novinky z radnice

Životné jubileum básnika a prekladateľa Viliama Turčányho bolo vhodnou príležitosťou nielen na návštevu autora, ale aj na krátky rozhovor o jeho tvorbe. S kolegom novinárom sme sa vybrali za majstrom slova do neďalekej obce. Po prekročení prahu izby a pohľade do prekvapených, no pokojných očí, sa spojila v mojej mysli táto chvíľa stretnutia s inou skúsenosťou spred roka. Vtedy, schádzajúc z končiaru Tatier, sme narazili na horský potok, ktorého prudký tok vytváral nad kameňmi, ktoré mu bránili v rýchlej ceste dolu, vodnú hmlu z jemných kvapiek. Pri dotyku so skalami sa kvapky trieštili do nespočítateľného množstva nepatrných častíc. Pokračovali sme ďalej a po viac než hodinovom zostupe sme sa dostali až k ústiu dravého potoka. Splynutím do širšej a hlbšej rieky utíšil pôvodné napätie a stmil energiu v rozľahlom vodnom priestore. Pokojná hladina zrkadlila modrú oblohu s miznúcimi mrakmi i štíty hôr, z ktorých sme sa vrátili. Bola ako oči básnika, ktorý v sebe utíšil túžbu z odkrývania, ako symbol života človeka, ktorý časom vstupuje do hĺbok neuchopiteľného poznania. V dospievaní i mladosti sme plní elánu a často bez ohľadu na okolie či brehy berieme v nedočkavosti osud do vlastných rúk a presadzujeme svoje plány. Nevedomky, v snahe rýchleho presadenia sa, vnášame svojou energiou často i napätie a nedorozumenia do spoločného života. Zahmlievame tým minulé a uprednostňujeme budúce. Keď však s pribúdajúcimi rokmi čoraz pokojnejšie vkladáme vlastnú prítomnosť do toku života, ktorého sme súčasťou a neodporujeme ochote rozširovať zábery myslenia, keď zapojíme do poznania rozum, hĺbku duše i chvenie srdca, stanú sa postupne naše oči pokojnou hladinou rieky. Zrkadlia to, čo nosíme v sebe. Podobne aj v zreničkách Viliama Turčányho bol prítomný hlboký pokoj, zmierenie sa so slovom, životom, človekom. Po celý život hľadal symbiózu duše i tela, slova a jeho obsahu. Porozumel, že doba, do ktorej vchádzame, je síce často plná slov, no len máloktoré z nich dokážu naplniť ľudské srdce. Sú skôr ako dravá voda prskajúca na všetky strany, vylievajúca sa z brehov v zaslepenej viere v svoju silu a energiu. Čím viac sa búri a pení, tým viac nám zahmlieva obzor i výhľad. Až pokoj v očiach blízkeho človeka nám umožňuje porozumieť, že cestou k dosiahnutiu vnútornej harmónie nemôže byť hnev a zlosť, ani boj a rozdeľovanie. Až pokojná vnútorná hladina dokáže zrkadliť zmysel našich životov, úsilia i práce. Tam slová smerujú k vzájomnému porozumeniu, poézia odkazuje k presahom rozumu a ľudská energia obdarováva a nezraňuje. Tak ako oči básnika, ktorý našiel v sebe vnútorný pokoj.

Pavol Tomašovič

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (74x hodnotené)