novinky z radnice

Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie a novorodenecké oddelenie majú k sebe asi najbližšie zo všetkých pracovísk v trnavskej nemocnici. Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie bolo založené v roku 1939 a nachádzalo sa na prvom poschodí vtedajšieho očného oddelenia. Prvým prednostom tohto oddelenia bol Elemír Nemec. Detské a dojčenské oddelenie začínalo v rovnakom období, prvým prednostom bol Viliam Scheffer, neskôr Dezider Natšin a napokon najdlhšie obdobie Ján Grujbár. V 60.a 70. rokoch malo osemdesiattri lôžok a veľké spádové územie. Pristavíme sa dnes pri novorodeneckom oddelení, ktoré dnes pracuje v pavilóne v zadnom trakte nemocnice spolu so spomínaným gynekologicko-pôrodníckym oddelením. Prvým primárom samostatného novorodeneckého oddelenia bol Ján Ulehla.

Na tomto oddelení sme sa nepristavili náhodou. Na štátny sviatok 17. novembra sme si pripomenuli tiež Svetový deň predčasne narodených detí. Medzi budovami, ktoré sú po celom svete na ich počesť a na znak solidarity s ich rodinami osvetlené na purpurovo, nechýbala ani trnavská radnica.

Dušou novorodeneckého oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave je dlhé roky Rozália Mišová (nar. 16. januára 1956 v Cíferi). Po absolvovaní trnavského gymnázia J. Hollého v rokoch 1975 – 81 študovala pediatriu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1981 pracuje v trnavskej nemocnici (s atestáciou z pediatrie a neonatológie). Najprv pôsobila na detskom oddelení a od roku 1985 pracuje na novorodeneckom oddelení. Od roku 1996 je primárkou tohto oddelenia a od roku 2002 aj krajskou odborníčkou v odbore neonatológie.

* Každý, kto vás pozná, vie, že žijete svojou prácou. Mali ste v živote nejaké vzory, ktoré vás inšpirovali v tomto zameraní?

- Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v roku 1981 som nastúpila na detské oddelenie vtedajšieho OÚNZ v Trnave k primárovi Františkovi Višinskému. Myslím, že on bol jedným z tých, ktorí nás učili mať radi túto prácu. Pediatria bola pre mňa zaujímavá, ale vždy ma najviac zaujímali práve novorodenci, bolo to tak aj na fakulte. Každé narodenie človeka je takým malým zázrakom, keď sa začína samostatný život. A práve počas pôrodu sa zo zdravotného hľadiska môže kedykoľvek a čokoľvek stať. Vždy hovorím, že aj jednoduchý pôrod môže byť bojom o život. A byť pri tom mi pripadalo neskutočné zaujímavé, vedela som, že práve toto chcem robiť.

* Ako ste spomínali, začiatok vašej práce v nemocnici sa datuje do roka 1981. Kde vtedy bolo novorodenecké oddelenie?

- V tom čase bolo súčasťou detského oddelenia. Nachádzalo sa tam, kde sú dnes interné ambulancie. Kde sa dnes nachádza interné oddelenie, bola gynekológia, a dolu bolo novorodenecké. Bola to jedna miestnosť s jedným inkubátorom. Keď sa narodilo choré dieťa, tak sa vybavoval prevoz do Bratislavy na Bezručovu ulicu. Iná technika nebola. Nebol rooming ako dnes, každé tri hodiny sa deti prevážali k matkám. Krátko po mojom nástupe do nemocnice sa otvárala už aj súčasná budova. Intenzívka hneď na začiatku ešte nebola, ale rozšírili sa priestorové možnosti, zdravé deti boli už na dvoch poschodiach. Po dvoch rokoch sa otvorila aj intenzívka pre novorodencov, čo bol na tú dobu veľký prielom. Zásluhu na tom mali hlavne lekári Ivan Stredánsky a Helena Paulíniová.

* Keď sa povie novorodenecké oddelenie, každý si predstaví hlavne inkubátor. Ako sa zmenilo technické vybavenie a čo všetko dokážete na takomto oddelení poskytnúť?

- Dnes je obrovská výhoda, že aj tie oddelenia, ktoré nemajú intenzívku, nie sú vybavené len postieľkami. Aj malé novorodenecké oddelenia majú tzv. otvorené inkubátory. Ak sa narodí dieťa, ktoré hneď potrebuje pomoc, vedia ho zastabilizovať pred prevozom aj tu. Veľký posun je aj v tom, že v neonatológii každé tri roky preskúšavame resuscitáciu. Je to zásluha našich predchodcov, že sa zaviedol takýto systém. Každý pracovník prechádza teoretickou aj praktickou skúškou, či vie kriesiť novorodenca. Aj bezproblémovo prebiehajúci pôrod sa môže skončiť tak, že novorodenec bude potrebovať pomoc. A na toto sme pripravení. Ďalšia výhoda je aj diferencovaná starostlivosť o novorodenca. Teda – nerobíme všetci všetko. To znamená, že na Slovensku sú tzv. perinatologické centrá, ktoré sa starajú o extrémne nedonosené, 500 –600 gramové deti. Potom sú pracoviská ako sme my, tie sa volajú JIRS-ky, kde máme prístroje na ventiláciu a staráme sa o nedonosené deti, ktoré majú od 800 gramov. A sú oddelenia, kde je základná výbava, ale choré deti transportujú do vyšších pracovísk, teda aj k nám. K nám patria spádovo také oddelenia zo Skalice a z Piešťan.

* Aké sú vzťahy medzi jednotlivými oddeleniami? Je tu novorodenecké oddelenie a gynekologicko-pôrodnícke, ktoré úzko spolupracujú.

- Dieťa sa narodí v pôrodnici. Keď prijímajú v ambulancii pacientku, nás informujú, či je riziková. Vieme o tom, čo nás čaká, a kedy máme očakávať narodenie rizikového pacienta. Náš lekár a sestrička sú prizvaní k pôrodu. Máme 23 lôžok pre zdravé deti a desať lôžok pre choré. Z toho sú tri lôžka, ktoré nazývame ostrovy života, podobne ako je na dospelom oddelení ARO. Tam je dieťa zabezpečené, ak mu zlyhávajú životné funkcie. Gynekologicko-pôrodnícke a novorodenecké oddelenia nemocnice asi spolupracujú najužšie.

* Hovorili sme o prístrojovom vybavení, ale niekedy možno ani netreba zložité vymýšľanie. Jednoducho je dôležité, aby sa novorodenec cítil ako v prirodzenom prostredí.

- Na to slúžia aj niektoré celkom jednoduché pomôcky. Najnovšou pomôckou sú jednoduché háčkované chobotničky. Vymysleli to dakde v Dánsku. Ak má novorodenec pri sebe takúto háčkovanú chobotničku, chytá ju, a tak sa obmedzuje vyťahovanie a vytrhávanie si všetkých hadičiek. Ďalšou zaujímavosťou je lôžko, ktoré sa v posledných rokoch využíva. Vyzerá ako hniezdo a prirodzene imituje tvar maternice. Často sa nás pýtajú aj na to – ako to vidíme v niektorých filmoch – či nemôže prísť k zámene novorodencov. Existuje trojitá identifikácia. Dieťa má napísané meno na nôžke hneď po narodení, označené je číslom a menom aj na náramku na rúččke i na perinke. Rovnaké číslo má aj rodička.

* Povedzme si niečo o deťoch, ktoré sa rodia predčasne. Práve také musia stráviť na vašom oddelení určitý čas v známych inkubátoroch. Ak porovnávate minulosť so súčasnosťou, menia sa počty predčasne narodených detí?

- Je ich viac. U nás sa štatisticky číslo zvyšuje aj preto, že k nám prichádzajú mamičky s rizikovým tehotenstvo z Piešťan a Skalice. Isto by vám potvrdili gynekológovia, že stúpa počet rizikových gravidít. Tým, že stúpa počet rodičiek nad tridsať rokov veku, keď neraz aj matky majú nejakú chorobnosť, tak je predčasných pôrodov viac. Tých faktorov predčasných pôrodov je však veľa, často sa rodia predčasne napríklad dvojčatá po umelom oplodnení. Veľkým a podstatným prvkom je však spomínaný vek matky. Rodičky si najprv riešia kariéru a potom deti, čo je často spojené s rizikami.

* Pristavme sa pri starostlivosti o predčasne narodené deti. Do akej miery tam hrá rolu emocionálne nastavenie matky a zdravotníckeho pracovníka?

- Predčasne narodené deti, to je široká škála novorodencov. Je iné, keď sa narodí v šiestom mesiaci a iné štyri týždne pred očakávaným termínom. Na hranici siedmeho mesiaca sú zhruba deväťstogramové a štyri týždne do termínu sú aj dvetisícpäťstogramové deti. Emocionalita súvisí s neskutočným strachom rodiča, či novorodenec prežije. Našťastie, rodičia nám dôverujú. Nedokážu sa však pripraviť na mnohé základné veci, ako je povedzme prvá návšteva takéhoto novorodenca na oddelení. Hoci aj deväťstogramové dieťa má navonok všetko, čo novorodenec má mať, uprostred všetkých hadičiek, trubičiek a lôžkovania dieťaťa vidíte niečo veľmi malé. Pre rodičov je to veľký stres. Mnohí to berú ako vlastné zlyhanie, čo im musíme vždy vyhovoriť. Matka si nemôže dávať za vinu, že prišlo k predčasnému pôrodu. Sú aj takí rodičia, ktorí prídu a v eufórii povedia: Veď aj keď je to dieťatko maličké, postupne dorastie. No neuvedomujú si, že veľkosť dieťaťa je to najmenej. Ide najmä o stupeň nezrelosti jeho orgánov. Predčasne narodený novorodenec má najčastejšie dýchacie problémy a veľmi slabé cievy. Dôvera je dôležitá, našťastie, vieme tieto témy odkomunikovať. Keďže sme na oddelení ženy a väčšinou aj matky, už sme sa naučili, ako všetko rodičom vysvetliť. Občas si aj poplačeme, nedá sa od všetkého odosobniť. Profesionálne a osobné hľadisko je často prepojené.

* Mávate nieekedy spätnú väzbu nielen od rodičov, ale aj od detí, že vďaka vám a vašim inkubátorom mohli vyrásť, dospieť, založiť si rodiny a stať sa úspešnými rodičmi?

- S novorodencami a rodičmi nestrácame kontakt. Máme ambulanciu pre takýchto pacientov, takže ich sledujeme do troch až šiestich rokov. Sme informované o tom, keď idú do škôlky, do školy a ako sa im darí. Máme asi štyri kroniky, v ktorých sú fotografie od rodičov. Porovnanie ako dieťa vyzeralo v inkubátore a ako dorástlo do dospelosti, to je pre nás neopakovateľný pocit. Našťastie, väčšina predčasne narodených detí je v poriadku. Spomeniem aspoň jeden príklad: Prvým dieťaťom, ktoré sme dávali pred rokmi na respirátor, bol chlapček – Martinko. V tomto roku ženil a považoval si za česť prísť za nami. Predstavil nám aj svoju snúbenicu. Všetci sme si ho pamätali. Takýchto príkladov však máme oveľa viac. Posielajú nám aj vysvedčenia či kresby. Na chodbe máme galériu fotografií detí, s ktorými sa rodičia prišli pochváliť. Z mnohých by sme mohli vytvoriť celé série a uložiť ich po jednotlivých rokoch ako deti dorastali.

* Dá sa v každodennej rutine, pri výbornom prístrojovom vybavení, úspechoch oddelenia a takejto milej odozve od pacientov aj snívať o nejakej méte?

- Keď som bola mladšia, naučila som sa chápať prístroje a rozumieť neonatológii, myslela som si, že to je najdôležitejšie. Vedela som zabezpečiť dieťaťu životné funkcie, vedela som, aké lieky potrebuje. Myslela som si, že viem dosť, lenže chýbala mi pokora. Ale netrvalo dlho, a zistila som, že to nestačí. Čím som staršia, tým viac viem, že treba aj pribrzdiť a počúvať prírodu. Do budúcnosti by som bola rada, keby moji mladí lekári mohli ísť aj na iné novorodenecké oddelenia a pomohli priniesť nové prvky, ktoré by sme mohli zaviesť aj u nás. V zabehnutom cykle práce sa niekedy na to zabúda. Som rada, že sa nám darí neustále modernizovať naše prístrojové vybavenie. Je to aj vďaka sponzorom, ktorí spolupracujú s naším občianskym združením Združenie na pomoc novorodencom. Napríklad, máme ako jediné pracovisko v nemocnici prístroj na biochemickú analýzu krvi z malého množstva, čo uľahčuje a zjednodušuje celý proces vyšetrovania. V krátkej budúcnosti by sme určite potrebovali zakúpiť nový ultrazvukový prístroj.

* Narodili ste sa v Cíferi, ale ste Trnavčankou od detstva. Aký máte vzťah k Trnave?

- Od základnej školy, keď sme sa presťahovali, som tu bývala. Mala som ju vždy rada a v posledných rokoch ešte viac, pretože skrásnela a rozumne sa tu investuje do premeny celkového vizuálu mesta. Mení sa do krásy, aj preto som veľmi hrdou Trnavčankou. Aj keď bývam na Družbe v paneláku, vôbec mi to neprekáža, pretože aj takéto sídliskové bývanie sa v posledných rokoch veľmi mení.

Martin Jurčo, foto: autor

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)