novinky z radnice

Peter Pázmaň očami básnika a historika.............................Zakladateľa Trnavskej univerzity ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa nie je potrebné nijak zvlášť predstavovať. Jeho neoblomné úsilie o pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne v boji proti náboženským bludom mu prinieslo vďakyvzdanie a úprimný záujem o jeho životné osudy nielen u bezprostredných nasledovníkov, ale aj neskorších historikov a biografov. Z tohto pohľadu je zaujímavé sledovať aj literárno-historické práce vychádzajúce v trnavskej univerzitnej tlačiarni v 18. storočí.

Bohaté životné osudy a činy ochrancu katolíckej viery Petra Pázmaňa boli samy o sebe dostatočnou pohnútkou k tomu, aby sa pamiatka na neho zračila v súvekej literatúre vo zvýšenej miere. Vo viacerých prípadoch sa Pázmaňovo meno spája predovšetkým so vznikom Trnavskej univerzity. Jej slávnostnému otvoreniu 13. novembra v roku 1635 predchádzala niekoľkoročná snaha Petra Pázmaňa zriadiť v Uhorsku inštitúciu, ktorá by šírila vzdelanie a súčasne posilňovala katolícku vieru.

Básnickú tvorbu Františka Babaia sme už v seriáli Známi a neznámi autori historickej Trnavskej univerzity preberali. V jednej zo svojich epigramatických zbierok s názvom Ostrihomskí arcibiskupi (Archiepiscopi Strigonienses) predstavuje tento jezuitský básnik Petra Pázmaňa práve v intenciách jeho najvýznamnejších počinov. Hneď prvé dve slová básne haereseon terror (postrach heréz) poukazujú na veľmi podstatnú črtu Pázmaňovho snaženia v oblasti rekatolizácie. Následne v rozsahu šiestich dvojverší predostrie čitateľovi z arcibiskupovho života všetko dôležité. Musíme podotknúť, že autor pri selekcii nemal v žiadnom prípade jednoduchú úlohu. Ako sa zdá, zameral sa najmä na udalosti týkajúce sa priamo Pázmaňovho pôsobenia na cirkevnom poli a na to, čo sa bezprostredne spájalo s Trnavou. Pointu epigramu tvoria záverečné dva verše. Dozvieme sa tu o mieste posledného odpočinku Petra Pázmaňa a trefnou konklúziou mieri básnik priamo do radov heretikov. Azda preto, aby čitateľovi básne neunikli žiadne dôležité informácie z Pázmaňovho života, Babai dopĺňa básnický text o údaje pomocou poznámkového aparátu. Tu sa dozvieme miesto narodenia, meno otca i to, že pôvodne nebol katolíkom. Dočítame sa, že Pázmaň vo veku 13 rokov prešiel na katolícku vieru, že presvedčil Betléna o mieri a mnohé ďalšie fakty, ktoré sa nezmestili do veršov. Aj vďaka triezvemu výberu biografického materiálu, pôsobí Babaiov epigram uhladene a triezvo a decentne vypovedá o jednom z najväčších mužov uhorských dejín, ako nasvedčuje i ukážka:

Peter Pázmaň, kardinál svätej cirkvi rímskej

od roku 1616 do roku 1637 za vlády Mateja a Ferdinanda II.

Peter je postrachom kacírstva, pevným pilierom vlasti

   a viery, zdobí ho nápadne preslávny aj rodu kmeň.

Nechal sa obkľúčiť vojskom Ježiša, múdrosť ho v Ríme

   napĺňa, Štajerský Hradec je svedkom šľachtenia škôl.

Úrad apoštolátu konal Pázmaň v otcovských krajoch,

   pustošiac herézy rečou a múdrosťou kníh.

Arcibiskupstvo ho neobišlo z moci Mateja vládcu,

   v takom vysokom postavení je vhodný Pázmaňov čin.

Za vlády Ferdinanda štyri synody zvolal

   a pevnou závorou uzamkol občiansky svár.

V Trnave zakladá viaceré budovy pre útlu mládež

   a necháva vyniknúť vznešenosť príbytku Múz.

Vo Viedni kladie základy palácov mladého kléru,

   kdekoľvek buduje príhodné obydlia pre svätý klér.

V Bratislave spočíva v svätého Martina chráme,

   heretikov straší aj samotným popolom tentohľa pán.

Jedným z mnohých autorov, ktorí reflektovali na pozadie vzniku univerzity a súčasne aj osobu jej zakladateľa, bol historik František Kazy. Narodil sa v roku 1695 v Leviciach. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil 9. 10. 1712 v Trnave, kde absolvoval noviciát. V roku 1715 vyučoval gramatiku na gymnáziu v Köszegu, neskôr študoval filozofiu na univerzite v Štajerskom Hradci (1716 – 1718). Ako magister vyučoval gramatiku, rétoriku a humanitné náuky v Rábe, Trnave a Košiciach. Štúdiu teológie sa venoval na univerzite vo Viedni. Získal doktorát filozofie a teológie. Na Trnavskej univerzite pôsobil ako profesor filozofie a teológie, ale prednášal aj etiku, logiku, fyziku, metafyziku a kazuistiku. Vo Viedni sa stal v roku 1737 rektorom Pázmanea. Ako rektor rehoľného domu a magister novicov strávil roky 1738 – 1742 v Trenčíne. V Trnave bol rektorom kolégia v roku 1743. V Bratislave pôsobil ako rektor kolégia a prokurátor v rokoch 1744 – 1747, neskôr bol opäť rektorom kolégia v Trnave a v Šoprone. Posledné roky života prežil v Bratislave, kde v roku 1759 posledný krát vydýchol. František Kazy bol tvorivý autor viacerých zaujímavých diel s historickou a náboženskou tematikou. Z jeho pera pochádzajú aj populárne Dejiny Trnavskej univerzity (Historia universitatis Tirnaviensis), ktorí vyšli prvýkrát v roku 1637. Poslednú časť tvoria chváloreči na rektorov, ktorým predchádza chváloreč na Petra Pázmaňa ako zakladateľa univerzity. Potom ako Kazy uvedie podrobné údaje o Pázmaňovom pôvode, detstve, konverzii a štúdiách, sleduje aj jeho cirkevnú a politickú kariéru. Tak sa dostáva k arcibiskupovej snahe založiť univerzitu:

„Toto sú však tie menej významné počiny, ktoré Pázmaň vykonal. To najdôležitejšie bolo, že založil v Trnave po toľké stáročia vytúženú univerzitu s výučbou všetkých predmetov, ktoré sú potrebné pre oba štáty. Vznik univerzity bol podporený kráľovskou láskavosťou a odovzdaná bola do správy Spoločnosti Ježišovej. Ešte stále sa však nevyčerpala Petrova dobročinnosť. V tomto istom meste renováciou pozostatkov obnovil Chrám sv. Mikuláša a na patrične veľkolepý zovňajšok vynaložil vlastným nákladom viac ako 14 000 florénov. Pripojil Dom múdrosti, nie však vystavaný z múru z pálených tehál, ale z kníh a tiež Arcibiskupskú knižnicu ako potravu pre tých, čo chcú dosiahnuť vznešenú múdrosť. Z nej ako zo životnej sily sa premnohí vzmáhajú. A tak ako jednou takouto knižnicou priniesol nesmierne svetlo vzdelanosti, bola by sa v tom čase povzniesla ešte vyššie, keby sa vyhovelo jeho túžbe rozšíriť ju o budínsku knižnicu Mateja Korvína, ktorá bola preslávená na celom svete. V príprave takej veľkej slávy mu však zabránila skúposť Turkov, ktorí odmietli Pázmaňovu ponuku vo výške tridsaťtisíc florénov. Život a pravidlá kléru sformuloval do jasných zákonov a zvolal do Trnavy provinciálnu synodu na 4. októbra 1629. Na tomto istom mieste vyhlásil v apríli nasledujúceho roka národnú synodu, v októbri diecéznu, v roku 1633 ku koncu apríla opäť provinciálnu synodu. Jeho prvoradou starosťou bolo predovšetkým to, aby sa ustanovenia Tridentského koncilu, ktoré sa týkali kléru, stali posvätnými. On sám so súhlasom tohto posvätného senátu prispel veľkým zmáhaním sa pravého náboženstva k blahu apoštolskej stolice, inak povedané, k blahu Božej slávy.

Zatiaľ čo sa Peter horlivo zaoberal v Uhorsku týmito vecami, vládca Ferdinand II. v prospech neho naliehavo žiadal Rím a v ničom neupustil z úmyslu, aby bol Pázmaň včlenený do posvätného senátu kardinálov. Túžil sa totiž odvďačiť Petrovi, od ktorého prijal svätú uhorskú korunu, a snažil sa mu zaobstarať hodnosť kardinála. Tú môže dať Rím jedine tým z kresťanského sveta, ktorí sa o to v najvyššej miere zaslúžia. Peter si získal priazeň pápeža Urbana VIII. a náklonnosť Ferdinanda aj vďaka tomu, že Ferdinanda napriek všetkým prekážkam, ktorých nebolo ani málo a neboli ani malicherné, vyniesol na uhorský kráľovský trón. Peter sa naozaj zasadil o to, aby mal uhorský kráľ Matej II. nástupcu, ktorý by zbavil apoštolské Mariánske kráľovstvo predovšetkým herézy a zachoval by pamiatku na niekdajšie postavenie. A nevidel nikoho, kto by vzbudzoval nádej viac než Ferdinand, syn arcivojvodu Karola, vnuk Ferdinanda I. a český kráľ, jednak znamenitou úctou voči Bohu, jednak snahou podporovať pravé náboženstvo, ba vynikal aj ostatnými kráľovskými cnosťami. Aby zlepšil jeho vyhliadky, starostlivo zhromaždil rozdielne a odlišné priania šľachty a predostrel veľkému vládcovi oddanosť všetkých zbožnou a dobročinnou rečou.

Po návrate z Ríma naplnil dobrodeniami vlasť a odišiel z tohto sveta v Bratislave 29. marca 1637 vo veku 67 rokov, aby si zaslúžil večnú odmenu v nebi. Kňazi v celej Spoločnosti slúžili deväť svätých omší za spolubrata, ostatní sa toľkokrát modlili svätý ruženec, všetci vlastenci ich nasledovali modlitbami a prosbami a vykreslili muža tak vynikajúceho zmýšľaním len v tom najlepšom svetle.“

Postava arcibiskupa i kardinála Petra Pázmaňa zostane navždy spätá najmä so založením Trnavskej univerzity a obrany katolíckej viery. Tento fakt sa odzrkadľuje aj v súvekej literatúre, ktorej autori ho vnímajú jednak ako veľkého dobrodinca, ale aj podporovateľa vzdelania a kultúry. Nezáleží na tom, či ide o verše, alebo triezvu historickú spisbu.

 

Literatúra:

BABAI, Franciscus: ArchiEpiscopi Strigonienses, de utraque republica praeclare meriti compendio metrico deducti. Tyrnaviae: Typis Tyrnaviensibus, 1776.

KARABOVÁ, Katarína: Zakladateľ Trnavskej univerzity Peter Pázmaň vo svetle súvekej literatúry. In: Vivat, crescat, floreat Universitas Tyrnaviensis! Eds. Juríková, E. – Tkáčik, L. Trnava: Filozofická fakulta TU v Trnave, 2013, s. 111 – 136.

KAZY, Franciscus: Historia Universitatis Tyrnaviensis Societate Jesu authore Francisco Kazy, Societate Jesu sacerdote. Ad annum Christi 1735 eiusdem Universitatis saecularem. Tyrnaviae 1737.

Pašteka, Július a kol.: Lexikón kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč 2000, s. 648.

Súťažná otázka:

V akej výške odmietli Turci od Petra Pázmaňa finančnú ponuku na vyplatenie knižnice Mateja Korvína?

Správne odpovede zasielajte do 20. decembra 2017 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

Katarína Karabová, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Zatiaľ nehodnotené