novinky z radnice

Patril k výrazným postavám trnavského divadla v novodobej ére súboru, ktorý sa formoval vznikom Divadla pre deti a mládež v roku 1974. Bol režisérom, dramaturgom, umeleckým šéfom aj riaditeľom tohto divadla. Aj keď pôsobil aj na iných divadelných scénach, tá trnavská mu bola domovskou, nielen pre generačnú blízkosť so zakladajúcimi tvorcami, ale aj preto, že sa mu stala domovom Trnava. Mikuláš Fehér (*12. september 1942 Bratislava †5. november 2017 Trnava) spolupracoval aj s divadelným súborom DISK na Kopánke.

Mikuláš Fehér absolvoval štúdium divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave. No nebolo to také jednoduché. Aj keď bol rodeným Bratislavčanom a pochádzal z rodiny, kde umelecké gény neboli žiadnou výnimkou. „Otec vyrastal v rodine lekára, jeho otec vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho dvaja starší nevlastní bratia zas inklinovali k umeniu. Dezider Castiglione bol výtvarník, ako prvý na Slovensku robil so sklobetónom, jeho dielom sú napríklad mozaiky na kúpalisku Delfín a na Farmaceutickej fakulte UK v Bratislave, ale aj vitráž obradnej siene na Slavíne. Druhý brat, Eduard Castiglione, bol zase prekladateľom. Prekladal z angličtiny a taliančiny prózu a drámu. Takže záber bol širší než divadelný,“ spomína dcéra Mikuláša Fehéra Dária Fojtíková Fehérová. „Otec mal rád poéziu, pravidelne absolvoval súťaže v umeleckom prednese a v bratislavskom Dome pionierov a mládeže chodil na dramatický krúžok spolu s Milanom Lasicom, Božidarou Turzonovovou či Stanom Dančiakom. Neskôr ho sám viedol. S Božidarou Turzonovovou sedeli v jednej lavici už na gymnáziu, jeho sused z Dunajskej ulice bol Július Satinský. Jednoducho, mnohí jeho priatelia, tak ako on, smerovali k divadlu. Prihlásil sa na VŠMU, mal však problém dostať sa tam pre kádrové kontexty. Pochádzal totiž z rodiny intelektuála. Dva roky pracoval v bratislavskej továrni Gumonke, aby ho mohli prijať ako robotníckeho kádra,“ hovorí dcéra Dária.

Už počas štúdia, teda od roku 1964, pracoval Mikuláš Fehér v bratislavskom štúdiu televízie vo vysielaní pre deti a mládež, v období rokov 1970 – 72 ako vedúci tvorivej skupiny pre deti. Tam sa venoval rozvoju animovaného štúdia ČST a spolupráci s Krátkym filmom Praha, so štúdiom výroby detských filmov vo vtedajšom Gottwaldove. Spomeňme, že je autorom scenárov mnohých televíznych animovaných seriálov. Dramaturgicky, autorsky či spoluautorsky pripravil niekoľko cyklov: Šarkanko, Japonské rozprávky, Bodrík, O vŕtkovi, Príhody žabky Plačky, Dvaja snehuliaci, Papierové hračky, Rozprávka z peračníka, Dobrodružstvá kuchárika Buchtičku, Matej Naponáhlo, Indiánske rozprávky, Peháčik a ďalšie. Je aj autorom úpravy a scenára dodnes populárneho animovaného filmu Čin-čin Ľudmily Podjavorinskej v réžii Jana Dudeška (1974) s komentárom Ivana Krajíčka, ktorý vyšiel aj v zlatom fonde STV na DVD.

„Tvorba pre deti mu bola blízka vždy, asi to súvisí s jeho nápaditosťou a humorom. Preto, keď sa televízii vytvorila redakcia vysielania pre deti a mládež, uchádzal sa o pozíciu dramaturga. Kým neprišiel do televízie, rozprávky sa vysielali naživo a nič po nich nezostalo. Práve otec dal podnet, aby sa začalo nakrúcať podľa scenárov, po príprave, v zložitejšej animácii. V trnavskej knižnici mal prečítanú asi všetku detskú literatúru. Celé detstvo som ho videla čítať a písať, napríklad scenáre k Filmárikovi a Filmuške. Klepot jeho písacieho stroja z tretieho poschodia sa ozýval po celom vnútrobloku,“ hovorí Dária Fojtíková Fehérová.

Pripomeňme, že v tomto čase písal Mikuláš Fehér pre rozhlas: rozprávky Figliar Abunuvas (1964 a 1979), V šírom svete (1966) a Biely kvet (1984). V roku 1978 dramatizoval prózu M. Ďuríčkovej, ktorá bola uvedená ako rozprávková hra Severova dcéra, podobne o dva roky nato uviedol jej dramatizáciu prózy Biela Jaranga. Pre televíziu režijne naštudoval hry Tajomný lodný denník (1972) a Nezobuď Magdušku! (1974). Ako spomína jeho dcéra Dária, podobne to bolo aj v jeho prvom divadelnom angažmán, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde pôsobil v rokoch 1972 – 74. „Vo Zvolene, keď ho napadlo využiť priestor zvolenského zámku, ako prvú réžiu uviedol rozprávkovú drámu Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena, prvýkrát s rockovou kapelou, hudbu mu robila čerstvo založená Fermáta, teda František Griglák a Tomáš Berka. Začal tradíciu Zvolenských hier zámockých a dnes je to najstarší plenérový festival na Slovensku. Keď sa otváralo v Trnave Divadlo pre deti a mládež, bolo prirodzené, že sa prihlásil na pozíciu dramaturga. Bola to preňho ďalšia výzva,“ hovorí Dária a pripomína, že toto obdobie patrilo medzi jeho najsilnejšie životné etapy. Do divadla nastúpil ako dramaturg, v rokoch 1984 – 1986 bol aj umeleckým šéfom divadla a v rokoch 1985 – 1996 jeho riaditeľom. „Myslím, že otec sa viac považoval za dramaturga ako za režiséra. Bavilo ho hľadať témy, stále vymýšľať niečo nové, zaujímavé. Rád spomínal na inscenácie ako Tom Sawyer, kde Toma hral Marián Zednikovič a Becky Zuzana Kronerová. Zahráme sa pre vás bola úprava textu Jozefa Mokoša o kocúroch Hasprčkovi a Mrcúlikovi. Ja si pamätám na Pinocchia, kde hral cvrčka Peter Šimun a Vílu Anna Šišková. Juraj Nvota vtedy s obrovským úspechom režíroval hry Stana Štepku. Pri Blahovi Uhlárovi zase otec porozumel, že mu nie je prirodzené robiť podľa predlohy a dal mu priestor tvoriť voľne, vznikli inscenácie ako Kvinteto či Predposledná večera,“ hovorí Dária.

Popri práci v Divadle pre deti a mládež režíroval Mikuláš Fehér ochotnícky súbor DISK v Trnave (1977–1987), s ktorým naštudoval napríklad hry Zvykovovci, Mravci a svrčkovia či Ivanov. „Bol výborný režisér a divadelný učiteľ. Robil hry, ktoré boli divácky veľmi úspešné. No boli také, ako on hovoril, stredne progresívne, teda také kompromisné. No stotožňoval som sa aj ja s myšlienkou, s ktorou prišiel Blaho Uhlár. Teda, že poďme niečo riešiť, vyvolávať diskusiu, teda robme inscenácie, ktoré napríklad režú do medziľudských vzťahov,“ povedal o Mikulášovi Fehérovi pred rokmi jeden z kľúčových hercov divadla Milan Brežák.

V roku 1987 založil Mikuláš Fehér v Trnave študentský súbor Juventus, režíroval aj ochotnícke súbory v Radošine, Novej Bani i Detve. Venoval sa tiež pedagogickej činnosti ako lektor na ochotníckych prehliadkach. V časopise Javisko vyšli jeho scenáre divadiel poézie a teoretické práce z oblasti detskej dramatickej výchovy. Pohostinsky režíroval aj v bábkovom divadle v Banskej Bystrici či v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne.

„Otec bol veľmi energický a priateľský, vždy so sebou priniesol dobrý vietor. Spomínam si, že keď sme niekam prišli, či už na premiéru alebo len tak na predstavenie, vždy ho všetci poznali, od bufetu až po prvú herečku. Bol odvážny a bol aj diplomat. Aj to je dôvod, prečo sa v 80. rokoch DPDM v Trnave vypracovalo na jedno z najlepších divadiel, kde mohli tvoriť Juraj Nvota a Blaho Uhlár inscenácie, ktoré v inotajoch išli proti režimu. Ustál rôzne kontroly a súbor obhájil. Hoci je rodený Bratislavčan, Trnava sa stala jeho domovom. Napokon, v divadle bol takmer od jeho začiatkov, rečnil z balkóna Zrkadlovej sály v novembri 1989. Trnava patrila medzi prvé divadlá, ktoré podporili revolúciu a zrušili predstavenia. Bol tam od rána do večera, aj pre mňa byť v divadle nebolo nič výnimočné – a za to vďačím otcovi. Ani zďaleka nemám v sebe toľko tvorivosti ako on, ale predsa len – venujem sa dnes divadlu ako divadelná kritička, hodnotiteľka ochotníckych súborov a teatrologička. Dívam sa na divadlo z opačnej strany. S otcom sme cestovali na predstavenia aj mimo Trnavy. Cestou domov v aute mi neraz zápalisto rozprával, analyzovali sme postavy a vymieňali si názory. Dávala som mu čítať svoje prvé recenzie pre noviny. Často myslím na to, ako mi hovoril, že som príliš stručná a mala by som myšlienku rozviesť, inak čitateľ neporozumie. Mal pravdu,“ hovorí Dária Fojtíková Fehérová.

Pripomeňme, že v roku 1996 odišiel Mikuláš Fehér z Trnavy opäť do Divadla J. G. Tajovského, kde pôsobil až do roku 2004 ako šéfdramaturg.

Martin Jurčo, foto: archív

 

Zatiaľ nehodnotené