novinky z radnice

Premenám času podlieha všetko – živé či neživé, mladé či staré, slabé i mocné. Rozmanitá bola aj minulosť a osudy mnohých trnavských pamiatok. Počas svojej existencie prešli mnohými premenami. V zbierkach a fondoch Štátneho archívu v Trnave sa nachádzajú desiatky plánov a nákresov rozličných objektov prevažne z 19. a 20. storočia, ktoré zachytávajú známe i menej známe pamiatky. Niektoré sa do dnešných dní nedochovali, iné dnes vyzerajú podstatne odlišne a ďalšie sa vyhli zmenám, ktoré by ich dnešný charakter mohli zmeniť na nepoznanie. V tomto článku sa budeme venovať najmä tým, ktoré boli z rozličných príčin zbúrané.

Dve hlavné trnavské brány patria k najznámejším zaniknutým pamiatkam. Vznikli v prvej fáze budovania mestských hradieb v 13. storočí, keď ich tvorili len murované veže a drevozemný val, postupne nahrádzaný tehlovou hradbou s kamennou pätou. Stáli na hlavnej komunikácii prechádzajúcej Trnavou a s prestavbami sa dochovali až do 19. storočia. V tejto dobe však už dávno stratili svoj obranný účel, sťažovali vstup do mesta a bránili v rozrastaní sa Trnavy za mestské hradby. Navyše boli v dezolátnom stave a pre mesto predstavovali veľkú finančnú záťaž. V roku 1815 boli zbúrané barbakany, predsunuté opevnenia pred oboma bránami, následne zasypané aj priekopy. Trnavskí mešťania sa so zbúraním hradieb nechceli zmieriť. Spísali petíciu a mestu ponúkli, že na údržbu brán budú prispievať. Napriek odporu a iniciatíve obyvateľov mesta však boli v rokoch 1819 a 1820 obe brány zbúrané.[1]

Horná brána stála na začiatku dnešnej Štefánikovej ulice a predstavovala hlavný vstup do mesta zo severnej strany. Jej polohu zachytáva plán Rudolfa Witscha z roku 1818, (Obr.1 ↑) ktorý bol vypracovaný ako príloha k projektu na odstránenie blata z okolia Hornej brány a priľahlej uličky, dnešných Horných bášt. Na pláne je zakreslený úsek hradieb od Hornej brány až po mestský, tzv. vnútorný mlyn na dnešnej Hornopotočnej ulici, ktorý bol vybudovaný v roku 1592.[2] Zachytáva vedľajšie rameno Trnávky, ktoré pretekalo mestom. V blízkosti mestskej Hornej brány zásobovalo tiež mestské kúpele. Neďaleko nich stával mýtny dom a v priestore dnešného Zeleného kríčka a Kopplovej vily, postavenej okolo roku 1865, sa nachádza oblasť označená ako Žandárska záhradka (Gensdarmesen Gärtchen), ohraničená severným koncom Promenády.

Bránu samotnú bližšie zobrazujú plány zakreslené mestským architektom Antonom Grünnom v januári 1819. Na dvoch pôdorysoch (Obr. 2 a 3 ↑) je zreteľný priechod vybúraný v hradbách západne od Hornej brány, rozloženie mestských kúpeľov a polohu strážnice, ktorá slúžila aj ako mýtny dom. Na plánoch sa nachádza aj križovatka ciest pri Hornej bráne. Západná cesta je označená ako cesta k majerom, respektíve na Biely Kostol (Meyerhöfe, Weiß Kirchen), severozápadná ako cesta na Trstín (Nadas), a východná ako cesta na Hlohovec, Dolnú Krupú a Špačince (Freystadt, Korompa, Spacza). Na druhom z nich bola svetlejšou farbou znázornená časť brány, ktorá mala byť zbúraná. Zaujímavosťou sú záhrady severozápadne od brány, ktoré sú na tomto pláne nazvané ako „Trabanten Gärten“, teda Drábske záhrady.

Z rovnakej doby pochádza aj prierez Hornej brány z profilu, (Obr. 4 ↑) na ktorom je tiež vidno múr mestských kúpeľov, kanál, ktorým pretekalo rameno Trnávky, obe poschodia veže brány a nárožný dom na Horných baštách. Z rysovacej dosky Antona Grüna pochádza aj zameranie brány z pohľadu od mesta pred zbúraním (Obr. 5 ↑) a po zbúraní. (Obr. 6 ↑) Na prvom pláne je zreteľne viditeľný zlý stav opevnenia a tiež odhalené kamenné základy Hornej brány. Po zbúraní boli k hradbám, pravdepodobne z estetického hľadiska, pristavané murované zakončenia. Zároveň sa tým zabránilo ich ďalšiemu rozpadaniu. Východná časť hradieb od brány bola omietnutá a strieľne v nej zamurované, rovnako aj zvyšky schodiska, ktoré viedlo na hradby. Dobre viditeľné je tu ústie odtokového kanála, odvádzajúceho dažďovú vodu popod hradby.

Na pláne z 31. mája 1850 už brána chýba. (Obr. 7 ↑) Architekt Drescher na ňom zakreslil plánované kasárne na mieste spomínaných Drábskych záhrad. Zachytil taktiež časť známeho trnavského hostinca U zeleného stromu (Grünbaum),  horný tok Trnávky s mostom a severnú časť Promenády, ktorá nahradila pôvodnú obrannú priekopu pred hradbami.

Južný koniec Promenády zakreslil 2. júla 1862 Karol May. (Obr. 8 ↑) Znázorňuje úhľadne vysadené stromoradia a Trnávku s lávkou na miestach, kde sa stáča, v tej dobe ešte neprekrytá, na východ. Na ľavej hornej časti plánu si môžeme všimnúť juhozápadný roh mestských hradieb s prečnievajúcou nárožnou baštou, ku ktorému prilieha záhrada hostinca pri železnici (Gasthausgarten zur Eisenbahn).

Pôdorys Dolnej brány sa zachoval aj v dvoch exemplároch z roku 1819. V pláne Antona Grünna je brána s časťou hradby, ktorá mala byť tiež zbúraná, vyznačená svetlejšou farbou, na druhom pláne už táto časť hradby chýba. (Obr. 9 a 10 ↑) Zachytáva aj časť Starej strelnice, ktorá sa na jednej strane opierala o bránu a popri hradbách siahala po Emmerovu vilu. Na hornej časti plánu je zakreslený dolný tok Trnávky aj s premostením.

Z jeho rysovacej dosky pochádza aj najznámejšie vyobrazenie Dolnej brány (Obr. 11 ↑) z pohľadu od mesta. Detailne na ňom zachytil stavbu s hodinami a vežičkou, jej výzdobu a aktuálny stav. Napravo od brány stála budova strelnice, ktorá prechádzala hradobným múrom. Zameranie z 20. januára 1820 (Obr. 12 ↑) už zobrazuje stav po zbúraní, keď bol voľný koniec hradby na západ od brány spevnený murovaným zakončením.

Ozývali sa však aj hlasy, ktoré navrhovali nahradiť zbúrané staré brány novými, väčšími a priechodnejšími. Zachované nákresy znázorňujú poväčšine stavby vo výške hradieb, s dvoma dvojkrídlovými vrátami, väčšinou aj bočnými bránkami pre peších. (Obr. 13, 14 ↑, 15, 16 ↓)

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                       

Ďalšou významnou pamiatkou, ktorá bola asanovaná, je Kostol sv. Michala. Stál v tesnom susedstve farského kostola, s ktorým susedil z južnej strany. Patrocínium sv. Michala sa prisudzuje ešte románskej kaplnke, ktorá stála na stredovekom cintoríne. Nemeckí kolonisti, prichádzajúci do Trnavy v 13. storočí, si postavili chrám zasvätený sv. Mikulášovi, patrónovi kupcov, a pôvodná kaplnka bola premenená na karner.[3] V jej bezprostrednom susedstve bola vybudovaná gotická kaplnka, ktorej pôdorys je dnes vyznačený červenou dlažbou.

V roku 1477 sa do Trnavy prisťahoval Pavol Holý z Hradnej. V Trnave a okolí získal rozsiahle majetky, v roku 1488 bol povýšený do zemianskeho stavu, dlhé roky zastával úrad mestského kapitána. Dal prestavať kaplnku na kostol a nechal v ňom umiestniť rodinnú hrobku. Na južnom múre Baziliky sv. Mikuláša sa zachovala doska s erbom rodu Holý a rokom 1498, ktorý sa uvádza aj ako rok prestavby kostola.[4]

Keďže vo farskom kostole boli omše slúžené po nemecky a slovenská časť obyvateľstva sa dožadovala kázní vo svojom jazyku, mesto vydržiavalo aj slovenského kazateľa, ktorý v Kostole sv. Michala slúžil slovenské omše už v 16. storočí. Kostolík však kapacitne nestačil, preto ho nechal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni v roku 1674 rozšíriť a prestavať v barokovom slohu za 5 000 zlatých. Už v roku 1791 sa objavili na múroch kostola pukliny a z obáv o zdravie veriacich v ňom boli bohoslužby zakázané. Plány na opravu a prestavbu kostola nenašli podporu u mestskej rady, sčasti aj kvôli nepriaznivej hospodárskej situácii. Vyprázdnený kostol bol využívaný ako väzenie a sklad obilia až do roku 1813, keď bolo definitívne rozhodnuté o jeho zbúraní. Počas demolačných prác bola narušená statika susediaceho farského kostola. Stavebný materiál z rozobraného kostolíka bol preto použitý na opravu klenieb a veží Baziliky sv. Mikuláša. Boli sem prenesené aj bohoslužobné predmety a inventár, oltár bol umiestnený pod severnou vežou kostola.[5]

V archíve sa zachovali pôvodné plány prestavby z 22. júna 1791, ktoré vypracoval trnavský mešťan a murársky majster Ján Michal Himmer. Úpravy budovy plánoval uskutočniť v dobovom klasicistickom štýle. Najväčšie práce mali prebiehať na veži a klenbách kostolíka. Nákresy znázorňujú pohľad na fasádu kostola, pôdorys budovy a pozdĺžny prierez. (Obr. 18, 18, 19 ↑) Sú to jediné zachované plány kostola a napriek tomu, že táto prestavba nebola realizovaná a ide len o nákresy holostavby, poskytujú predstavu o rozmeroch, usporiadaní a čiastočne aj o vzhľade prvého slovenského kostola v Trnave.

Trnavský lazaret stál na ľavom brehu Trnávky. Zmienky o ňom pochádzajú zo začiatku 18. storočia, jeho existencia sa predpokladá už v 17. storočí. V lazarete poskytovali ubytovanie chorým a nemajetným, mesto ho využívalo aj na karanténu chorých osôb počas morovej epidémie. Jeho kapacita však bola pomerne nízka, zhruba 10 až 15 osôb.[6] V roku 1947 údajne havaroval v neďalekom koryte Trnávky vojenský nákladný automobil prevážajúci muníciu. Z bezpečnostných dôvodov bol poškodený náklad odpálený na mieste. Výbuch bol ale silnejší než sa predpokladalo a lazaret bol pri ňom vážne poškodený. Po tom, ako mesto a cirkev nedospeli k zhode pri jeho obnove, bola budova vrátane kaplnky rozobraná na stavebný materiál obyvateľmi mesta.

V roku 1914 navrhol architekt Jozef Bilka výstavbu dvoch ďalších budov pri pôvodnom lazarete. Prvá z nich mala byť prízemná so štyrmi miestnosťami, (Obr. 20 ↑) druhá poschodová s dvoma miestnosťami na každom podlaží. (Obr. 21 ↑) Obe budovy mali podľa návrhu podobný vzhľad a značne by navýšili nedostačujúcu kapacitu lazaretu, neboli však nikdy vybudované. K obom nákresom je pripojený plánik areálu lazaretu, na ktorom je zvýraznené navrhované umiestnenie novostavieb.

V sirotských spisoch Magistrátu mesta Trnavy sa zachoval aj nedatovaný návrh na vybudovanie kostolnej veže pri kaplnke lazaretu, ktorá sa na budovu lazaretu pripájala z južnej strany. (Obr. 22 ↑) Veža mala byť pristavaná za oltár, ktorý na pláne znázorňuje kríž. Vstupovať sa do nej malo bočným vchodom z východnej strany, jeho umiestnenie je viditeľné na priereze a pôdoryse veže. (Obr. 26 ↑)

Jakub Roháč, Štátny archív v Trnave


[1] KAZIMÍR, Štefan. Trnava v rokoch 1526 – 1849. In ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef (eds.). Dejiny Trnavy. Bratislava : Obzor, 1988, s. 99.

[2] ŠTIBRÁNYIOVÁ, Mária. Topografia starej Trnavy (centra). In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 375.

[3] ROHÁČ, Juraj. Stredoveká Trnava. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s.84 – 85.

[4] ROHÁČ, Juraj. Stredoveká Trnava In: Dejiny Trnavy, 64 – 65.

[5] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave. Trnava : B-print, 1998, s. 296 – 297.

[6] KAZIMÍR, Štefan. Trnava v rokoch 1526 – 1849. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 209.

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (3 hlasovali)