novinky z radnice

V polovici decembra uviedlo Divadlo Jána Palárika svoju 257. premiéru. Hra Modrý vták je asi najslávnejším dielom symbolistu Maurica Maeterlincka. V hlavných úlohách detí hľadajúcich modrého vtáka vystupujú Martin Križan (Tyltyl) a Silvia Holečková (Mytyl). Pes je Tomáš Vravník, Kocúr Michal Jánoš a Svetlo Petra Blesáková. Vo viacerých úlohách osôb i zdanlivo neživých vecí uvidíme domácich hercov Miroslava Beňuša, Tomáša Mosného, Máriu Jedľovskú a Ninu Kočanovú, dôležitou súčasťou predstavenia sú aj hosťujúce osobnosti Monika Stankovičová, Dáša Moderová, Michal Blaho, René Sorád, Braňo Mosný a Vanda Tureková. Réžia: Peter Palik; dramaturgia: Martin Geišberg; scéna: Ján Zavarský; kostýmy: Eva Kleinová; hudba: Martin Geišberg; choreografia: Stanislava Vlčeková.

Autor hry Modrý vták (1908) Maurice Polydor-Marie-Bernard Maeterlinck (1862 – 1949) bol belgický dramatik, básnik a esejista píšuci po francúzsky, predstaviteľ symbolizmu. Pochádzal zo zámožnej rodiny, takže na rozdiel od iných spisovateľov nikdy nepoznal núdzu. Vyštudoval právo a stal sa advokátom. V roku 1895, keď sa presťahoval do Paríža, sa svojho povolania vzdal a začal sa naplno venovať literatúre. Za jeho všestrannú literárnu činnosť, a najmä za dramatické diela, mu bola v roku 1911 udelená Nobelova cena za literatúru. Jeho tvorba sa vyznačuje hľadaním podstaty ľudského života, čo sa prejavilo nielen v dramatickej tvorbe, ale napr. aj v jeho esejach a známej knižke Život včiel, v ktorej poukazuje cez fungovanie včelieho spoločenstva na dôležitosť ľudskej koexistencie.

Hra Modrý vták je v prvom rade rozprávkou, ktorá oslovuje detského diváka tým, že hlavné postavy – súrodenci chlapec Tyltyl a dievčatko Mytyl – sú mu vekovo blízke. Sú chorí a ležia v nemocnici, kde sú veľmi smutní a kde v spánku, v krajine netušených možností za svojimi viečkami, zažijú neuveriteľné dobrodružstvo. Prekvapí ich tam pojašená, ale láskavá striga Beryluna (Monika Stankovičová), ktorá vlastní zázračný diamant meniaci neživé veci na živé a ktorá ich poprosí o pomoc pri záchrane chorého dievčatka. To, čo môže pomôcť, je modrý vták, ktorého sa Tyltyl (Martin Križan) a Mytyl (Silvia Holečková) vyberú hľadať. Problémom však je, že či cestu zvládnu, alebo nie, čaká ich (skôr, alebo neskôr) smrť. Deti sa však nezľaknú, veď ich sprevádza aj verný Pes (Tomáš Vravník) a Kocúr (Michal Jánoš), ktorý sa falošne tvári, že deťom pomáha, ale v snahe predĺžiť si život im cestu komplikuje. Ich ochrancom a radcom je aj Svetlo, v trnavskom uvedení Petra Blesáková, ktorá v choreografii Stanislavy Vlčekovej uplatňuje aj svoje baletné dispozície.

Deti sa v snahe nájsť modrého vtáka dostávajú do minulosti i budúcnosti, stretajú svojich zosnulých starých rodičov (zistia pri nich, že svojich mŕtvych navštevujeme spomienkami), ale aj Čas (Tomáš Mosný) a svojho ešte nenarodeného bračeka. Musia sa stretnúť s Nocou (Vanda Tureková), Smrťou (René Sorád) a otvoriť dvere, za ktorými sú vojny, choroby, hlad. Dostávajú sa do sveta pôžitkov, kde musia odolať rôznym lákadlám, lebo keď im prepadnú, už nikdy sa nedostanú ďalej. Musia prejsť lesom, ktorý túži po pomste na ľudskom rode, a dokázať mu svoju čistotu; prejdú rajom, kde stretnú čistú Materinskú lásku (znovu Vanda Tureková) a veľa drobných ľudských radostí, ale ocitnú sa aj na tmavom cintoríne... Prežijú vlastne celý ľudský život, čomu viac rozumejú dospelí diváci, ba aj mnohé z jednoduchých právd vyjadrených symbolickým jazykom zasiahnu viac dospelých ako deti, pre ktoré sú ešte neverbálne obsiahnuté v nazeraní na svet. (Materinská láska: „Všetky matky sú bohaté, keď milujú svoje deti. Žiadna nie je chudobná, žiadna nie je škaredá. Láska je vždy najkrajšia z radostí. A keď vyzerajú smutné, stačí jediný bozk, ktorý dostanú alebo dajú, aby sa všetky ich slzy premenili na hviezdy ukryté v láskavých očiach.“)

Rozprávková hra Modrý vták sa vždy po uvedení udržiava veľmi dlho v repertoári divadiel, je v pravom zmysle slova nadčasová a láka nielen deti, ale aj dospelých, ktorí ešte nezabudli snívať, ktorí môžu dokonca prežiť vyslovene očistný zážitok, vyrovnať sa cez túto metaforu o hľadaní ľudského šťastia či nádeje s mnohými bolesťami, pochybnosťami, smrťou. Nežný a pomalý príbeh predchnutý láskou, ktorý sa oplatí v tejto uponáhľanej dobe aj nežne a pomaly vychutnať.

V závere divákov očakáva silné posolstvo o hodnote ľudského života, života pre iných ako najvyššom ľudskom poznaní. Ako uvádza stránka djp.sk: „Deti na konci pochopia, že skutočné šťastie nemožno naháňať, ale že je ukryté v nás a v našej schopnosti súcitiť a rozdávať šťastie ostatným. Snahou tvorivého tímu okolo režiséra Petra Palika nie je len pretlmočiť ideu diela najmladšej generácii, ale pomocou poetických obrazov a emotívnej hudby ponúknuť divákovi silný estetický zážitok.“

Tento cieľ sa im podarilo do bodky naplniť. Scéna Jána Zavarského a kostýmy Evy Kleinovej dostávajú predstavenie do krajiny fantázie jednoducho, a predsa jasne a čitateľne, a to na prvý pohľad zanedbateľnými detailmi, ktoré však dotvárajú tú pravú atmosféru, aj vďaka hudbe Martina Geišberga a Daniela Špinera. Návrhy masiek a bábok má „na svedomí“ samotný režisér Peter Palik, svetelný dizajn Juraj Jakabčin, pomocnú réžiu a projekcie Michal Jurík. Spoločnými silami vytvorili pre divákov DJP zážitok, na ktorý sa nezabúda. Akoby svojím počinom s radosťou podčiarkli slová v zdôvodnení udelenia Nobelovej ceny Mauricovi Maeterlinckovi od Švédskej akadémie: „... za mnohostrannú literárnu činnosť a najmä za dramatické práce, ktoré sa vyznačujú bohatou fantáziou a poetickým idealizmom a ktoré občas v závoji rozprávkovej podoby odhaľujú hlbokú inšpiráciu a tajomne oslovujú ľudský cit a imagináciu.“

Miroslava Kuracinová Valová, foto: René Miko

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)