V dnešnej prechádzke históriou a súčasnosťou trnavského zdravotníctva sa pristavíme pri medicínskom odbore psychiatrie. Zo starších zdrojov sa dozvedáme, že neuropsychiatrická liečebňa existovala v Trnave už v 19. storočí a bola zriadená vo vojenskom psychiatrickom oddelení v niekdajšom kláštore klarisiek. Neskôr bola ako zdravotnícke zariadenie pre vojakov presunutá do Ružomberka. V roku 1953 bola v Dolnej Krupej zriadená psychiatrická liečebňa so sto päťdesiatimi lôžkami, ktorá bola súčasťou spádovej oblasti Trnava, neskôr bola ako oddelenie presunutá pod vtedajší Krajský ústav národného zdravia.
Samostatný primariát v trnavskej nemocnici vznikol 1. novembra v roku 1958 a prvým prednostom sa stal Bohumil Klukan. Krátko nato vznikla aj protialkoholická poradňa, ktorú viedol psychiater a v roku 1961 aj protialkoholická záchytná stanica so siedmimi lôžkami. Zaujímavé je, že začas bolo psychiatrické oddelenie umiestnené v suteréne dnešného infekčného oddelenia a administratívne spojené s nervovým oddelením. Protialkoholická záchytná stanica Okresného ústavu národného zdravia (OÚNZ) existovala bez prerušenia, no neskôr sa stala trnavská psychiatria, nevedno prečo, nelôžkovým oddelením. Okrem spomínaného prednostu Bohumila Klukana bola lekárkou oddelenia Oľga Vokounová. Spádové oddelenie trnavského regiónu zabezpečovala Psychiatrická liečebňa v Sokolovciach pri Piešťanoch a sčasti odborné pracoviská v Pezinku a Veľkom Záluží.
Pred desiatimi rokmi sa konečne aj pacienti trnavského regiónu dočkali nového psychiatrického oddelenia, ktoré vzniklo 1. januára 2008. Nájdeme ho v nemocničnom areáli vpravo v pavilóne niekdajšieho urologického oddelenia, kde pred desiatkami rokov sídlilo aj chirurgické oddelenie. Primárkou trnavskej psychiatrie je Dana Šedivá.
* Dejiny trnavskej psychiatrie sú teda krátke, aj keď pokusy založiť lôžkové pracovisko tohto typu zrejme boli vždy. Je dnes až paradoxné, že pri potrebe liečby takýchto ochorení nemalo krajské mesto kliniku pre desiatky psychiatrických pacientov.
- Psychiatrické oddelenie vzniklo pred desiatimi rokmi ako samostatné lôžkové oddelenie trnavskej nemocnice. Predtým túto starostlivosť zabezpečovala liečebňa v Sokolovciach. Myslím, že bolo veľmi správnym rozhodnutím vtedajšieho vedenia nemocnice, že týmto dátumom sa liečebňa zrušila a vzniklo samostatné oddelenie v Trnave. Stačí si predstaviť, že v minulosti každý pacient musel byť na rôzne vyšetrenia prevážaný zo Sokoloviec sem do Trnavy a späť. Bolo to neekonomické a nekomfortné. Naše oddelenie má v kompetencii spádovú oblasť celého Trnavského kraja okrem okresu Galanta, teda zhruba 460-tisíc obyvateľov. Zameraní sme najmä na akútne psychiatrické stavy, staráme sa o pacientov s duševnými chorobami ako je schizofrénia, akútne psychózy, depresívne a úzkostné poruchy až po demencie, ktoré sú dekompenzované do tej miery, že pacienti nie sú zvládnuteľní ambulantne a potrebujú ústavnú starostlivosť.
* Narodili ste sa a žijete v Nitre, no teraz je už jedenásty rok vaším prechodným domovom Trnava. Aká bola vaša cesta k psychiatrii?
- Je to štandardný príbeh. Vyštudovala som medicínu a nenapadlo mi, že sa budem venovať psychiatrii. Na fakulte v odbore všeobecné lekárstvo sme mali minimum zo psychiatrie. Naše univerzity vychovávajú hlavne internisticky a chirurgicky zameraných lekárov. Po skončení štúdia som inklinovala k urgentnej medicíne. Chcela som byť gynekologičkou, páčilo sa mi pôrodníctvo. No táto disciplína bola vtedy akoby vyhradená najmä mužom, nevyšlo to a dostala som sa na kožnú kliniku v Bratislave. Po roku som sa z rodinných dôvodov presunula do nemocnice v Nitre, ale nebolo voľné miesto a ponúkli mi prácu v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží so štyristo lôžkami. Bolo to rok po skončení môjho štúdia, a v tom čase psychiatrické nemocnice suplovali u chronicky chorých pacientov aj sociálne umiestnenie. Na našom oddelení bolo sto lôžok, dvaja lekári a primárka Mária Pešková. Bola to pre mňa veľká škola života a psychiatrie. Napríklad, mala som možnosť sledovať pacientov v čase prvého ataku schizofrénie, aj takých, čo boli na oddelení štyridsať rokov. Tým, že vtedajšie lieky boli menej účinné, mnohí pacienti boli problematickí aj z hľadiska starostlivosti. Dnes sa všetko zmenilo, zdravotné poisťovne sledujú, ako dlho je pacient hospitalizovaný a sú rôzne limity.
Po materskej dovolenke som sa dostala na oddelenie k primárke Anežke Imriškovej, známej sexuologičke, a postupne som sa začala venovať psychiatrickej sexuológii, z ktorej mám druhú špecializáciu. Na moje pôsobenie v psychiatrickej nemocnici spomínam s vďačnosťou, mnohé skúsenosti a postoje autorít, ktoré ma formovali, oceňujem aj po rokoch. Okrem odbornosti najmä ľudskosť a slušnosť. Po desiatich rokoch praxe som prijala miesto vedúcej lekárky v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove. Pôsobila som na úseku protitoxikomanických a protialkoholických ochranných liečení na tridsaťsedemlôžkovom oddelení. Bola som jediným psychiatrom pre zhruba osemsto obvinených a odsúdených, druhá a tretia nápravnovýchovná skupina, doživotné a výnimočné tresty. Takáto skúsenosť sa nedá získať štúdiom. Potom prišla ponuka založiť oddelenie v Trnave. Začali sme budovať tím úplne od nuly. Dnes je nás pri lôžku desať lekárov, traja psychológovia, liečebná pedagogička, dvadsať zdravotných sestier a štyria sanitári. Veľkou oporou mi je vedúca sestra Edita Zezulková. Za desať rokov sa nám narodilo dvadsaťpäť detí. Štyri lekárky, tri psychologičky a jedna zdravotná sestra sú práve na materskej dovolenke.
* Aké najčastejšie diagnózy liečite? Čo hovoria štatistiky a ako sa to prejavuje u vás na príjme? Ktoré diagnózy dominujú?
- Pokiaľ ide o množstvo, registrujeme veľký nárast komplikácií v súvislosti s užívaním drog – najmä toxické psychózy s paranoidne-halucinatórnym syndrómom. Je aj viac komplikácií alkoholizmu. Pribúdajú pacienti s úzkostnými a depresívnymi poruchami, ktoré súvisia s vysokým pracovným tempom alebo nepriaznivou životnou situáciou. Samostatnou oblasťou sú demencie. Naša populácia starne, dožívame sa vyššieho veku, s tým narastajú aj psychické poruchy u starších ľudí. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie medzi desiatimi významnými poruchami, ktoré ovplyvňujú kvalitu života a ktorých liečba je ekonomicky najnáročnejšia, sú tri psychiatrické. Pacientov máme veľmi veľa a neustále pribúdajú.
* Mení a zvyšuje sa počet pacientov aj podľa ročného obdobia?
- Jadrové duševné poruchy majú svoj štandardný priebeh. Isté okolnosti súvisia so životným štýlom, vekom, tradíciami. Vianoce sú ťaživým obdobím pre ľudí, ktorí sú osamelí, prípadne majú neriešiteľné problémy, citové traumy, či zdravotne strádajú. V tomto období zachytávame viac samovražedných tendencií a pokusov. Zvýšený nápor na lôžka očakávame, minulý rok nebol výnimkou.
* Prejdime sa oddelením. Je to bývalé urologické oddelenie, mnoho rokov predtým tu bola dokonca aj chirurgia. Zrejme, keďže máte akútne prípady, potrebovali by ste účelovo budované priestory pre psychiatriu.
- Začínali sme na prvom poschodí budovy. Spočiatku sme boli koncipovaní ako oddelenie pre akútne stavy. Nemali sme doliečovaciu časť a sanatórium pre pacientov ľahšieho typu. Predtým tu bolo urologické oddelenie s dvadsiatimi lôžkami a operačným traktom. Ten sme využili na komunitné sedenia, ergoterapiu, umeleckú a výtvarnú tvorbu. Aktuálne sa tieto priestory využívajú na liečbu elektrošokmi, ktorá je akceptovaná a využíva sa všade na klinikách vo svete pre jej výborné účinky. Pôvodných dvadsať lôžok nepostačovalo, tak sme sa v krátkej dobe prepracovali na štyridsaťpäťlôžkový fond. Priestor bol postupne dopĺňaný potrebnými prvkami, nepostačujú iba mreže na oknách. Akútna psychiatria musí mať napríklad ochranné fólie na okná, kamerový systém na lepší monitoring pacientov, súčinnosť so strážnymi bezpečnostnými službami. Materiálno-technickým vybavením a dodržiavaním bezpečnostných postupov sa snažíme minimalizovať paticky motivované správanie pacientov navonok. Treba pripomenúť, že mnohí akútni pacienti so závažnými ochoreniami si nie sú vedomí svojho ochorenia, sú odklonení od reality a pod vplyvom choroby sú potenciálne nebezpeční pre seba aj okolie. Snažia sa z oddelenia utiecť. V tomto je psychiatria špecifická.
V roku 2014 sme lôžkový fond rozšírili o pätnásť lôžok sanatórnej časti umiestnenej na prízemí. Poskytuje starostlivosť pacientom s ľahšími poruchami, veľký priestor je venovaný psychoterapii.
V roku 2011 sme založili denný stacionár. V súčasnosti sa nachádza v zmodernizovaných priestoroch na prízemí so samostatným vchodom. Je určený pre kompenzovaných pacientov, ktorí prešli liečením a teraz sú v ambulantnej starostlivosti. Duševné choroby v pravom zmysle vyžadujú celoživotnú liečbu psychofarmakami. Mnohí klienti stacionára sú na invalidnom dôchodku, ich ochorenie si vyžiadalo daň vo výdrži a energii, no ich potreby a intelekt zostali zachované. Väčšinou zostávajú izolovaní doma v rodine, majú preto nízke sebahodnotenie. Pod vedením liečebnej pedagogičky a terapeutky Angeliky Drličkovej postupne vytvorili komunitu, ktorá je po rokoch veľmi životaschopná a podporná pre nových členov. Pacienti sa každodenne stretávajú, súčasťou ich aktivít je ergoterapia, ručné práce, práca s textilom, výjazdové skupiny do prírody, výlety.
Popri lôžkovej starostlivosti disponujeme aj psychiatrickou ambulanciou. Za šesť rokov existencie psychiatrického oddelenia sa nám podarilo vytvoriť všetky stupne psychiatrickej starostlivosti.
* Ako postúpili možnosti liečby od 90. rokov, keď ste sa začali venovať psychiatrii? Sledujete výrazné rozdiely?
- Rozdiel je veľmi veľký v účinnosti liečby aj prognóze pacienta. Farmaceutické firmy prišli s novými molekulami, ktoré významne navýšili efekt liečby. Kým napríklad pred dvadsiatimi rokmi sme pri schizofrénii vedeli ovplyvniť maximálne halucinácie a bludy, dnes pri správnej a včasnej medikamentóznej liečbe vieme nastaviť pacienta tak, že laik nepostrehne, že pacient má túto závažnú diagnózu. Úspešne dokážeme ovplyvniť aj únavový syndróm a sekundárne depresívne prežívanie, ktoré nastúpilo po zvládnutí psychózy. Psychóza je niekedy surová voči pacientovi – pri prvom ataku môže „spadnúť“ aj o dve intelektové pásma. Dnes môžeme tento úpadok minimalizovať.
Mojim profesionálnym želaním je, aby sa moja generácia psychiatrov dožila bodu, keď budeme vedieť ovplyvniť demenciu tak, ako vieme ovplyvniť psychózy a depresie. Tam ostáva pole neorané, v súčasnosti nepoznáme skutočne účinný liek. Podľa literatúry každý dvadsiaty človek po 65. roku života trpí Alzheimerovou demenciou. Ich počet stúpa lineárne s vekom. Predpokladá sa, že v roku 2030 bude na Slovensku viac než 60-tisíc pacientov s rozvinutou chorobou, a k tomu pričítajme ďalšie tisíce s cievnou demenciou, ktorá vzniká cievnym poškodením mozgu následkom vysokého tlaku, cukrovky, cievnej príhody.
* Je známe, že svetové pracoviská dnes skúmajú potenciál rôznych látok ako je napríklad LSD (presne nazvaný diethylamid kyseliny lysergovej) napríklad pri liečbe niektorých neuróz alebo psychóz, dokonca sa hovorí aj o alkoholizme. Niektoré inštitúcie majú skúsenosť z takéhoto výskumu z minulých desaťročí. Napríklad, v 60. rokoch bolo Československo na špičke výskumu rôznych psychedelík. Zostali nejaké zvyšky z tej známej československej školy psychiatrie?
- Československá psychiatrická škola bola kedysi veľmi silná a čerpala z nemeckej a neskôr z ruskej psychiatrickej školy. Doteraz pretrvali overené psychoterapeutické postupy, napríklad metodika liečby závislostí patrí k najlepšie rozpracovaným na svete. Ďalej zostáva, že pri závažných duševných ochoreniach s odklonom od reality, preberáme za pacienta zodpovednosť aj proti jeho vôli. Teda do bodu, keď ochorenie ustúpi do tej miery, že je schopný za seba rozhodovať a ukotviť sa v situácii. V akútnej fáze choroby pacienti nevedia domyslieť dôsledky svojho konania, môžu počuť neexistujúce hlasy, ktoré im prikazujú konať, majú pocity prenasledovania, veria vo svoj výnimočný pôvod a pod. V takomto stave nemôžu byť prepustení na vlastnú žiadosť. Samozrejme, všetko je legislatívne ošetrené tak, aby sme konali v záujme pacienta a nebolo to zneužiteľné. V súlade so zákonom komunikujeme s príslušným súdom. V Česku a na Slovensku doteraz používame klasické sieťové postele ešte zo 70. rokov, kde má pacient oveľa väčší komfort a voľnosť pohybu v porovnaní s fixovaním do popruhov. Žiaľ, dnes takéto postele už nikto nevyrába.
* Veľmi dôležité je prezentovať význam psychiatrie, pomoci pacientom, pretože predsudky voči psychiatrii stále pretrvávajú. Významným krokom v tejto zmene bola aj prezentácia umeleckých diel pacientov na Mestskom úrade v Trnave alebo výroba rôznych drobných predmetov, ktoré ste predávali napríklad aj na adventných trhoch. Už teraz pacienti vyrábajú veľkonočné suveníry.
- Aktívne sa snažíme propagovať činnosť denného stacionára. Kresby prezentované v roku 2017 na výstave na mestskom úrade sú dielom pacientov akútneho oddelenia. Vznikali pod dohľadom mladej psychologičky Márie Krausovej, ktorá sa venuje pacientom v období, keď trpia závažnými symptómami ochorenia. Svoje emócie a pocity dávajú navonok cez kresbu.
* Stále vnímate predpojatosť voči psychiatrii ako medicínskej disciplíne? Mnohí z nás majú rôzne drobné neurózy, ktoré by azda psychiater veľmi jednoducho vyliečil, no veľké množstvo pacientov sa do psychiatrickej ambulancie nikdy nedostane. Okrem plných čakární im bránia predsudky.
- Ľudia sa vždy snažili potlačiť to, čomu nerozumeli alebo čoho sa báli. V minulosti boli možnosti ovplyvnenia závažných prejavov duševných chorôb mizivé. Spoločnosť ich preto vytlačovala na perifériu, mimo rámec „ozajstnej“ medicíny. Pacienti boli odsúdení na izoláciu v odľahlých liečebniach. S predsudkami sa stretávame aj u kolegov z ostatných medicínskych odborov. Silné je aj antipsychiatrické hnutie, ktoré tvrdí, že duševné choroby neexistujú, že sa netreba liečiť, že stačí zmeniť stravovanie, farbu kresla a podobné nezmysly. Nepríjemné situácie sa občas vyskytnú aj s príbuznými pacientov. Istej skupine spomedzi nich nevysvetlíte, že ich otec, mama či syn sú odklonení od reality a môžu ublížiť sebe aj iným. Takéhoto pacienta podľa zákona nemôžeme pustiť do domáceho liečenia. Problémom je, že príbuzní nevnímajú ochorenie blízkeho v celej svojej šírke. A tak sa neraz stáva, že členovia personálu sú slovne aj fyzicky atakovaní, očierňovaní na sociálnych sieťach, či kriminalizovaní. Ešte asi dlho potrvá, kým psychiatrii začneme viac dôverovať.
Text a foto Martin Jurčo