novinky z radnice

Zaujímavosti zo zápisníc zasadnutí mestskej rady v Trnave (1919 – 1933).......................Po vzniku Československa v októbri 1918 sa začali postupne meniť staré reálie v novom štáte a jednou zo zmien bolo aj premenovanie ulíc. Bezprostredne po vzniku nového štátu sa v Trnave názvy ulíc jednoducho preložili z maďarčiny do slovenčiny, napríklad Hornohrubá a Dolnohrubá ulica (dnes Štefánikova a Hlavná). Na pohľadniciach z tohto obdobia sa nachádzajú prečiarknuté maďarské názvy a rukou vpísané slovenské názvy, neskôr boli znovu prejdené tlačou – maďarský text bol začiernený a slovenský text vytlačený vedľa neho, alebo pod ním. Po premenovaní dostali v Trnave niektoré ulice nové názvy – Masarykova ulica, Hviezdoslavova ulica, Hollého ulica a pod. Následne sa dávali vyrábať nové smaltované tabuľky s názvami, ktoré sa inštalovali na domy. K tomu sa viažu zápisy zo zasadnutia mestskej rady v roku 1919:

Uznesenie č. 265 z roku 1919
Karol Korecsek ako zodpovedný za objednanie tabuliek predložil kalkuláciu:
uličné 20 x 50cm (45,-Kč), 20 x 60cm (55,-Kč) a domové 16 x 23cm (24,-Kč)

Domové emailové tabuľky obsahovali číslo domu a názov ulice. Popisné číslo bolo na samostatnej tabuľke. Hostinec Ku kominárovi, Radlinského 2 – Radlinského ulica bola premenovaná až v roku 1933, dovtedy sa volala Chlebový rínok. Fotografia z archívu Evy Hermanskej ↓

Uznesenie č. 471 z 27. 12. 1919
Účet za objednanie uličných a domových tabuliek pre firmu Zeknik – podnik na výrobu emailových tabuliek

Trnavské Coburgove závody boli založené v roku 1917, drôtová výrobňa začala pracovať v roku 1921. V roku 1920 sa v zápisnici zo zasadnutia mestskej rady objavili zmienky o plánovaných stavbách firmy Coburg, banský a hutný podnik, účastinná spoločnosť:

Uznesenie č. 339 z 26. 7. 1920
Coburg, banský a hutný podnik, účastinná spoločnosť predložila žiadosť o povolenie novostavby 2 továrenských budov

Výstavba Coburgovej kolónie, fotografia z r. 1921. Z archívu Jozefa Benku ↓


Uznesenie č. 360 zo 6. 8. 1920
Coburg, banský a hutný podnik, účastinná spoločnosť predložila žiadosť o povolenie postaviť bytovú kolóniu – dva bloky budov so štyrmi jednoposchodovými domami

Kolónia sa začala skutočne stavať a dozor stavby vykonával brniansky architekt Josef Marek. Po absolvovaní Vyššej staviteľskej školy v Brne (1909) praxoval dva roky u architekta Dušana Jurkoviča a potom študoval architektúru v Prahe (do 1914). V roku 1919 sa stal referentom vo vládnom komisariáte na ochranu pamiatok v Bratislave. V rokoch 1922 – 1925 pôsobil v Trnave. Prišiel sem kvôli práci na výstavbe Coburgovej kolónie, v roku 1923 sa zúčastnil súťaže na návrh nového evanjelického kostola a získal túto významnú zákazku od evanjelickej obce. V Trnave si zriadil vlastnú projektovú kanceláriu a možno povedať, že jeho profesionálne začiatky sú spojené práve s týmto mestom.

Coburgova kolónia, pohľadnica okolo roku 1925. Z archívu Jozefa Benku ↓

Hala drôtovne, Coburg, banský a hutný závod, úč. spol. Zdroj: Slovenský svet 1927, roč. V., č. 29, s. 10-11 ↓


V Trnave existovali v minulosti pre občanov verejné kúpele. Staršie kúpele sú doložené výskumom v dome na dnešnej Divadelnej ulici. Židovské kúpele boli rozdelené od konca 19. storočia na ortodoxné a status quo. Ortodoxné sa nachádzali začiatkom 20. storočia na Paulínskej ulici pri ortodoxnej škole a status quo obec mala kúpeľ na Hornopotočnej ulici oproti bývalému mlynu. V roku 1920 požiadal mesto o povolenie na výstavbu kúpeľov jeden z obyvateľov Trnavy:

Uznesenie č. 362 z roku 1920
Johann Šlapanský, obyvateľ Trnavy podáva žiadosť o povolenie novostavby na Kollárovej ulici č. 12-14, kde chce zriadiť parnú kúpeľňu.

Šlapanského kúpeľ neskôr skutočne na tomto mieste stál a bol využívaný ešte pred stavbou Mestských parných kúpeľov otvorených v roku 1931.

Status quo židovské kúpele na Hornopotočnej ulici, fotografia okolo r. 1938 Zdroj: Ján Hollovič ↓


Divadlo v Trnave a sálu Pannónia mesto prenajímalo, často ju využívali aj rôzne spolky a športové kluby na organizované podujatia. V roku 1920 tam krátko pôsobilo kino Uránia, ktoré zriadil a prevádzkoval František Filípek. Jeho podnikanie netrvalo dlho a po necelom roku sálu so stratou a dlhom vrátil. Budova musela byť v tom čase opotrebovaná a vyžadovala zrejme investície na opravu, a tak začalo mesto v istom momente uvažovať aj o výstavbe nového mestského divadla:

Uznesenie č. 53 z roku 1921
Rada skonštatovala, že mestské divadlo je v zlom stave a nastolila rozpravu o novom divadle. Pri úvahách o mieste sa hovorilo o Emmerovom pozemku, ktorý bol podľa testamentu Kornela Emmera venovaný mestu Trnava pre mestské kultúrne účely. Podľa uznesenia mala byť založená základina nového mestského divadla.

My však dnes vieme, že tieto plány sa neuskutočnili a divadlo v Trnave funguje po viacerých opravách, úpravách a prestavbách vo svojej pôvodnej budove z roku 1831.

Divadlo – Pannonia, pohľadnica okolo roku 1925. Z archívu Jozefa Benku ↓


Budova bývalého univerzitného konviktu Adalbertinum bola využívaná ako škola aj za prvej ČSR. Školstvo prechádzalo v novom štáte zmenami a mesto zápasilo s nedostatkom miestností. Rada mesta rozhodla o rozšírení súčasných priestorov, kým pristúpi k výstavbe nových škôl. O zmenách zostal záznam:

č.14471 z 23. 8. 1922
Nadstavba jedného poschodia na budove Adalbertinum pre umiestnenie štátnych škôl.

Mestský hlavný inžinier ako prednášateľ oboznámil radu, že 1. 9. 1922 sa utvorí v Trnave Štátna ľudová škola chlapčenská a dievčenská, ktorá sa musí umiestniť v budove nazývanej Tabulárny dom, kde bola dosiaľ štátna meštianska dievčenská škola. Ďalšou okolnosťou je, že rímskokatolícka vrchnosť vypovedala nájom šiestich školských miestností v budove Marianum, dovtedy prenajímaných mestu. Nárast školského žiactva bolo potrebné riešiť vytvorením nových školských miestností v budove Adalbertinum, kde sú teraz umiestnené Štátna chlapčenská meštianska škola a čiastočne aj rímskokatolícka ľudová chlapčenská škola (ktorých zobecnenie a zoštátnenie stojí pred akceptáciou). Mestský hlavný inžinier predkladá dve finančné ponuky od stavebných firiem Pittel & Brausewetter a František Navrátil. Prvá navrhuje projekt s nadstavbou oboch krídel budovy Adalbertina. Práce by mali byť hotové najneskôr v roku 1923. Mesto rozhodlo, že zadá stavbu firme Pittel & Brausewetter bez verejnej súťaže, vzhľadom na naliehavosť riešenia situácie.

Adalbertinum pred nadstavbou, okolo roku 1920. Z archívu Bohuša Kráľoviča ↓


Nadstavba Adalbertina bola hotová už po vianočných sviatkoch v roku 1922, v januári 1923 sa dorábali sociálne zariadenia. Lavice do tried dodala nábytková firma Ján Paška, 6 ks tabúľ a 6 pódií dodala firma Rudolf Steiger a 6 ks stolov František Bašnák. V triedach sa začalo následne vyučovať.

Adalbertinum po nadstavbe, fotografia počas hasenia požiaru strechy gymnázia 21. 10. 1931. Zdroj: Západoslovenské múzeum v Trnave ↓


Na októbrovom zasadnutí mestskej rady v roku 1922 sa prerokovala zmluva s firmou Západoslovenské elektrárne, účastinná spoločnosť, o dodávke elektriny mestu. Na rokovaní bol predložený audit spotreby elektrickej energie na verejné osvetlenie. Zo zápisnice vyberáme zopár zaujímavostí:

Podľa priloženej tabuľky o rozsvecovaní a zhasínaní nočných lámp v meste sa dozvedáme, že najdlhšie svietili nočné lampy od 11. do 31. decembra v čase od 16.30 do 7.30 h a najkratšie sa svietilo od 11. do 30. júna v čase od 20.45 do 2.15 h.

Lampy v meste boli rozdelené na tzv. polonočné, ktoré sa vypínali o 23.00 h a na celonočné, ktoré svietili podľa harmonogramu (čas sa posúval o 15 minút každých 10 – 20 dní).

Podľa auditu mali celonočné lampy za rok svietiť okolo 4 000 hodín a polonočné okolo 1 700 hodín

Do podpísania zmluvy so Západoslovenskými elektrárňami mestu dodávalo elektrinu zariadenie firmy Szekeres & Lieskovský, podľa novej zmluvy malo byť pripájané mestské osvetlenie na firmu Západoslovenské elektrárne postupne do 1. júna 1924. Zmluva bola uzavretá na 50 rokov. 

V roku 1925 otvoril pôvodom český podnikateľ Stanislav Pazourek nové kino na Slnečnej ulici pod názvom Bio Rádio. V Trnave bolo vtedy iba jedno kino – Bio Invalid, ktoré bolo staršie a nemoderné. Kino Rádio bola účelová budova vybavená na svoju dobu modernými prístrojmi a staré kino mu nemohlo konkurovať. O päť rokov neskôr začal stavať na Štefánikovej ulici nové kino Henrich Matzner (1931 – Pallace kino Apollo) a majiteľ kina Rádio tušil príchod konkurencie. Stavil na modernú propagáciu, no narazil na nepriazeň mesta, o čom zostali záznamy v zápisnici zo zasadnutia mestskej rady v roku 1930:

Uznesenie č. 1134 z 1. 7. 1930
Žiadosť bio Rádio o povolenie vyloženia reklamných tabúľ pohyblivých pred budovou Pannonie, pred Starou strelnicou a pri kiosku kaviarne Otthon.

Uznesenie č. 2099 z 30. 12. 1930
Žiadosť majiteľa bio Rádio o povolenie vyvesiť stálu svetelnú reklamu na dome na Masarykovej ulici 18 – nad chodníkom v dĺžke asi 6 m mestská rada zamietla.

Mestská rada najskôr niekoľko reklamných tabúľ kina Rádio povolila, no vo februári 1931 žiadala všetky tabule odstrániť a povolila len tabuľu pred Pannoniou. 

Trnavská radnica v roku 1924. Cieľ bežeckých pretekov, fotografia z kroniky Československého športového klubu. Z archívu Gitky Kánikovej ↓


Okrášľovací spolok v Trnave existoval už v 19. storočí. Potom zrejme na nejaký čas zanikol a začiatkom tridsiatych rokov bol znovu založený. O jeho novom začiatku vypovedá zmienka zo zasadnutia mestskej rady:

Uznesenie č. 1250 z roku 1930
Návrh Dezidera Plechlu, aby sa v Trnave založil Okrášľovací spolok, mestská rada schvaľuje a navrhovateľovi ukladá, aby sa zadovážili stanovy bývalého spolku a spolkov z iných miest a vytvorili sa pre spolok aktuálne stanovy.

Okrášľovací spolok v Trnave bol naozaj založený a v nasledujúcich rokoch v meste usporiadal niekoľko vydarených podujatí, o ktorých písali aj miestne noviny. Bola to napríklad Ovocinársko-záhradnícka výstava v mestskej promenáde v roku 1932 či Stromková slávnosť v roku 1934. Spolok okrem iného aj poukazoval na poškodzovanie prírody, ako to zaznamenal zápis:

Uznesenie č. 1264 z roku 1933
Okrášľovací spolok žiada zakázať pasenie kôz hájnikom v Kamennom mlyne. Mestská rada sťažnosti vyhovela.

V dňoch 28. – 30. októbra 1930 došlo v Trnave vplyvom nepriaznivého počasia k povodni zaznamenanej ako veľká voda. Dokazujú to i zápisy zo zasadnutia mestskej rady v októbri 1930:

Uznesenia č. 1709 a č.1710 z 29. 10. 1930
Mosty v promenáde a na Paulínskej ulici sú po veľkej vode poškodené, mesto zriadi ich opravu.

Uznesenie č. 1790 zo 4. 11. 1930
Pri veľkej vode od 28. do 30. októbra bola voda čerpaná parným čerpadlom pri ohrozených budovách mesta hasičmi – treba ich prácu oceniť!

S mostom súvisí aj zápis z roku 1933, možno ide už o projekt novej spojnice od Bernolákovej brány na Špíglsál:

Uznesenie č. 1575 z roku 1933
Mesto vrátilo projekt stavby nového mosta cez Trnávku firme Pittel a Brausewetter, ako nestabilný – na prerobenie (statika by nevydržala nápor)

Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave

Zdroje:

Štátny archív v Trnave, Zápisnice Rady mesta, rok 1919, 1920, 1921, 1922, 1930, 1933

Josef Marek (architekt), wikipedia, https://sk.wikipedia.org/wiki/Josef_Marek_(architekt)

Časopis Nové Slovensko 1925, 1932, 1934

 

 

 

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené