novinky z radnice

Už viacej ako tridsať rokov býva v kráľovskom meste Trnave rodák z Kroměříža Alois Lanč (* 18. 2. 1948), ktorého celoživotnou záľubou sa stala logická hra – šach. V tomto starobylom meste našiel nielen veľa svojich priateľov, ale aj prácu. Možno si na neho ešte spomenú diváci zo Šachových festivalov Tirnavia ( v r. 1986 sa delil o prvé a druhé miesto), ako sedí za šachovým stolíkom a uprene hľadí pred seba na šachovnicu. Vedľa nej má položený hrnček s čiernou kávou, z ktorého si občas odpije. Nenechá sa rušiť okolím. Nepotrebuje si zakrývať uši rukami. Dokáže sa aj tak dokonale sústrediť na hru. Neúnavne premýšľa nad šachovou stratégiou a taktikou v partii. Hľadá v nej vyhrávajúci variant, lebo nie je priateľom tzv. veľmajstrovských remíz. Taký zostal aj doteraz. Občas ho môžeme stretnúť už ako seniora aj pred radnicou, s naším časopisom o živote a kultúre v Trnave v ruke.

* Kto vás naučil hrať šach a koľko ste mali vtedy rokov?

Prvé moje kroky do školy ako šesťročného chlapca viedli súčasne aj do závodného klubu v rodnom meste, kde mal klubovňu šachový oddiel Slávia Kroměříž. Prečo ma tam otec, ktorý sám šach nehral, zaviedol, neviem. Ale vznikla záľuba, ktorá trvá dodnes.

* Čím vás priťahuje kráľovská hra?

Ako každý šport, aj šach dáva priestor na určitú sebarealizáciu, súťaživosť, možnosť komunikácie; navyše trénuje logické myslenie.

* Ktoré svoje šachové úspechy považujete za najvýznamnejšie?

Od roku 1960 som sa zúčastňoval celoštátnych majstrovstiev dorastencov a neskôr aj mužov. V praktickom šachu je treba pripomenúť víťazstvo vo finále majstrovstiev dorastu ČSSR v roku 1966, víťazstvo vo finále Majstrovstiev Čsl. armády r. 1969, 4. miesto v Majstrovstve ČSSR r. 1974, splnenie normy medzinárodného majstra v Balašiche pri Moskve r. 1977, v Děčíně r. 1978, splnenie veľmajstrovskej normy v Trnave r. 1986.

Praktickú hru dopĺňam korešpondenčným šachom. Od r. 1970 hrám medzinárodné súťaže, kde som reprezentoval ČSSR a neskôr Slovenskú republiku v predkolách ME, finále ME, kvalifikáciách olympiády či finále olympiády aj individuálne turnaje, napr. pri príležitosti 25. jubilea Rižského časopisu ŠAHS (1984 – 1989), pri príležitosti Fínskej federácie FIN JUB – 30 (1991 – 1997), Nemeckej federácie BdF 50 (1996). Kongres korešpondenčného šachu ICCF mi udelil titul medzinárodného majstra v r. 1992, titul medzinárodného veľmajstra v r. 1995. Z medailí je potrebné pripomenúť najmä olympijské zlato z poslednej olympiády posledného spoločného československého družstva v r. 1998, bronzovú medailu v 21. finále majstrovstiev sveta jednotlivcov v r. 2008 a zlato zo VII. ME družstiev v r. 2011 už v tíme samostatného Slovenska.

* Sledujete šachovú rubriku v NzR? Ako sa vám páči?

Mestský časopis Novinky z radnice pozerám priebežne a, samozrejme, najmä šachovú rubriku. V súčasnosti je to jediná možnosť propagácie šachu v podmienkach mesta a prezentácia úspešnej histórie trnavského šachu, lebo súčasné výsledky zaostávajú.

* Aký je váš názor na zavádzanie šachu do škôl ako povinný, resp. nepovinný predmet?

Téma o šachu na školách je stará viac ako 40 rokov. Sú štáty, kde šach je tradičným národným športom a je preto preferovaný na rôznych stupňoch vzdelávania. U nás nemá také zázemie a sme radi, keď sa nájdu erudovaní šachisti a riaditelia škôl, ktorí spoločne na školách umožnia výučbu ako nepovinný predmet alebo vo forme krúžku.

* Prečo hráte šach aj korešpondenčne, keď mnohých hráčov odradilo využívanie šachových programov pri hre?

Áno, je veľa dobrých korešpondenčných šachistov, ktorí prestali hrať a odmietajú hrať proti počítačom. Sám hrám korešpondenčný šach od strednej školy a je to dodnes pre mňa doplnenie teórie pre praktickú hru a bol to jeden zo spôsobov komunikácie so svetom prostredníctvom korešpondenčných lístkov a pohľadníc. A zberatelia známok tiež boli spokojní. Toto všetko zmizlo, hrá sa cez web-server a z 99 percent proti počítačom. Bez počítača hrať šach v súčasnej dobe asi nie je možné. Ako databáza alebo kontrola taktiky je počítač nutnosť, ale ľudskú myšlienku nahradiť nevie a mnohokrát spoľahnutie sa na počítač pokazí niekoľkoročné úsilie.

* Ste niekoľkonásobným účastníkom Šachových festivalov Tirnavia. Ako si na ne s odstupom času spomínate? Nie je vám za nimi ľúto?

Šachové festivaly Tirnavia zostávajú v spomienkach nielen hráčov, priamych účastníkov, ale aj mnohých šachových priaznivcov. Na tú dobu to bola veľkolepá šachová akcia, na ktorej sa zúčastnili hráči zo všetkých svetadielov. Samozrejme, najviac spomínajú tí, ktorým sa podarilo splniť medzinárodné normy, a tak sa niektorým otvorila cesta do šachového profesionálneho života. Mnohokrát dostávam v zahraničí otázku, či sa nebude festival opäť konať. Ale doba sa zmenila, ekonomika je neúprosná, sponzori sa nehrnú, takže zostávajú len spomienky.

* Zúčastňujete sa pravidelne aj Majstrovstiev Slovenska v šachu seniorov. Čím vás najviac priťahujú?

- Vek sa nedá zastaviť, tak ako i v iných športoch, mladí sa derú dopredu. Medzinárodná šachová federácia FIDE zaviedla pre starších šachistov otvorené majstrovstvá Európy a sveta, ktorého sa zúčastnia víťazi majstrovstiev krajín a tí, ktorí si turnaj uhradia. Majstrovstvá Slovenska sa hrajú vždy v máji v krásnom prostredí Tatier a víťaz získa príspevok a možnosť hrať oficiálne majstrovstvá. V súčasnosti sú dve kategórie, prvá pre mladších od päťdesiatich rokov, druhá od šesťdesiatich piatich rokov. Mýlil by sa ten, kto sa domnieva, že turnaje nemajú úroveň. V oboch kategóriách hrá rad veľmajstrov, a to je jeden z dôvodov, čím nás akcia priťahuje, nehľadiac na to, že je tam množstvo známych z mladosti a možnosť zaspomínať si.

* Aké sú vaše šachové plány do budúcnosti? Za ktoré šachové kluby hráte?

Trochu zákerná otázka. V mojom veku hovoriť o šachových plánoch je trochu problematické. Vždy si naplánujem dva turnaje do roka; v máji Majstrovstvá SR seniorov a v septembri Tatranský pohár, ale záleží na okolnostiach. Oproti iným športom je možné šach hrať za viacero družstiev. V súčasnosti hrám na Slovensku za Lokomotívu Trnava a ŠK Komplet Modranka, v moravskej lige v rodnom Kroměříži.

* Odkiaľ ste sa prisťahovali do Trnavy, ako dlho už bývate v kráľovskom meste a ako ste tu spokojný?

Do Trnavy som sa presťahoval po krátkom pôsobení z Havířova v roku 1985. Je to veľmi dlhá doba, ktorú poznamenali najmä spoločenské zmeny, ktoré sa odzrkadlili vo výstavbe historického mesta. Uplynulo už vyše tridsať rokov, čo žijem v Trnave, kde som našiel rodinné a pracovné zázemie i množstvo priateľov.

Gorazd Kollárik

 

Zatiaľ nehodnotené