novinky z radnice

Pred šesťdesiatimi rokmi adresoval Mikuláš Schneider-Trnavský riaditeľovi nemocnice v Trnave (vtedajšieho Okresného ústavu národného zdravia) MUDr. Františkovi Pivovarčimu list tohto znenia:

Veľavážený pán riaditeľ!

Konám milú povinnosť, keď Vám vyslovujem za Vašu, mne tak milovzácnu pozornosť a starostlivosť z príležitosti môjho ošetrenia v nemocnici, ako aj mimo nej, svoju najsrdečnejšiu vďaku. Mám sa chvála Bohu už (podľa môjho cítenia) dobre i keď snáď páni lekári na toto ihneď neprikývnu hlavou; myslím ale, že keď mi teplomer ukazuje 36°, to nemôže byť „životu nebezpečné“.

Počul som o Vašej radostnej udalosti. Neviem už, či je to princ a či princezna; no či ona a či on, želám Vám z celého srdca, aby Vám novonarodeniatko pozlátilo Váš rodinný život a aby ste z neho mali mnoho – mnoho radostí!

Znovu Vám ďakuje a celú Vašu ctenú rodinku vrelo zdraví Váš oddaný

Mikuláš Schneider Trnavský

s rodinou

V Trnave 27. III. 1957

 

Šťastnou zhodou okolností stal som sa čitateľom tohto rukopisu skladateľa, ktorý zdobí jeho brilantný podpis. Aj v mojom hudobnom archíve je niekoľko takýchto relikvií. Sú to dedikácie hudobnín, ktoré trnavský regenschori venoval pani učiteľke klavírnej hry Ilone Frankovej z Kapitulskej ulice. Ona položila základné tehličky môjho hudobného sveta. Okrem toho bola aktívnou speváčkou trnavského Kirchenmusikvereinu v Dóme sv. Mikuláša. Akríbia skladateľa evokovala v mojej duši množstvo reminiscencií a umožnila návrat do raja spomienok z milovaného rodiska, aby som dopovedal, čo pán regenschori vtedy nemohol tušiť o rodinnom prírastku Pivovarčiho rodiny – synovi Jurajovi, úspešnom absolventovi Gymnázia Jána Hollého.

Juraj Pivovarči a Ján Schultz v Bergame v Taliansku. Foto: archív autora

Naozaj, „ujo Mikuláš“ netušil, že princ (syn Juraj) vyštuduje právo a bude kraľovať CK Tatratour v Bratislave. V reči dnešnej doby ako riaditeľ. A úspešný. Nemohol vtedy vedieť ani to, že Juraj absolvuje hru na klavíri v Hudobnej škole v Trnave u pani učiteľky Svatkovej, že bude počas štúdia na Gymnáziu Jána Hollého spievať štyri roky v basovej skupine speváckeho zboru Cantica nova a objavovať krásu najkrajšieho hudobného nástroja – ľudského hlasu. A už vôbec netušil, že „novonarodeniatko“ bude raz vzorným interpretom Schneiderovej piesne Hoj, vlasť moja, prednášanej ako coromixto, že sa bude aktívne zapájať do činnosti Hudobnej mládeže (Jeunessemusicale) pod vedením profesora Jána Schultza (autora tohto príspevku), vystupovať ako sólista zboru Canticanova na koncertoch vo svetovej veľmoci zborového spevu, lotyšskej Rige v roku 1975, a reprezentovať slovenský mládežnícky zborový spev na 24. Európskom festivale v Neerpelte (Belgicko), kde sa Cantica nova umiestnila v zlatom pásme.

Nemohol vedieť, že Juraj Pivovarči vytvorí jedinečnú fotodokumentáciu zo zájazdu Canticy novy po západnej Európe v r. 1976, prezrádzajúcu inšpiračné vplyvy stretnutí s umením na hodinách estetiky, a že sa pokúsi vstúpiť ešte raz do tej istej rieky – rieky CANTICA, ktorej celé meno sa vďaka originálnej iniciatíve terajšieho úspešného dirigenta zboru Cantica nova riaditeľa ZUŠ M. Schneidera-Trnavského Gabriela Kalapoša zmenilo na Cantica Znova.

Nevedel, že sa stane členom združenia Amicidell´ organi, podporujúceho Katedrálny organový festival v Dóme sv.Martina v Bratislave a vystúpi ako sólista v spirituáli Didn´itrain v Rakúsku pri príležitosti 120. výročia založenia Männergesangverein Marchegg.

Nuž, milý náš dobrý „ujo Mikuláš“, vďaka za nahrávku na smeč, ktorú mi poskytol tvoj list, lebo spolu s mojím nedostižným idolom, bielym doktorom z Lambaréne vyznávam, že hudba je zbraňou ušľachtilého ducha.

A ty, milý Jurko: Čože je to šesťdesiatka? Tebe a s tebou cestujúcim po svete veľa šťastia, fascinácie, inšpirácie, milióny kilometrov bez nehody praje tvoja starodávna spevácka včela, bzučiaca v rakúskych úľoch, alias nestor slovenského mládežníckeho zborového spevu (už..., ó, Bože!), zakladajúci dirigent zboru Cantica nova a čo ja viem ešte (len nie Eš-Té...)

Ján Alexandrovič Schultz

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené