novinky z radnice

Trnavčania ho vďaka rôznym vystúpeniam poznali už pred viac ako pätnástimi rokmi. No do širšieho povedomia sa dostal po roku 2005 po víťazstve v talentovej súťaži. Bystrík Červený (nar. 25. júna 1982 v Trnave) ju vyhral v konkurencii dvesto štyridsiatich štyroch skupín a interpretov. Už mal na svojom konte skladbu Snívaj, ktorá sa hrala vo viacerých rádiách. Po úspechu vznikol prvý album a nasledovali koncerty po celom Slovensku. Spieval v mnohých projektoch, napríklad v národnom kole eurovíznej súťaže. Od roku 2005, keď sa jeho účinkovanie zintenzívnilo, spolupracoval napríklad so známou skupinou Komajota (v roku 2007), spieval s Robom Pappom, trnavskou hviezdičkou Dominikou Mirgovou, ale aj takými mladými hviezdami súčasnej populárnej hudby ako je Adam Ďurica alebo Zuzana Smatanová. Spomeňme jeho doterajšie tri albumy: prvý Mám, čo som chcel (2005) vyšiel po víťazstve v talentovej súťaži, potom nasledovali CD platne: Len ty a ja (2007) a Bublifuk (2010).

Bystrík účinkuje so svojou kapelou, ktorej členmi sú viacerí Trnavčania: Peter Kadera hrá na basovej gitare, Gabriel „Angel“ Vohlárik a Juraj Rudík na bicích nástrojoch, Roman Áč na banjo, Ondrej Kadlečík na trúbke, Tomáš Garček na klávesoch a samozrejme Bystrík spieva, hrá na gitare, občas aj na ústnej harmonike.

* Dnes žijete v centre mesta, no vyrastali ste na Kopánke. Aké bolo vaše detstvo a akú úlohu v ňom hrala hudba?

- Navštevoval som Základnú školu na Námestí Slovenského učeného tovarišstva a študoval na Strednom odbornom učilišti železničnom odbor colný deklarant a zasielateľ. No už vtedy ma to ťahalo k hudbe. Skôr než som sa profesionalizoval, vystriedal som rôzne zamestnania, jedným z nich bolo aj rozvážanie mlieka po Trnave. Vtedy som si zarobil na svoju prvú aparatúru a odvtedy sa živím len hudbou.

* Znela u vás v rodine hudba, alebo sa viac športovalo?

- Vyrastal som spolu so svojimi dvomi bratmi na sídlisku Zátvor. Mali sme krásne detstvo, aj vďaka tomu, že naši rodičia športovali, mama hrala basketbal a otec hádzanú. Detstvo sme trávili na ihriskách a v telocvičniach. Môj starší brat hral futbal, ja hádzanú a basketbal a najmladší brat baseball. V podstate som si myslel, že sa v dospelosti budem živiť športom. Až kým som nepričuchol ku gitare. U nás v rodine nikto nehral na žiaden nástroj. Na gitare som začal hrať len preto, aby som bol v niečom lepší ako môj starší brat (smiech). Ani v škole som na hudobnej veľmi nevynikal, aj keď hudbu som rád počúval. Dokonca som dostal od učiteľky hudobnej poznámku do žiackej knižky, lebo som cez prestávku hral bez dovolenia na klavíri. A môj otec učiteľke do žiackej odpísal: Je mu to vzácne, doma také nemá (smiech).

* Dodnes popri klávesoch, ako to už býva, u vás dominuje gitara. Do akého obdobia môžeme datovať váš skutočný hudobný začiatok?

- Na gitare som sa učil hrať až v osemnástich rokoch. Nechodil som do žiadnej umeleckej školy, ani na hodiny gitary. Učil som sa sám. Začínal som prikladaním prstov na hmatník. Cvičil som aj šesť či osem hodín denne. To bolo trápenie hlavne pre moju rodinu a susedov (smiech). Pretože som spočiatku nevedel zahrať žiadnu prevzatú pesničku, vymýšľal som si vlastné, a tak vznikali moje prvotiny. Rok nato som v jednom trnavskom pube zahral v na koncerte kapely Silent Duo. Tam si ma všimol majiteľ a oslovil ma, či nechcem u nich hrávať. Tak som si kúpil aparatúru a začal som hrávať rôzne prevzaté aj svoje pesničky. Bola to najväčšia škola. V tom pube si ma všimol Jozef Stopka, ktorý bol v tom čase manažérom Richarda Müllera, a ponúkol mi spoluprácu. Tam sa v podstate zrodila moja kariéra.

* V roku 2005 však v skutočnom slova zmysle odštartovala vaša kariéra výhrou v súťaži talentov Coca Cola Popstar. Aký zlom to bol a ako sa pozeráte na iné talentové súťaže, cez ktoré prešla dnešná mladšia generácia spevákov?

- Do spomínanej súťaže ma prihlásil vtedajší manažér Jozef Šebo. Postavil mi skvelú kapelu. Vo finále bola silná konkurencia. Neveril som, že to vyhrám, ale išiel som tam s tým, že si to užijem. Predsedom poroty bol Vašo Patejdl a on nakoniec rozhodol, že nám dajú prvé miesto. Ten pocit si pamätám dodnes. Bol o to krajší, že som súťaž vyhral s vlastnou tvorbou. Superstar sa začala, myslím, v tom istom roku ako Coca Cola Popstar, ale ja som už mal zmluvu s vydavateľstvom. Už ma Superstar nelákala. Mal som pocit, že tak sa nechcem prezentovať.

* Výhrou tejto súťaže bola aj možnosť nahrať album. Aké bolo to prvé už profesionálne nahrávanie a ako vznikla zostava vašej kapely?

- Prvé nahrávanie môjho albumu bolo splnenie sna. Producentom prvého albumu Mám, čo som chcel boli známi hudobníci Oskar Rózsa a Juraj Kupec. Pred Oskarom som mal veľký rešpekt, bolo úžasné sledovať ho pri práci. Mal som zložených viac ako päťdesiat pesničiek, z ktorých sme vybrali jedenásť. Muzikantov dával dokopy Jozef Šebo, ktorý bol aj spoluproducentom. Na albume spolupracovali aj takí hudobníci ako Stanko Kociov na bicie, Martin Wittgruber na klávesoch, Igor „Ajdži“ Szabo na perkusiách, Juraj Kupec na gitare, spomínaní Oskar Rózsa a Ivan Zadrabaj na basovej gitare a Bruno Oravec na klávesoch. Azda som na nikoho nezabudol. Základ mojich piesní je pesničkársky, aby sa dali zahrať len s gitarou. Potom sa už volí ku každej piesni samostatný aranžmán. Prvý album bol skôr pop-rockový.

* O čom sú vaše pesničky? Sú malými príbehmi o bežných veciach?

- Sú väčšinou o živote, o láske, ale aj o bežných veciach, ktoré zažívam. Moje albumy odhaľujú kus môjho života a každá pieseň ukrýva príbeh. Na pesničkách je úžasné to, že si každý v nich vie nájsť ten svoj. Inšpirácia je všade okolo mňa. U mňa vzniká najprv melódia, a potom text. Tie najlepšie pesničky som zložil za tri minúty, hudbu aj text naraz. Ale to sa podarí veľmi výnimočne (smiech).

* Hudba je pre vás nielen spôsobom ako komunikovať s ľuďmi, ale aj možnosťou ako cestovať po celom Slovensku a občas sa objaviť aj dakde vo svete.

- Milujem hudbu a teším sa z každej novej skúsenosti. Každý koncert, kde sa ľudia bavia, je pre mňa významný. Mám radosť, že som vďaka hudbe mohol hrať v Londýne, v Bostone, New Yorku, v Barcelone alebo napríklad na festivale v nádhernom holandskom meste Gröningen. Robím hudbu už pätnásť rokov a je úžasné sledovať, ako nám pribúdajú priaznivci a fanúšikovia, ako s nami rastie generácia. Užívam si každý koncert, a to aj vďaka mojej kapele, ktorá to so mnou ťahá už dlhé roky. A som veľmi vďačný aj za nich. Je to pre mňa druhá rodina.

* Na prelome rokov sa tak trochu bilancuje, čo sa podarilo, ale aj plánuje. V decembri ste sa viackrát predstavili aj trnavskému publiku a na tento rok pripravujete opäť nový koncertný program.

- Čo sa nám podarilo? Stretli a spoznali sme kopec ľudí. Narodila sa nám dcérka Terezka. Nahrali sme nový singel Prajem si a nakrútili sme k nemu videoklip. Tento rok s ním oficiálne vychádzame. Nahrávame aj štúdiový album s našimi úpravami ľudových piesní. Niekedy v máji nám vychádza pieseň Na Kráľovej holi, ku ktorej budeme tiež pripravovať videoklip a na jeseň chystáme pre fanúšikov veľký koncert, plný prekvapení. Chystáme toho veľa, tak verím, že sa nám to všetko podarí podľa našich predstáv.

* Napriek tomu, že pracovne trávite čas na rôznych miestach Slovenska, najmä v Bratislave, s Trnavou ste spojený stále. Dokonca žijete v samom centre mesta.

- Som patriot. Milujem Trnavu a teším sa, že nám rastie do krásy. Narodil som sa tu, vyrástol, mám tu rodinu, priateľov a stále tu žijem. Nevymenil by som naše mesto za nič na svete. Detstvo, ako som už hovoril, som trávil na ihrisku a v telocvičniach, väčšinu času na Slávii. Mám odtiaľ len tie najlepšie spomienky. Veľmi rád mám aj centrum mesta, v ktorom bývam, a chvíle pri káve v trnavských kaviarničkách...

Text a foto Martin Jurčo

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)