novinky z radnice

Pravidelní návštevníci knižnice ju dôverne poznajú. Nechýbala na väčších podujatiach, prezentáciách kníh, stretnutiach s čitateľmi, na besedách v knižničnej záhrade a v poslednom období najmä na stretnutiach Fóra humoristov. Nečudo, veď to boli nielen stretnutia čitateľov s literatúrou, ale zároveň aj jej podujatia. Dnešní tridsiatnici si ju pamätajú aj z rôznych detských stretnutí, veď aj ona stála napríklad pri zrode tradície Noci s Andersenom, ktorá sa začínala práve v trnavskej Knižnici juraja Fándlyho. Hovoríme o dlhoročnej knihovníčke Benjamíne Jakubáčovej (nar. 19. júla 1955 v Trnave).

Benjamína Jakubáčová vyrastala v Majcichove, po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy absolvovala nadstavbu na Strednej knihovníckej škole v Bratislave. Pracovala v oddelení beletrie, na metodickom oddelení, po revolúcii na detskom oddelení a napokon zavŕšila svoje pracovné obdobie v pozícii vedúcej výpožičných služieb a zástupkyne riaditeľky Lívie Kolekovej.

Benjamína nikdy nezabúda pripomenúť, že všetky aktivity, ktorými sa knižnica počas desaťročí dostávala do povedomia Trnavčanov, boli spoločným výsledkom práce zanieteného kolektívu súčasných knihovníčok i predchádzajúcich generácií pod vedením riaditeliek Janky Ághovej a Emílie Díteovej. Svoje kolegyne spomína Benjamína aj v malej knihe krátkych textov s názvom Zo zákulisia, v ktorej opisuje drobné radosti knihovníckeho remesla. Dočítame sa tam napríklad o osude Andersenovníka v záhrade knižnice, o čarovnom kozube v detskom oddelení, tajomstve košíka sestry Mikuláša Schneidera-Trnavského v hudobnom oddelení, láskach knihovníkov i úspechoch napríklad Veroniky Chorvatovičovej z detského oddelenia i Júliusa Barteka z oddelenia pre nevidiacich v súťaži Žijú medzi nami, či Zuzany Mesárošovej z útvaru knižničných fondov. Nechýbajú zaujímavé príbehy čitateľov, ani ich skomoleniny mien autorov i názvov kníh.

* Vďaka menu Benjamína si vás zrejme v škole s nikým nemýlili a neoslovovali vás priezviskom, ako to zväčša býva...

- V našej rodine bolo viacero nevšedných mien ako Konštantín, Školastika, Vít, Medard, ale to moje Benjamína je naozaj výnimočné. Radi si to s Benjamínom Škrekom pri každom stretnutí pripomíname. Ja osobne som sa so ženskou podobou tohto mena nestretla. Rodičia ma ním poctili z vďaky za starostlivosť rehoľnej zdravotnej sestry Benjamíny o môjho chorého otca. Vraj mu zachránila život. Preto ho nosím s hrdosťou.

* Vyrastali ste v Majcichove. Z akej rodiny ste vzišli a čo formovalo váš vzťah ku knihám?

- Knihy boli v našej rodine samozrejmosťou. Otcov brat Konštantín Horecký bol spisovateľ, riaditeľ vydavateľstva Osveta a pracoval aj v Matici slovenskej. Jeho manželka Katarína robila v Slovenskej národnej knižnici v Martine knihovníčku a bibliografku. Majú troch synov a všetci robia v tejto oblasti, teda buď píšu alebo vydávajú knihy. Podobne aj u nás v rodine v Majcichove bol najmä otec aktívny nielen na poli kultúry, ale angažoval sa vo viacerých oblastiach života obce. Spoločne sme dlhé roky písali obecnú kroniku. Je to akýsi rodinný gén. Logické bolo, že som rada čítala a recitovala. Ako dieťa som chodila do našej majcichovskej knižnice a od strednej školy som už navštevovala trnavskú knižnicu. Aj cez prázdniny som tu brigádovala. Najčastejšie to bolo vo výpožičkách. Poznala som teda cez trnavskú knižnicu prácu knihovníka už na strednej škole.

* Napokon ste však neštudovali knihovníctvo na vysokej škole.

- Mala som zlý kádrový posudok, nemala som šancu ísť na vysokú školu, tak som sa prihlásila aspoň na nadstavbové štúdium na Strednej knihovníckej škole v Bratislave. Hlavnými predmetmi boli knihovníctvo, katalogizácia a bibliografia, slovenská a svetová literatúra, ako popísať knihu a zapísať o nej údaje. Viedli nás k tomu, aby sme mali všeobecný rozhľad. Táto škola existuje aj dnes, ale je viac zameraná na informatiku. Potom som nastúpila do trnavskej knižnice. Prijímala ma Janka Ághová, ktorá bola vtedy mladou riaditeľkou knižnice. Nastúpila som ako knihovníčka v beletrii. V tom čase bolo naše oddelenie v budove osvety na začiatku pešej zóny vľavo, kde je dnes sporiteľňa. V dnešnom oddelení odbornej literatúry – na prízemí, bolo detské oddelenie, a v budove knižnice sídlili aj rôzne iné organizácie ako bol vtedy napríklad Národný front. Napokon sme dostali celú budovu a do prízemia prešla čitáreň aj oddelenie beletrie. Detské oddelenie sa presťahovalo na druhé poschodie.

* Na úvod ste sa teda zapísali dobre, no dlho ste nezostali v prvej línii v kontakte s čitateľmi a začas ste prešli na metodické oddelenie. To je v tejto práci zrejme posun k akejsi teórii.

- Emília Díteová bola vedúcou metodičkou a ponúkla mi prácu metodičky knižníc iných sietí. Tam patrili napríklad školské či podnikové a odborárske knižnice. Mala som na starosti kontrolu práce týchto knižníc podľa knižničných požiadaviek – či majú správne evidencie, triedenie a podobne. No v tomto čase som začala viac inklinovať k detskej knihe. Bolo to zaiste aj pod vplyvom práce v školských knižniciach.

* Po materskej dovolenke ste v roku 1992 prišli na detské oddelenie. Je to 25 rokov, a presne toľko má aj projekt Prázdninový superklub. Spomeňme aj ďalšie projekty pre deti – Noc s Andersenom, Celoslovenský snem Kráľov čitateľov, časopis Čaruška, nehovoriac o stretnutiach s autormi. Čo sa vtedy najviac čítalo?

- Pred revolúciou to bolo najmä povinné čítanie. Vychádzalo veľa kníh ale ponuka nebola taká bohatá a pestrá ako dnes. V tom čase pravidelne prichádzali s učiteľkou celé triedy a všetci sa zapísali za čitateľov. Stáva sa to aj teraz, ale všetko závisí od zanietenosti a ochoty učiteľov. Po roku 1992 sme začali vnímať odliv čitateľov, čo bolo dané aj spoločensky odklonom od kultúry v porevolučnom období. Deti sme preto chceli do knižnice prilákať rôznymi spôsobmi. Napríklad aj spomínanou Nocou s Andersenom, ktorú sme uskutočnili ako prvá knižnica na Slovensku v roku 2001. A potom sa rozšírila z Trnavy na celé Slovensko. Podobne sme u nás začínali s Prázdninovým superklubom. Každá streda je vyhradená stretnutiam so spisovateľmi, ilustrátormi a inými zaujímavými osobnosťami. Postupne sme získavali aj priazeň sponzorov a mestskej samosprávy a spomínaní spisovatelia a ilustrátori sa stali našimi kamarátmi. Spomeniem napríklad Jána Navrátila alebo Ľubomíra Feldeka, s ktorými sme v kontakte dodnes. Často sme spolupracovali s autorkou Maťka a Kubka Mariannou Grznárovou, Antonom Habovštiakom, Martou Šurinovou, Danielom Hevierom, Braňom Jobusom, Gabikou Futovou, Evou Kopúnkovou a ďalšími. Takto vznikol aj projekt Literárny salón. Krásny vzťah sme si vybudovali s ilustrátorkou Oksanou Lukomskou, ktorá sa často stretáva s našimi čitateľmi. Keď prišli s manželom Mykolom a dcérou Lesiou z Ukrajiny, pracovala ako reštaurátorka na obnove pešej zóny. Lesia vtedy prežila všetok voľný čas práve u nás v knižnici. Vďaka priateľským stretnutiam sme našich regionálnych spisovateľov skontaktovali aj s vydavateľmi, napríklad s Danušou Dragulovou-Faktorou a ďalšími. Táto práca mi priniesla mnoho podnetných stretnutí so zaujímavými ľuďmi.

* Neskôr, keď ste prešli do funkcie zástupkyne pre výpožičné služby, museli ste rozhodovať aj o tom, aké knižky nakúpiť. Podľa čoho ste sa rozhodovali?

- Zriaďovateľ nám dá rozpočet pre celú prevádzku knižnice a z neho sa potom odkrajuje časť na nákup kníh. Sme veľká knižnica a máme deti, dospelých aj dôchodcov, preto musíme byť proporcionálni. Kolegyne z každého oddelenia vedia, čo si ľudia pýtajú. A na základe týchto skúseností sa nakupuje. Myslím, že sa to knižnici darí. V poslednom období ročne na všetkých oddeleniach knižnice pribudne spolu zhruba 5 000 knižničných jednotiek. V minulosti bolo najviac výpožičiek v oddelení odbornej literatúry. Postupne, po rokoch, sa to obracia. Používateľov odbornej literatúry je menej, študenti často využijú internet a pribúdajú výpožičky beletrie a oddychovej literatúry. Pokiaľ ide o detskú literatúru, je to stabilizované, i keď je výpožičiek o trochu menej. Na druhej strane sú celé rodiny, ktoré nás pravidelne navštevujú. Nechceme rezignovať na všeobecný trend, že sa menej číta. Čitateľom vychádzame v ústrety, zavádzame novinky ako bibliobox alebo samoobslužný pult, online kontá, vynovujeme priestory a vybavenie knižnice.

* V poslednom čase ste však pripravovali najmä podujatia v čitárni. Spomeňme spomedzi mnohých aspoň Fórum humoristov. O ktoré podujatia je najväčší záujem?

- Najväčšie úspechy máme pri prezentácii a stretnutiach regionálnych autorov. To sú najpočetnejšie navštevované podujatia, ktoré sme rámcovali názvom Trnavské kontexty. Záujem je aj o stretnutia so známymi slovenskými autormi, ktorí k nám prídu prezentovať svoje nové knihy. A často sa vďaka príjemnej atmosfére k nám znova vracajú. Veľmi dobrý projekt sa vyvinul zo spomínaného Fóra humoristov. Pôvodne to mala byť len čítačka autorov, ktorí píšu humoristickú literatúru do zásuviek. Napokon z toho vznikol dlhodobý cyklus, ktorý si členovia pripravujú sami scenáristicky, aj hudobne. V tom som týmto členom pomáhala a trochu ich nasmerovala. Musím však spomenúť aj niektoré kuriozity, napríklad prípravu besied pre odsúdených v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou. Mojím najväčším profesionálnym zážitkom, ale zároveň aj najväčšou previerkou organizačných schopností bol projekt knižnice a mesta Libriáda – Knižný salón, ktorý sa uskutočnil v rokoch 2006 a 2008 a mal u návštevníkov veľký úspech.

* Teraz, keď ste v súvislosti s odchodom do dôchodku prešli zo strany knihovníkov na stranu návštevníkov knižnice, zaiste budete mať viac času aj na čítanie. Aké knihy čítate?

- V poslednom období som prepadla severskej kriminálke. Čítam teda všetko, čo píšu švédski i nórski autori. Páči sa mi najmä ich vykreslenie prírody. Čítam aj slovenskú súčasnú prózu, ale tam si skôr vyberám.

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)