novinky z radnice

Jeho meno je synonymom slovenskej country hudby. Mal možnosť zažiť esá tohto žánru z Ameriky, ale aj hviezdu československej country hudby Michala Tučného. Allan Mikušek (nar. 30. októbra 1967 v Trnave) je pupočnou šnúrou prepojený s naším mestom.
Jeho starý otec z matkinej strany František Sedláček bol v 20. a 30. rokoch kapelníkom trnavského sitarového orchestra a bol aj autorom niektorých skladieb repertoáru. Spolupracoval aj s Mikulášom Schneiderom-Trnavským. Publikum si Allana Mikušeka všimlo v skupine Podkova, kde pôsobil v období rokov 1988 – 1992. To už sa črtala jeho sólová kariéra, veď skupinu Podkova vyhlásila Slovenská asociácia hudby country Skupinou roka 1992 a Allan country Spevákom roka. Ohlas sa zvýraznil aj po vydaní prvej LP platne s jednoduchým názvom Allan. Potom prišli ďalšie albumy: Stále hrám (1994), Hviezda na tričku (1998), Krídla (2000), Šesť strún (2001) a To najlepšie naživo (2003). Spolupracoval aj na ďalších albumoch, napríklad country hudobníčok Martiny Habovej, Hany Horeckej, Denisy Markovej, jeho hlas počuť aj na CD platni Vaša Patejdla Spovedaj ma zo spomienok (1997). V tom čase bol predspevákom na koncerte Johnymu Cashovi. A práve v tento deň – 7. apríla 1997 vznikla aj jeho kapela AM Band. Allan si prešiel v živote nielen radostnými chvíľami, ale aj životnými peripetiami, dokázal ich však ustáť. Životné jubileum chce osláviť v januári s plnou parádou.

* Väčšina Trnavčanov vie, že patríte do lokality z blízkosti niekdajšej TAZ-ky. Teda z ulice, ktorá viedla nielen k areálu Trnavských automobilových závodov, ale žila aj kultúrnym životom, keď tam bol slávny kultúrny dom Kovosmaltu, neskôr TAZ.

- Vyrastal som na Prednádraží a babka bývala na vtedy ešte na Barčovského ulici, dnes je to Coburgova. Takže som chodil medzi týmito dvoma lokalitami. Keď som mal zhruba desať rokov, mal som prechodenú celú Trnavu. To sa mnohým rodičom dnes nestane, že by dieťa pustili v takom veku po celom meste. Mali sme pobehaný celý Kamenáč, ešte aj starú tehelňu, o sídlisku Družba sa ešte veľmi nesnívalo. Potom sme sa s rodičmi presťahovali na spomínanú Barčovského ulicu. Sestra sa vydala a bola už z domu, takže som býval len s rodičmi. Vtedy to bola fajn ulica starej Trnavy, aj keď začas to tam bolo aj trochu divoké. Bývalo tam staré osadenstvo ulice, sedelo sa pod lipou. V každom bloku bola práčovňa, kde naše mamy trávili dosť času. A bol tam slávny kultúrny dom, kde som chodil na všetky koncerty. Naša spriaznená rodina boli Kleinovci – teta Ema a Kleinbáči. On bol hasič v spomínanom kulturáku TAZ. Od siedmich rokov ma tam brával. Nebol som ani v hľadisku, ale bol som vždy v zákulisí na boku. A z tohto pohľadu som videl všetkých interpretov – od Michala Davida, Mariu Rottrovú, Věrku Špinarovú, Petra Nagya, i Taktikov a Ventil RG. Cítil som sa byť ich súčasťou, pretože keď sa vynášala a balila aparatúra, pomáhal som a občas som dostal podpis kartu. Dokonca som mal možnosť vyskúšať si gitaru hráča z kapely Marie Rottrovej, bubny od Jirku Bořutu z kapely Věrky Špinarovej, či zahrať si na klávesoch Michala Davida. Bol som nadšenec muziky, takže mnohých týchto muzikantov odvtedy poznám.

* Ako potom prišlo k takému poloprofesionálnemu hraniu a cibreniu štýlu? Skúšaním si ako sa má hrať, spievať a napokon aj vystupovať pred publikom?

- Ono to bolo plynulé. Každý hovorí, že trénoval, a je to drina. Myslím, že ak si to človek neuvedomuje a baví ho to, neberie to ako drinu. Dôležité je to, aby vás to bavilo. Spieval som v rodine. Asi ako päťročný som zobral gitaru do ruky. Sám som hľadal akordy, neštudoval som knihy, dokonca ani dodnes nepoznám noty. Keď skladám alebo s niekým hrám, snažím sa to vysvetliť intuitívne. Na generálnom riaditeľstve automobilových závodov, ktoré spájalo všetky automobilky vo vtedajšom Československu, bola spevácka súťaž. A tam som niekoľkokrát súťažil. Dokonca som raz aj vyhral. Boli rôzne mestské súťaže, napríklad vo Fortune, kde som tuším raz aj vyhral. Napokon som šiel na vojenčinu do Čiech: Prešiel som rôzne útvary: České Budějovice, Chomutov, Prostějov, kde boli opäť spevácke súťaže. Z vojenčiny som prišiel domov na jar 1988. V lete som nastúpil do skupiny Podkova. Tam som bol až do roku 1993.

* Prečo ste sa zamerali na žáner country? Rozhodlo, že skupina Podkovala hrala takúto hudbu? Kedysi v spoločnej republike sa všetci milovníci country a trampskej hudby schádzali každoročne na festivale Porta, ktorá bola v Plzni, i v Jihlave, ako putujúci festival aj na ďalších miestach.

- Zajímalo ma to už aj predtým. Boli tu také lastovičky ako Belasí. Pamätám si aj starú zostavu Veslárov z Košíc. Dokonca aj speváci ako Taťjana Hubinská, či Ľudovít Nosko občas zabŕdli do country hudby. Takéto kapely sme tu mali, no nebolo to asi tak preferované ako povedzme u našich českých susedov. Ale ani v našej Podkove neboli žiadni začiatočníci. Spomeniem napríklad Gryzlyho, teda Ivana Bedeka. Ten bol v 70. rokoch v rámci country vyhlásený najlepším mandolinistom. Žiaľ, zomrel v roku 1995 na lodi Ďumbier. A mohol by som spomenúť ďalších, ktorí hrali aj s Michalom Tučným. V čase, keď som bol v Podkove, sme veľa hrali, existovala dokonca Slovenská asociácia hudby country. Skupina Podkova účinkovala aj na spomínanej Porte. To bolo ešte v 70. rokoch, a to som tam ešte nebol. Bol som na tomto festivale jediný raz. V roku 1988. Už tam bolo cítiť to postupné uvoľňujúce sa ovzdušie perestrojky.

* U nás, na Slovensku, v porovnaní s českými susedmi, nebola ani tradícia albumov s country hudbou. Všetko bolo na amatérskej báze. Všetko sa to postupne formovalo až od konca 80. rokov.

- U nás vznikol až koncom 80. rokov jeden kompilačný album Keď vchádza ráno. Bol to taký výber niektorých country skupín. Hral tam napríklad Country Plus Band. Podkova mala na tomto albume prevzatú pieseň so slovenským textom s názvom Tých pár míľ. Mal som tam aj jednu svoju skladbu Dievčatko s kyticou, ešte pod hlavičkou skupiny Podkova. To boli úplné začiatky, a pritom sa písal rok 1990.

* Takže váš album Allan, ktorý vznikol na jar v roku 1992, bol prvým uceleným profilovým sólovým albumom interpreta country hudby. Vznikol pred 25. rokmi, mali ste teda 25. Všetky texty piesní aj hudbu ste si napísali sami. Na taký vek je prekvapivo ucelenou výpoveďou hudobníka. Album vtedy vyšiel aj na klasickom vinylovom nosiči aj CD. Dnes je aj zaujímavou zberateľskou raritou.

- Keď som tento album nahrával, bral som to tak, že keď to vyjde, bude to výborné, a ak nie, svet nespadne. A vyšlo to. Album mal oveľa väčší úspech ako som očakával. Dokonca sa mi aj dnes stáva, že fanúšikovia chcú aj dnes piesne práve z tohto albumu a hovoria, že bol najlepším. Aj keď je pravda, že ak by som ho šiel nakrútiť teraz, tak by som urobil všetko inak. Ale to sa asi stáva každému. Mal som 25 rokov, ešte toho nie veľa prežitého a podarilo sa napísal také piesne ako Oceán sĺz alebo Dážď. Práve moji priatelia vedia, že táto pieseň je o mojom detstve na Barčovského ulici v Trnave. Celý album sa nakrúca v štúdiu u Vaša Patejdla a za mixom bol slávny zvukár Jozef Krajčovič, čo bola záruka dobrého zvuku. Keď som tento vinyl dal Michalovi Tučnému, po krátkom čase sa mi ozval, že platňa má výborný zvuk a chcel robiť v štúdiu u Vaša Patejdla. Žiaľ, k ďalšej spolupráci už nedošlo, pretože Michal zakrátko zomrel. Spomeniem aj niektorých muzikantov z tohto albumu: Jiří Zima, Medard Konopík, Milan Plechatý, a to sú muzikanti, ktorí hrali v Tučňákoch. Ešte koncom 80. rokov ako skupina Podkova sme s Tučňákmi hrali dvojkoncert v PKO JF v Prahe. A tam sme sa zoznámili. Na LP platni hrali okrem spomínaných muzikantov aj moji kamaráti z Podkovy ako Michal Dočolomanský ml., Milan Horák, i spomínaný Ivan Bedeč. Tibor Gruber bol tiež muzikantom z Podkovy, a tento album aj produkoval, keďže v tom čase mal už svoje trnavské vydavateľstvo Monti Records. Prizvali sme aj Laca Lučeniča.

* Začiatkom 90. rokov značne upadol záujem o slovenskú hudbu. Napriek tomu sa z tohto albumu v rádiách často hrali pesničky ako Tak už choď, či Country Music. To potvrdzuje, že album mal veľmi dobrý ohlas.

- Celkom prvý odvysielal moju pesničku v rádiu Pavol Chovanec v Rock_FM Rádiu. Producent Tibor Gruber prišiel k nim do rádia na rozhovor s tipom na dobrú muziku. Vtedy vychádzalo kopu rôznych CD platní. Tak sa stávalo, že sa niečo raz odvysielalo, v rozhlase sa to dalo do archívu a už potom nebolo počuť nič. Celé dni tento singel s piesňami Tak už choď, Oceán sĺz a Country Music bol položený v réžii na mixpulte. Občas sa vraj ktosi zastavil s poznámkou – aha, zase na niekto hrá na kovboja. Až Paľovi Chovancovi v jeho relácii chýbala jedna pieseň. Pesničku odvysielal. A odvtedy ma hrali celé dni nielen v rádiách aj Čechách. Kamaráti mi hovorili, že ma je počuť skutočne všade. Môžem povedať, že som asi – nie vystihol dobu, ale vystihol sekundu.

* K tejto platni vznikol ešte aj oficiálny videoklip, ktorý dnes nájdeme aj na internete.

- Prvý klip sme nakrúcali k pesničke Big Star of Moon. Bolo to v trnavskom Kamennom mlyne pri rybníkoch. A tam vznikali aj fotografie na obal platne i na plagát. Obal korešponduje s klipom.

* S country hudbou bol celé roky v Trnave spojený aj Dobrofest. A vy ste sa predstavili na takom nepísanom nultom ročníku.

- Myslím, že inšpiráciou vzniku bol koncert našej Podkovy niekedy začiatkom 90. rokov. Bol v rámci trnavského jarmoku s názvom 15 rokov Podkovy. Prišli aj naši poľskí a rakúski kamaráti. Bol to veľký koncert. Pamätám sa ako dnes. Končil sa jarmok a povolili dva stánky s občerstvením. Bolo úplne plné námestie. A bol tam Vlado Grežo z tanečnej skupiny Petronella. A zistil, že je veľký záujem o takýto hudobný žáner. A zaznela vtedy aj myšlienka, že z tohto regiónu bol vynálezca dobra John Dopyera. Na základe týchto okolností a náhod vznikla myšlienka vzniku Dobrofestu. Nemyslím si, že sme mali na tom ako Podkova zásluhu, ale bola to inšpirácia.

* Prvé skladby vznikali na album Keď vchádza ráno v digitálnom štúdiu Opusu na Mlynských nivách, no prvá platňa sa nahrávala u Vaša Patejdla v štúdiu Relax. Tam ste zostali natrvalo.

- Vašovo štúdio Relax, to bol taký môj druhý domov. Bola to doba, keď som sa tam na niekoľko týždňov zavrel. Manželka a deti zo mňa vtedy nič nemali. Vtedy som okúsil aj drinu, pretože nie vždy má človek chuť sa postaviť pred mikrofón a drilovať spev. Zoberte si, že nahratie kvalitnej pesničky trvá dva dni, a v rádiu prejde v tých kvantách hudby za tri minúty. U Vaša priamo vzniklo kopec textov a pesničiek. Všetko bola tímová práca muzikantov a zvukárov. Vtedy sa dalo takto pracovať, dnes je človek tlačený časom. Dokonca raz som v jednom inom som zažil v inom štúdiu aj to, že sa mi striedali zvukári počas nakrúcania. To už je potom ťažké.

* Fanúšikovia sa vás isto neprestávajú pýtať, kedy vyjde nová CD platňa. Ale asi majú teraz prednosť hlavne jubilejné koncerty.

- Po období životnej sínusoidy konečne nastal čas, aby som urobil dlho avizovaný album. Napriek tomu som si trochu prehádzal priority. Hlavným je teraz narodeninový koncert. Mal byť v novembri, no napokon bude 30. januára v športovej hale na Pasienkoch v Bratislave (dnes Hant aréna). Pozval som si kamarátov, s ktorými roky spolupracujem ako je Palo Prokl, spomínaný Michal David, potom Franta Nedvéd, Tomáš Linka, Petr Kocman, Beáta Dubasová, Vašo Patejdl, Peter Cmorik a Miša Tučná. Myslím, že tam bude celkom silná zostava, koncert plánujeme na tri hodiny. Malo by byť z neho nielen live Cdčko ale aj DVD.

* Trnavu a Jablonicu, kde ste bývali, ste vymenili za Bratislavu.

- Mám tu veľa kamarátov, otca a sestru, moje deti, neterku, takže som v Trnave skoro každý týždeň. Pamätám si, keď sme niekedy išli trasa do Bratislavy, tak to bol celodenný výlet, ale keď to porovnám ako pendlujeme na koncerty, tie vzdialenosti sa úplne skrátili.

Martin Jurčo, foto autor a archív

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené