednu z legendárnych ôsmich výstav cyklu Pamäť miesta (1997 – 98) v kurátorskej koncepcii Jany Geržovej.Autor, ktorý je vzdelaním sochár, chápal v tom čase sochu aj ako zásah do existujúcej architektúry a pre rôzne galerijné či negalerijné priestory v Čechách a na Slovensku vytváral tzv. site-specific inštalácie. Práve Svitanie patrilo bezpochyby k vrcholom jeho tvorby v 90. rokoch.Od roku 1999 začal umelec pedagogicky pôsobiť na VŠVU a jeho záujem sa pozvoľna upriamil na videoinštalácie, videodokumenty a záznamy z happeningov, ktoré realizoval v rôznych častiach Európy.

Dnes sa už ako profesor Anton Čierny opäť vracia do trnavskej synagógy. V duchu hesla „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ si tentokrát vybral na výstavu čiastočne zrekonštruované interiéry oboch veží synagógy. Ich architektúra, ktorá v priebehu 20. a 21. storočia prešla sakrálnou, profánnou aj umeleckou etapou, sa po čiastočnej rekonštrukcii stala pre výtvarníka platformou na prezentáciu stále aktuálnej témy našich dejín: extrémizmu, ktorý sa v posledných rokoch vkráda do našich životov i politiky. Anton Čierny tému vyjadril vo videách, ktoré zaznamenávajú zinscenované udalosti. Prvou je koncert na pamiatku obetiam holokaustu na pôde židovského koncentračného a pracovného tábora v Novákoch, kde sám hĺbil javisko ako negatív voľakedajších barakov. Speváci zboru stoja v blate, v symbolickom bahne našej minulosti. Ďalšie video je „roadmovie“ mladých neonacistov, ktorý vo svojom dialógu používajú repliky z filmu Obchod na korze. Aktuálnosť ich rétoriky je chvíľami naozaj mrazivá, konfrontácia súčasnosti s minulosťou nadobúda veľmi silný a aktuálny odkaz...

Ako uvádza kurátor výstavy Roman Popelár: „Čierny primárne vychádza z nedokončenosti a ,surovosti’ interiéru, ktorý zostával nevyužitý pred rekonštrukciou i po nej. Svojsky ho dobudoval a sprístupnil verejnosti. Použil pritom minimalistické, nízkonákladové riešenie – či už prístup do vežičiek alebo formu prezentácie videí. Výsledkom je ucelená architektonická videoinštalácia, ktorá hovorí o tom, že spracovanie citlivej témy minulosti nie je priamočiare. K výsledku sa treba prepracovať (stúpanie – cesta nahor), byť s ním konfrontovaný (napr. formou filmu či videa) a nájsť riešenie prostredníctvom súčasnosti.“Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 GJK, (mkv)

Zatiaľ nehodnotené