novinky z radnice

Trnavský rodák Marián Šidlík (nar. v r. 1954) bol dlhé roky programovým hlásateľom v rozhlasoch v Prahe a v Bratislave. Aj dnes sporadicky s rozhlasom spolupracuje. V hudobnom oddelení trnavskej knižnice prezentoval zbierku Dospelosť na splátky takmer pred dvadsiatimi rokmi. Marián medzitým vydal ďalšie zbierky Sny pod kontrolou a Smutný augur a s dvanástimi autormi sa podieľal na preklade, či skôr prebásnení Havrana od Edgara Allana Poa. V čase jubilea – šesťdesiatky (pred tromi rokmi) mu vyšla zbierka Na milosť a nemilosť. A tento rok ďalšia.

Pre závažné zdravotné problémy sa Mariánove aktivity v posledných rokoch značne obmedzili, no tento rok sa mu podarilo prezentovať sa napríklad v bratislavskej čitárni Červený rak alebo v známej hudobnej kaviarni Scherz na bratislavských Palisádach. Tam zazneli aj jeho básne s piesňami Kristíny Prekopovej. „K takémuto typu hudby ladili moje lyrické impresie zo zbierky Smutný augur, ktorá vyšla dávnejšie. Hodia sa práve k žánrom ako džez, blues a šansón. Kristína je úžasná mladá žena, krásna dáma a veľmi dobrý človek. Viedli sme veľa rozhovorov o tom, ako rozmýšľame, tvoríme a aké máme ľudské hodnoty. Ona má svojich poslucháčov, hrá, skladá si niektoré texty, preto mi bolo cťou s ňou spolupracovať,“ hovorí Marián Šidlík.

Prevažná časť jeho poézie je meditatívna, snová a hravá; neraz vychádzajúca z porovnávania rovnakých pojmov v rôznych jazykoch. „Od mladosti mám akýsi šiesty zmysel pre jazyky. Netúžil som ich ovládať, nie som polyglot, lež pochopiť ich podstatu. Dlhodobo sa intenzívne zaoberám etymológiou. Prostredníctvom angličtiny, ktorú dôverne poznám, porovnávam najmä indoeurópske jazyky, ktorých súčasťou je i slovenčina, okrajovo rôzne iné. To mi umožňuje nahliadnuť aj do takých, ktorých štruktúra je dosť odlišná od slovenčiny. Okrem toho sa stále venujem tvorbe poézie, ktorá je vekom uvážlivejšia, ako aj krátkym poviedkam. Asi pred dvomi rokmi som sa náhodou dostal k starej japonskej poézii v preklade do angličtiny. Boli viaceré a každý odlišný. Samozrejme, preklad nemá byť doslovný, no rozhodne by mal zachovať dušu básne. Keď som objavil japonský originál v prepise do latinky, bolo to jasné. Vďaka zmyslu pre etymológiu som si naštudoval ľahkú gramatiku a pustil som sa do prekladu priamo z japončiny. Verše spätne konfrontujem so zápisom v znakoch. Je to „poetická“ detektívka,“ hovorí Marián, ktorého prózu a poéziu uverejňujú najmä v literárnych časopisoch. V rozhlase sporadicky načítava rôzne relácie, napríklad literárne texty alebo spravodajskú desaťminútovku zo sveta ekumény.

Ostatná zbierka Na milosť a nemilosť vyšla v roku 2014, no napísaná bola pred tridsiatimi rokmi. Bola akoby z iného sveta. Najnovšia – piata v poradí má názov Len tu žiť. „Sám ju charakterizujem ako lyrickú impresiu. To sa viac-menej týka celej mojej tvorby,“ hovorí Marián.

Najlepšie to vystihla známa ženská filozofka a poetka Etela Farkašová v recenzii k jeho tretej zbierke: „Marián Šidlík sa v poézii neponáhľa, kráča v nej pomaly, nehlasne, no zároveň neprepočuteľne. Zámotky túžob, zámotky sna sú azda najdôležitejším materiálom, z ktorého sa utvára pradivo jeho básní – výpovedí s nesmierne koncentrovaným záberom, so zmyslom pre jemný kontrast, pre atmosféru, pre typickú hru s jazykom... Čím ma tieto básne najviac oslovili, je vari autorova vecná, triezva obraznosť, ktorej však nechýba lyrické vyznenie a nemenej schopnosť vytvárať každou básňou špecifickú atmosféru.“

Martin Jurčo, foto: autor

 

Zatiaľ nehodnotené