novinky z radnice

V prvej časti sme sa venovali pamiatkam, ktoré sa nezachovali, v tejto nahliadneme do nákresov a plánov, ktoré zachytávajú niekdajšiu podobu či plány prestavieb známych historických budov v meste a priblížime si ich historický kontext.
K najvýraznejším dominantám Trnavy patrí bezpochyby mestská veža. Jej stavba sa začala 28. júna 1574 potvrdením zmluvy medzi richtárom Jurajom Schleglom a murárskym majstrom Jakubom. Spolu s majstrami Bernátom a Michalom Keglevičom postavili impozantnú renesančnú stavbu, ktorá slúžila ako rozhľadňa, ale predovšetkým ako ukazovateľ statusu mesta. [1]

Obr. č. 1 – Nákres mestskej veže z pohľadu od Štefánikovej ulice, 1864 →

Po požiaroch v rokoch 1666 a 1683, keď strecha veže úplne zhorela, bola nahradená vysokou barokovou cibuľovou strechou s lucernami na dvoch úrovniach, ktorú možno nájsť na väčšine trnavských vedút.[2]

Na vrchole veže bol pôvodne umiestnený mesiac a hviezda, okolo roku 1740 ich nahradila socha Immaculaty, ktorú 15. mája 1786 veľký víchor zo strechy strhol. Kanonik František Dravecký nechal za tisíc zlatých vytvoriť medenú pozlátenú sochu, ktorá bola osadená 8. septembra 1791, avšak v roku 1845 ju víchor z veže zrazil znova.[3]

V archíve sa zachoval plán veže, pochádzajúci z roku 1864, ktorý zobrazuje vežu a jej prierez od dnešnej Štefánikovej ulice. (Obr. č. 1) Podľa plánu pred prestavbou, ktorá prebiehala v rokoch 1864 – 1875, možno predpokladať, že víchor, ktorý zhodil z veže sochu, zničil aj vrchnú časť strechy, ktorá bola následne opravená len provizórne. Strecha veže preto bola hlavným predmetom prestavby a boli na ňu vypracované rôzne návrhy. (Obr. č. 2 – 7) Všetky rátali s návratom Immaculaty na vežu a na jednom z nich sú znázornené sgrafitá na nárožiach nadstavby veže. Nakoniec bol však zrealizovaný návrh, vďaka ktorému mestská veža nadobudla dnešnú podobu.

Na strechu bola 8. mája 1875 opäť osadená socha Panny Márie s dvoma tvárami, stojaca na pozlátenej guli. Pri rekonštrukcii v rokoch 1938 – 1941 boli zatreté sgrafitá na nárožiach a nadstavbe veže a socha Immaculaty bola nanovo pozlátená. (Obr. č. 8) V roku 1966 bola veža natretá na červeno, v roku 1973 získala zelený náter. Veľká oprava strechy a sochy sa uskutočnila v roku 1997.[4]

Posledná rozsiahla rekonštrukcia veže prebehla s dôkladným prieskumom v rokoch 2004 – 2005. Pod väčším ciferníkom hodín, osadeným v roku 1809, boli objavené pôvodné sgrafitá, na povale susednej budovy taktiež zachované ozdobné renesančné kvádrovanie na nárožiach veže, ktoré bolo obnovené v plnom rozsahu. Na priečelí veže bol dostavaný arkier, ktorého zvyšky sa zachovali vo výške prvého poschodia.[5]

Obrázky č. 2 – 7 – Rozličné nákresy a návrhy strechy mestskej veže z rokov 1864 – 1875. ↓


Zaujímavou kuriozitou sú tri zachované návrhy módnej neogotickej prestavby z roku 1864 (Obr. č. 9 – 12) Všetky spája historizujúci a romantizujúci štýl, azda s úmyslom poukázať na starobylé korene mesta. Nie je možné vylúčiť nacionalistickú iniciatívu, keďže na návrhu A. Weisza sa na hrote veže nachádza socha, pripomínajúca skôr sv. Štefana a na nárožných vežičkách vlajú uhorské zástavy. Akýkoľvek podobné rozsiahly stavebný zásah by renesančnú vežu historicky znehodnotil. Mesto však pravdepodobnejšie odradili vysoké náklady, ktoré by si takáto prestavba vyžadovala.

Obrázok č. 8 – Remeselníci so sochou Immaculaty v dielni Petra Michaletza, 1938. ↓

Obrázok č. 9 – 10 – Návrh na prestavbu mestskej veže od A. Weisza. ↓

Obrázok č. 11 – Návrh na prestavbu mestskej veže od A. Liegla. ↓                    Obrázok č. 12 – Návrh na prestavbu mestskej veže od Karola Maya. ↓

♦ ♦ ♦

Pivovarníctvo je dokázateľne späté s Trnavou už od 16. storočia, odkedy pochádzajú prvé záznamy o výdavkoch na varenie piva. Mesto kúpilo svoj prvý pivovar od Petra Magera za 250 zlatých a prevádzkovalo ho do 18. storočia, keď ho začalo prenajímať. Posledným a zároveň najznámejším prenajímateľom bola firma Sessler Josef und Söhne. Jozef Sessler objekt značne rozšíril, zameriaval sa však prevažne na výrobu kvalitného sladu.[6]

Obrázok č. 13 – Situačný plán pivovaru z roku 1857. ↓                                           Obrázok č. 14 – Plán budov pivovaru od Andreja Bílika.


Budova pivovaru dodnes stojí na ľavom brehu Trnávky, severne od centra mesta. Z roku 1857 pochádza situačný plán so stručnou legendou, zakreslený 27. októbra Františkom Liszekom. (Obr. č. 13) Je na ňom zreteľné charakteristické usporiadanie budov pivovaru do štvorca i tok Trnávky v ľavej časti plánu, ktorého smer vyznačujú šípky. Do neho smerujú tri vývody kanálov z pivovaru. Severne od hlavných budov sa nachádza studňa (Brunnenhaus), smerom na východ hnojisko (Dungenlager). Smerom na juh vedie cesta do mesta so znázornenou alejou. Naľavo od nej sa nachádza záhrada (Garten) a napravo priedomie (Vorplatz).

Plán pivovaru Andreja Bílika (Obr. č. 14) je nedatovaný, pochádza však z 1. polovice 19. storočia. Neumelý nákres je doplnený slovenskými popismi, ktoré vysvetľujú funkciu jednotlivých častí budovy. Nachádzala sa tu okrem hlavnej budovy so vstupnou bránou v dolnej časti pivovarského krídla aj pálenica, maštale a vlastný mlyn. Stavba v hornej časti nákresu je pravdepodobne studňa, z ktorej vedie potrubie priamo do pivovaru.

 Obrázok č. 15 – Plán schátranej pálenice v budove pivovaru. ↓                           Obrázok č. 16 – Plány prestavby pivovarskej pálenice. ↓


Plány pálenice v budove pivovaru z 25. novembra 1826 pochádzajú z rysovacej dosky Antona Grünna. (obr. č. 15) Podľa nápisu bol stav tejto časti biedny a z toho dôvodu vypracoval návrh na prestavbu, ktorý dokončil už o tri dni, 28. novembra. (obr. č. 16) Návrh zahŕňal okrem spevnenia stien aj prekrytie miestnosti novou klenbou, keďže stará ju rozdeľovala na dve časti. Na tomto pláne je zakreslený aj odtokový kanál, ktorý spolu s legendou umožňuje bezpečnú lokalizáciu pálenice na pláne Andreja Bílika, a to vo východnej časti severného krídla budovy.

♦ ♦ ♦

Rád sv. Uršule, ľudovo nazývaný Uršulínky, začal svoju históriu v Trnave v roku 1724, keď tu na podnet grófa Imricha Esterháziho založili kláštor na základe piatich celých a jedného polovičného domu. V roku 1776 bola dokončená stavba Kostola sv. Anny na dnešnej Hviezdoslavovej ulici, vtedy Ulici Ľudovíta Veľkého.[7]

Obrázok č. 17 – Pôdorys kláštora uršulínok. ↓


Plán Františka Liszeka zo 14. januára 1859 (obr. č. 17) predstavuje pôdorys rozsiahleho komplexu kláštora a kostola s jeho charakteristickou obdĺžnikovou loďou a štvorcovou apsidou, rámcovo však zachytáva aj susediace budovy. Plán obsahuje bohatý poznámkový aparát, ktorý vysvetľuje účely jednotlivých miestností.

Západné krídlo budovy, na obrázku napravo od kostola, bolo neskôr spojené so susednou budovou a prestavané pre účely Pedagogického inštitútu v Trnave, ktorý bol založený v roku 1959.[8] Dnes v týchto priestoroch rád Uršulínok spravuje Gymnázium Angely Merici.

♦ ♦ ♦

Už z roku 1240 pochádza prvá zmienka o klariskách v Trnave. Sídlili v konvente Blahoslavenej Panny Márie umiestnenom v juhovýchodnom rohu mestských hradieb.[9] Reformami Jozefa II. bol rád klarisiek v roku 1782 zrušený. V budove kláštora bola zriadená vojenská nemocnica, ktorá fungovala do roku 1850, keď ju nahradil vojenský ústav pre duševne chorých, no pre Trnavčanov bola budova naďalej známa ako Kláštorok. Jeho plány sa zachovali na dvoch výkresoch z roku 1877. (obr. č. 18 – 19) Zobrazujú miestnosti na jednotlivých podlažiach, často aj so zakresleným zariadením miestností či poznámkou o ich účele. Súčasťou areálu je aj kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Poloha jeho veže je v pláne č. 19 znázornená výrazným modrým krížom. Nákresy boli v nasledujúcich rokoch opravované a aktualizované, posledné úpravy oboch plánov sú datované do roku 1893. Jednotlivé miestnosti sú číslované, no legenda sa nezachovala. Podrobne sú tu napriek tomu zachytené napríklad hygienické zariadenia. Na pláne č. 18 sa nachádza aj dnes už zaniknuté prízemné uličné krídlo kláštora, ktoré stálo na Halenárskej ulici a Múzejnom námestí. (obr. č. 20)

Obrázok č. 18 – 19 – Nákresy pôdorysu Vojenského ústavu pre duševne chorých. ↓

Obrázok č. 20 – Pohľad na zaniknuté uličné krídlo bývalého kláštora klarisiek. ↓


Ústav bol zatvorený v roku 1945 a po nevyhnutnej rekonštrukcii bola budova v roku 1954 pridelená ako sídlo Západoslovenskému múzeu v Trnave. V roku 2016 bola ukončená rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia budovy, počas ktorej boli odhalené viaceré prekryté historické nápisy a iné prvky pochádzajúce z obdobia, keď budova slúžila ako kláštor klarisiek.

♦ ♦ ♦

Do roku 1990 sídlili v priestoroch Mariánskeho seminára a šľachtického konviktu na Hollého ulici Kasárne kapitána Jána Nálepku. Ako súčasť areálu Trnavskej univerzity nechal arcibiskup Peter Pázmaň v roku 1616 vybudovať budovu ubytovne pre študentov zo šľachtických rodín. Vedľa nej dal Juraj Selepčéni v roku 1667 vybudovať prednáškovú sálu nazývanú Mariánsky seminár, skrátene Marianum. Budova konviktu bola v 1. polovici 18. storočia v dezolátnom stave, preto na nariadenie Márie Terézie prebehla v rokoch 1747 – 1754 výstavba novej veľkolepej budovy v neskorobarokovom štýle. V 18. storočí bolo taktiež prestavané Marianum, ktoré však dnešnú podobu nadobudlo až pri secesnej prestavbe v roku 1908.[10]

Obr. č. 21 – Zameranie fasády kasární kpt. Jána Nálepku, sála Marianum.↓   Obr. č. 22 – Zameranie fasády kasární kpt. Jána Nálepku, Šľachtický konvikt.↓


Vojenská správa budov vykonávala zameranie budov kasární v septembri až decembri roku 1983. Stav budov, pôdorysy, prierezy a pohľady z rôznych strán boli zaznamenané na 36 výkresov v mierke 1:50. Najzaujímavejší je detailný nákres fasády komplexu z Hollého ulice, ktorý detailne zachytáva bohatú výzdobu budov. (obr. č. 21 – 22) Je tak detailná, že na nej zreteľne vidno leva na erbe arcibiskupa Juraja Selepčéniho nad vchodom do Mariánskeho seminára a erb ostrihomského arcibiskupa Jána Černocha na štíte budovy, ktorý je doplnený kardinálskym klobúkom. Túto funkciu zastával v rokoch 1912 – 1927 a pravdepodobne v tomto období boli ukončené práce na nadstavbe budovy. Pod erbom tu však chýba nápisová páska. Zaujímavým detailom sú tiež chýbajúce hlavy a ruky na sochách nad portálom konviktu, ktoré pravdepodobne odrazili vojaci z kasární.

V roku 1991 sa začala rekonštrukcia schátraného poškodeného portálu konviktu, ktorý sa dostal do vlastníctva Arcibiskupského úradu. Časť prvkov bola v takom zlom stave, že musela byť nahradená replikami z prírodného aj umelého kameňa. Ukázalo sa, že najväčším problémom je oprava dvoch plastík na bokoch balkóna nad portálom. Dôkladný a náročný výskum pomohol odhaliť, že autorom diela bol významný sochár Ján Jozef Rössler. Hoci zobrazenie úplných sôch sa nepodarilo objaviť, porovnávaním a historickým výskumom bolo určené, že pravdepodobne ide o alegorické znázornenie Fortuny (Šťasteny) a Grazie (Milosti). Vďaka tomu bolo možné vytvoriť faksimile oboch sôch. Nepodarilo sa však odhaliť, aké atribúty pôvodne držali v odlomených rukách, zostali preto prázdne v neutrálnej polohe. Osadené boli v poslednej fáze rekonštrukcie portálu v roku 1997.[11]

Jakub Roháč, Štátny archív v Trnave

Všetky publikované plány a fotografie pochádzajú zo zbierok Štátneho archívu v Trnave.


[1] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave: k dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, s. 302 – 303

[2] ŽUFFOVÁ, Jaroslava – STANÍK, Ivan. Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 430

[3] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave: k dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, s. 303

[4] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave: k dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, s. 303 – 304

[5] ŽUFFOVÁ, Jaroslava – STANÍK, Ivan. Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 413

[6] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave: k dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, s. 78

[7] ŠTIBRÁNYIOVÁ, Mária. Topografia starej Trnavy (centra). In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 378

[8] HORVÁTH, Peter. Premeny mesta v období budovania socializmu. In ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef (eds.). Dejiny Trnavy. Bratislava : Obzor, 1988, s. 214

[9] KAZIMÍR, Štefan. Stredoveká Trnava. In ŠIMONČIČ, Jozef – WATZKA, Jozef (eds.). Dejiny Trnavy. Bratislava : Obzor, 1988, s. 42 - 43

[10] ŽUFFOVÁ, Jaroslava – STANÍK, Ivan. Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, Ivan. s. 440

[11] PUŠKÁR, Juraj. Reštaurovanie vstupného portálu do Šľachtického konviktu. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraj 4. Trnava : Pamiatkový úrad, Regionálne stredisko v Trnave, 2001, s. 35-40.

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)