novinky z radnice

Mapka technických pamiatok v Trnave je len jednou z aktivít občianskeho združenia Čierne diery. Jeho členovia sú nadšenci industriálnej architektúry a priemyselného dedičstva, ktoré sa snažia projektom propagovať. Na vydanie pripravili prílohu jedného časopisu so skvostami industriálnej architektúry na Slovensku, spoločne s umelcami tvoria grafické interpretácie pamiatok, ktoré tlačia zvláštnou technikou risografiou a za svoje aktivity získali ocenenie Rady mládeže Slovenska Most – projekt roka 2017. Žiaľ, objekty, ktoré zmapovali na Gemeri či Horehroní, sú len ruinami bývalých fabrík. Aktívnym členom združenia je aj architekt Miroslav Beňák a v prípade nášho mesta nenechal nič na náhodu.

Miroslav Beňák študoval na Fakulte architektúry STU v Bratislave v Ústave dejín a teórie architektúry a ochrany pamiatok. Pamiatkam sa venoval už počas štúdia na priemyslovke v Trnave, kde v rámci Stredoškolskej odbornej činnosti riešil návrh riešenia galérie vo vežových priestoroch Baziliky sv. Mikuláša v Trnave. Na Fakulte architektúry sa v prácach, ktoré uspeli na viacerých súťažiach, venoval prevažne priemyselnému dedičstvu. V súčasnosti pôsobí ako doktorand na Ústave manažmentu STU v odbore Priestorové plánovanie, kde sa tiež venuje téme priemyselného dedičstva.

* Ako ste sa dostali k oblasti technických pamiatok a architektúry?

- Bavili ma odjakživa, to rozhodlo. Napokon som išiel študovať na trnavskú Strednú priemyselnú školu stavebnú. Už vtedy som mal pochodené všetky pamiatky v Trnave, venoval som sa aj v rámci stredoškolskej odbornej činnosti spomínanému návrhu galérie v priestore krovu a veží Baziliky sv. Mikuláša. Na Fakulte architektúry sa to prehĺbilo na katedre, ktorá sa venuje obnove pamiatok. Tam som sa pod vedením docentky Evy Kráľovej venoval témam o technických pamiatkach. Po ročnej praxi som sa vrátil na Ústav manažmentu, ktorého súčasťou je priestorové plánovanie. Venujem sa tomu ale z trošku širšieho kontextu.

* Prišlo na rad rodné mesto a začali ste viac mapovať stavebné, technické a priemyselné pamiatky. Prečo sa považuje takáto architektúra ako keby za menejcennú? Neraz sa stavby búrajú bezhlavo, bez toho, aby sa výraznejšie pamiatkarsky zhodnotili. Typickým príkladom je búranie množstva priemyselných objektov v širšom centre Bratislavy, za čo isto môže tlak developerov: Gumon, Kablo, časť budov Chemických závodov Juraja Dimitrova, pivovar Stein, Park kultúry a oddychu. Takto by sme mohli pokračovať. Príklady by sme našli zaiste aj v Trnave, nedávno bola zrovnaná so zemou funkčná a zdravá tehlová budova niekdajšieho Výskumného ústavu kukurice na Trstínskej ceste.

- Väčšinou boli chápané len ako účelové stavby slúžiace danej výrobe alebo prevádzke. Na ňu boli aj navrhované a v porovnaní s inými typologickými druhmi, ako sú rôzne objekty na bývanie (domy, paláce) alebo spoločenské stavby (chrámy, divadlá), v nich na prvý pohľad nie je až taký umelecko-remeselný vklad. Ich architektúra bola braná skôr ako obal výrobnej technológie, aj keď ten dokonale reprezentoval súdobú architektúru. Tu bol pomerne dlho problém v oblasti pamiatkarskej praxe, keďže tá sa prevažne opiera o kunsthistóriu, teda o históriu umenia. Pri priemyselnom dedičstve sa preto akoby nebolo o čo oprieť. Počas socializmu boli také objekty hlavne účelovou záležitosťou. Tým, že kontinuálne fungovali v takmer pôvodnej funkcii, nezostával priestor na to, aby sa o nich uvažovalo ako o pamiatkach. Navyše do nich nebol prístup, čím zostávali akosi odtrhnuté od povedomia bežných ľudí. Pád režimu a divoká privatizácia spôsobili, že tieto budovy radikálne prichádzali o svoje aktívne využitie. Okrem toho ich často sprevádzal akýsi negatívny imidž znečisťovateľa prostredia, ktorý sa chátraním len prehlboval. Často, aj napriek ďalekosiahlej histórii, boli brané skôr ako relikt socializmu, niečo, čo by na tvári mesta nemuselo byť. Kým sa ľudia stihli spamätať, o niektoré pamiatky sme prišli. Tento problém je však oveľa širší, súvisí napríklad aj s akýmsi poddimenzovaním pamiatkových úradov a odborníkov v tejto oblasti. Práve v ich rukách spočíva ich ochrana. Navyše, objekty priemyselného dedičstva zväčša stoja kdesi na pomedzí medzi tradičnou, teda historizujúcou a modernou architektúrou. A preto ochrana industriálnych stavieb otvára aj novú tému – ochranu modernej architektúry. Výskumného ústavu kukurice je škoda, keďže išlo vraj o dielo významného architekta Emila Belluša, autora trnavského vodojemu a automatického mlynu.

* V poslednom desaťročí sa situácia zmenila?

- Myšlienky o ochrane technických stavieb pochádzajú ešte zo 70. – 80. rokov, no až po roku 2000 téma začala naberať výraznejšie kontúry, keď začali byť tieto stavby viac ohrozené. V roku 2008 prebiehalo systematické mapovanie priemyselného dedičstva organizované pamiatkovým úradom. No môžeme povedať, že až dnes sa začína budovať skutočné povedomie o hodnotách priemyselnej architektúry, a to aj v očiach laickej verejnosti. To je výrazne pozadu oproti odborníkom.

* Máme pred sebou prvú lastovičku v Trnave, a to prehľadnú mapku technických pamiatok Trnavy. Môžeme sa o nich v tomto materiáli dočítať viac a aj sa prejsť mestom – naozaj alebo aj len prstom na mape. Snažili ste sa predovšetkým predstaviť existujúce objekty.

- Nadviazali sme na koncept, ktorý sme vypracovali pri Bratislave ešte v spolupráci s Klubom ochrany technických pamiatok. Áno, chceli sme pripomenúť najmä tie objekty, ktoré existujú. Pomysleli sme si, že je zbytočné poukazovať na niečo, čo zaniklo a vzbudzovať nostalgiu. Skôr sme chceli hovoriť o tom, čo je zachované. Výnimkou boli niektoré objekty sladovní, ktoré padli za obeť už skôr, niekedy v 70. rokoch, a potom ešte budovy tehelní na dnešnej Hlbokej ulici. Na zaniknuté veci sme vedeli reagovať práve pri tehelniach. Tam sme poukázali na stopy rýh po ťažbe. Tieto dejiny sú tam premietnuté, aj keď samotná stavba zanikla.

* Mapu ste pripravili ako cestu turistu po meste, ktorý si môže všímať takéto pamiatky. Sú však tieto objekty prístupné?

- Účelom nášho združenia je aj prezentovať priemyselné dedičstvo. Mapka slúži najmä na to, aby naň upriamila pozornosť. Možno to je akýsi predstupeň, že niektoré budovy sa sprístupnia. Sú tam informácie, ktoré neraz boli ťažko zistiteľné, napríklad v známom internetovom vyhľadávači. Niektoré veci sme korigovali s pracovníkom Krajského pamiatkového úradu Jánom Čánim, ktorý sa venoval stavebným pamiatkam v čase, keď sa objekty mapovali. Využili sme aj rôzne ročenky, ktoré pripomínali výročia podnikov, aj niektoré práce spracované na Fakulte architektúry. Prístup do väčšiny objektov nie je v súčasnosti možný. Aj keď sú nejaké výnimky ako napr. bývalá Zvonolejáreň bratov Fischerovcov na Dohnányho ulici, v ktorej je dnes pizzeria. Ale nechceme až tak riešiť otázku prístupnosti pamiatok. Ide nám hlavne o upozornenie na architektonické a urbanistické hodnoty, ktoré sa dajú vnímať aj z exteriéru. Sú akýmisi dominantami, ktoré dotvárajú celkový urbanizmus a spestrujú architektúru mesta. Aj to je silný zážitok. Možno, ak poukážeme na tieto hodnoty, inšpirujeme aj majiteľov a časom sa niektoré stavby sprístupnia.

* Aké je súčasné využitie viacerých objektov, ktoré sa uchovali v relatívne pôvodnom stave?

- Mnohé stavby z mapy sa stále využívajú takmer na pôvodný účel. Priemyselné dedičstvo nie sú len fabriky, ale napríklad aj ich obytné časti a administratíva. Tie priamo súviseli s bydliskom a prácou zamestnancov podnikov a často sú využívané na pôvodný účel. Mnohé objekty sú využívané aj preto, že sa nezmenil status lokality v rámci územného plánu. Je to napríklad oblasť pri Coburgových závodoch. To je stále priemyselná zóna a nie je teda potreba rapídne prestavovať jednotlivé haly. Rázna zmena funkcie si vyžaduje často väčšie zásahy do objektov, čo bez odbornej a kvalitnej práce architekta nedopadne zväčša dobre. Na takéto prestavby v Trnave doplatila Treumanova sladovňa, ktorá pri konverzii na byty a úpravy v rámci výroby prišla o viaceré objekty. Najväčšia škoda je strata typických dominánt sladovní – komínov s plechovými kapucňami, ktoré sa vždy krútili podľa vetra.

* Jednou z výnimiek je asi rušňové depo, o ktorom sa roky hovorí ako o stavbe, ktorá čelí nájazdom vandalov. Majiteľ stavby – Železničná spoločnosť Slovensko, ju vedie ako prebytočný majetok. Môžete poukázaním na kvality a prípadnú využiteľnosť tejto stavby niečo zmeniť aspoň teoreticky?

- Ohrozené stavby sú hlavne tie, ktoré sa nevyužívajú. Našťastie, budovy cukrovaru sú pamiatkovo chránené, podobne aj ďalšie objekty, ktorým hrozilo zbúranie. V Trnave je menší developerský tlak ako v Bratislave, nie je tu toľko tých dravých až agresívnych investorov, ktorí si chcú vyčistiť pozemok na investičné zámery. V súčasnosti je najohrozenejšie spomínané depo. Je na periférii, a aj keď je to stavba z 50. rokov, má isté kvality. Priestor nepôsobí rušivo a objekt je osadený v peknej prírode. Žiaľ, nie je pamiatkovo chránený a je označený za ekologickú záťaž, hrozí jeho likvidácia. Na druhej strane, rozširuje sa zástavba okolo Kamennej cesty, takže táto lokalita sa rozvíjať. Preto si myslím, že objekt má potenciál, či už ako vybavenosť pre novo vznikajúcu zástavbu, alebo na iný účel. Má predpoklad, aby mohol byť využitý, povedzme, na rekreačné účely. Veď blízko je Kamenáč, kúpalisko. Architektonicky je zaujímavý, rozdelený na dve časti. V jednej je betónové zastrešenie s parabolovým prekrytím v podobe akýchsi vlniek. To vytvára naozaj dojem vĺn, čo istým spôsobom evokuje vlny v bazéne. Ak by sa tam, napríklad, urobil krytý bazén, tak by to s ním vizuálne korešpondovalo. Podobne by tam mohol byť aj kultúrny priestor. Nedávno sa využíval tak „načierno“ – miestni skejťáci si tam vytvorili rampy a chodili tam jazdiť. Aj to možno napovedá, ako by depo mohlo byť využité.

* Pripravujete prehliadky, kde poukážete na význam budov Coburgových závodov, Sesslera, cukrovaru, parných kúpeľov, starej železničnej stanice. A takto by sme mohli pokračovať.

- Už tretí rok v Trnave robím spolu s Regiónom Tirnavia cykloprehliadky Trnava očami architekta, ktoré majú za cieľ prezentovať mesto aj z tej novodobej architektonickej histórie a dať na mnohé objekty fundovanejší pohľad. Štandardná prehliadka, ktorú robíme už tretí rok, sa venuje urbanistickému rozvoju mesta od 19. storočia. Poukázali sme na to, čo bolo ovplyvnené priemyselnou revolúciou. Prešli sme aj do modernej architektúry a do zásahov z obdobia socializmu a vrcholiacej moderny. Teraz sme k tomu pridružili trasu, ktorá viac sleduje práve spomínaný industriál. Počas jednej trasy sa všetko nedá vidieť, takže je to výsek z celého kontextu. Pripravujeme aj cyklus prednášok s kultúrnym centrom Malý Berlín a OZ Publikum.

* Ste členom združenia Čierne diery, zastrešujúcim takéto projekty nielen v Trnave. Ktoré všetky oblasti chcete zmapovať?

- V rámci Trnavy sme sa teraz venovali silám a mlynárstvu a firme Pittel a Brausewetter, čo bolo prezentované v cykle prednášok. Téma industriálu je naozaj obsiahla a prirodzene by mohla vyústiť do publikácie o Trnave a jej technických pamiatkach. Materiál sa zbiera, trávim čas v archíve a snažím sa túto tému viac a viac dopĺňať a rozvíjať. So združením sa však nesústredíme len na Trnavu. Venujeme sa prezentácii priemyselného dedičstva na celom Slovensku. Momentálne sa dokončuje mapa Prešova, pripravuje sa Banská Bystrica a Trenčín. Chceli by sme postupne vytvoriť mapy technických pamiatok všetkých krajských miest.

Martin Jurčo, foto: autor

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)