novinky z radnice

Cieľom našej dnešnej prechádzky históriou trnavskej nemocnice je gynekologicko-pôrodnícke oddelenie. Založené bolo v roku 1939 a spočiatku umiestnené v priestoroch niekdajšieho očného oddelenia. Malo vždy samostatnú operačnú a pôrodnícku sálu. Prvým prednostom tohto oddelenia bol Elemír Nemec, priekopník v oblasti pôrodníctva na Slovensku. Začiatkom 50. rokov bol oddelenie istý čas bez prednostu, vystriedalo sa tu niekoľko odborníkov zväčša z bratislavských pracovísk a začas tu pôsobili ako prednostovia Jozef Vajda a Ján Magát. Od 1. februára 1954 bol na 27 rokov prednostom František Vaverčák.

V tom čase bolo oddelenie premiestnené na prvé poschodie interného pavilónu. Postupne bola vybudovaná aj sieň poradní pre rodičky i matky a vybudovala sa aj sieť ambulancií. Okrem odborného rastu lekárov, pokrokov medicíny a zlepšovania prístrojového vybavenia sa čoraz viac vzdelávali aj pôrodné asistentky a nahradzovali „ceduľové“ babice, ktoré dovtedy pôsobili priamo v teréne. V časoch priestorových problémov bolo v prevádzke nielen oddelenie v trnavskej nemocnici, ale aj pôrodnica v Smoleniciach, ktorú viedol lekár Šimon Podolan. Na gynekologicko-pôrodníckom oddelení vtedajšieho OÚNZ Trnava okrem prednostu Františeka Vaverčáka pôsobili celé desaťročia ako lekári Anton Lacúška, Ladislav Žoldoš, Zlatica Macková, Anna Ilavská, Eva Bigalová, Juraj Ugor, Emil Odnoga a ďalší.

Jedným z lekárov, ktorí prišli na toto oddelenie v 60. rokoch a spolupracujú s ním dodnes, je gynekológ Július Chramec (nar. 5. marca 1943 v Mýte pod Ďumbierom). Po maturite v Brezne absolvoval v roku 1966 Lekársku fakultu UK v Bratislave. O rok na to nastúpil ako lekár na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie v OÚNZ Trnava, v rokoch 1980 – 90 bol zástupcom primára oddelenia, v rokoch 1990 – 94 primárom a v rokoch 1994 – 2015 prednostom Gynekologicko-pôrodníckej kliniky FN Trnava. Július Chramec bol aj pedagogicky aktívny na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Podobne aj jeho manželka pracovala v oblasti medicíny a bola detskou lekárkou.

* V akom rodinnom prostredí ste vyrastali? Čo vás nasmerovalo k medicíne?

- Narodil som sa v Mýte pod Ďumbierom, čo je v posledných rokoch veľmi známa turistická destinácia. V našej rodine sme boli piati súrodenci, ale z manželstva mojej matky a otca som bol jedináčik. Rodičia boli pôvodne vdovci s deťmi, napokon sa dali dohromady a narodil som sa im ja. Medzi matkou a otcom bol veľký vekový rozdiel, ako aj medzi mnou a mojimi nevlastnými súrodencami. Bol som teda akoby jedináčik, starali sa o mňa najmä moje sestry. Otec pracoval 40 rokov vo vtedajších Švermových železiarňach ako hutník a mama bola domácou. K medicíne ma nasmeroval kamarát, s ktorým sme v mojej rodnej obci pestovali šport, kultúru a ďalšie aktivity. Tento kamarát neskôr študoval v Prahe medicínu. Často sme sa stretávali a rozprával mi svoje zážitky z praxe medika, čo bolo veľmi fascinujúce. Motivoval ma skúsiť medicínu, aj keď pôvodne som chcel študovať chémiu rovnako ako rad mojich kamarátov, ktorí sa stali chemickými inžiniermi. Šiel som teda na medicínu a s týmto mojim kamarátom sme sa stretli už ako lekári. On bol prednostom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice v Lučenci a ja primárom v Trnave.

* Pochádzali ste zo stredného Slovenska, odkiaľ bolo asi bližšie ísť študovať do Martina ako do Bratislavy.

- V roku 1963 sa zriadilo detašované pracovisko Lekárskej fakulty UK v Martine. Takže najprv som študoval všeobecné lekárstvo v Bratislave a po tomto rozdelení fakulty som pokračoval v Martine. Učili tam najmä pedagógovia z UK v Bratislave. Poznal som napríklad takých profesorov, ktorí ešte zakladali lekársku fakultu v Bratislave, napríklad chirurg Konštantín Čársky, v pôrodníctve veľký odborník Anton Ponťuch. V tom čase ešte pôsobil v Martine aj profesor Pavol Šteiner, ktorý ako prvý robil pokusy operovať srdce a cievy.

* Vaša manželka je z Trnavy, možno práve preto ste sa stali najprv Trnavčanom a hneď nato aj lekárom našej nemocnice. Špecializácia na gynekológiu a pôrodníctvo prišla až potom?

- Pôrodníctvo a gynekológia sa mi páčili, no nejako špeciálne som k týmto disciplínam neinklinoval. Pôvodne som v Trnave chcel robiť neurológiu. Tam však voľné miesto nebolo, ale bolo na gynekológii. Tak som sem prišiel akoby na skúšku, a zostal som dodnes.

* Od roku 1982 sa vaše oddelenie nachádza celkom v zadnej časti areálu nemocnice, vtedy ste boli na začiatku. Gynekológia bola na prvom a druhom poschodí dnešného interného oddelenia, hneď v prvej nemocničnej budove od vchodu vľavo.

- Prvé poschodie bolo šestonedelie, v rohu budovy tvaru do L bola pôrodnica a pôrodná sála. Bolo tam 40 gynekologických postelí a takisto aj pôrodníckych. Bolo to veľké oddelenie tohto typu na Slovensku. Napríklad v roku 1969 bolo toľko pôrodov ako v roku 1999, teda 1 400. Medzitým sme prekonali špičky tzv. Husákových detí, keď sme mali ročne okolo 3 500 pôrodov. Cisárskych rezov v roku 1969 sa robilo 2,8 percenta, o štyridsať rokov neskôr, teda v roku 1999, to bolo už 28 percent a niekedy sme išli aj na 30 percent. Novorodenecká úmrtnosť bola v roku 1969 zhruba 23 promile. Z tisíc detí sa asi 23 narodilo mŕtvych alebo hneď zomrelo. V roku 1999 to boli 3 promile, teda významne sa toto negatívum podarilo znížiť. Postupne išlo všetko dopredu ako išiel pokrok v tomto odbore a v medicíne ako takej.

Dlhoročný prednosta Gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia NsP OÚNZ v Trnave František Vaverčák na dobovej fotografii so svojimi deťmi a manželkou.

* Už v tom čase, keď ste v 60. rokoch prišli na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, bol František Vaverčák (*3. január 1917 Spišská Belá †2. október 1988 Trnava) medicínskym pojmom. Práve on ako lekár – gynekológ, pôrodník a prednosta oddelenia priviedol na svet veľkú časť Trnavčanov. V roku 2017 sme si pripomenuli sto rokov od jeho narodenia. Zasadil sa tiež o vybudovanie nového moderného gynekologicko-pôrodníckeho pavilónu v trnavskej nemocnici, otvorením ktorého sa významne zlepšili podmienky na prácu lekárov a prostredie pre pacientky.

- Ešte som ani nevedel, kde je Trnava a vedel som, že tam robí jeden primár, ktorý má 10 detí (smiech). Takým pojmom už vtedy bol. Druhé známe meno bolo meno neskoršieho primára Ladislava Žoldoša. Primár František Vaverčák bol odchovancom profesora Štefánika, čo bola stará bratislavská československá pôrodnícka škola. Prví lekári boli Česi, potom profesor Štefánik a z týchto lekárov vzišiel aj primár František Vaverčák. Vyrástol na Spiši, a tam sa hovorilo troma jazykmi. Vedel plynule po nemecky, naučil sa aj slušne po francúzsky. My sme vtedy už študovali materiály v angličtine, no tá mu veľmi nešla do ucha. Bol prísny, a tak aj vychovával svoje deti. Riadil sa heslom: Quidquid agis prudenter agas et respice finem. To znamená: Všetko, čo robíš, rob s rozvahou, a tak, aby si videl koniec. Za dlhoročnú prax som sa presvedčil, že držať sa tohto hesla bolo preňho správne.

* Aký bol povahou? Prísny, komunikatívny? Mal výraz primára?

- Bol dôstojnej dominantnej postavy. Bol vysoký a urastený a napriek veku sa nemenil. Zaujímavé bolo, že čím bol starší, tým viac ustupoval zo svojej prísnosti. Mal veľmi dobrý prístup k pacientkam, a tie ho mali veľmi rady. Vedel sa s nimi veľmi pekne rozprávať, aj s rôznymi babičkami mladých rodičiek v sukniach, ktoré prišli dakde z vidieka. Aj tie ho mali veľmi rady.

* Tu v pracovni máte maketu základného kameňa nového gynekologicko-pôrodníckeho pavilónu, ktorý sa začal budovať v roku 1975. Bol to pre vás významný posun, najmä pokiaľ ide o podmienky pre prácu.

- V januári 1982 sme sa konečne presťahovali do nových priestorov, veď nový pavilón sa plánoval 25 rokov. Ešte fungovala pôrodnička v Smoleniciach, ale celé oddelenie sa postupne presunulo do Trnavy. Keďže bola známa populačná explózia, zaznamenávali sme 3 500 pôrodov ročne – toľko sa rodí dnes na bratislavských klinikách. Boli tu veľké priestorové možnosti a veľký boom rodenia detí, ktorý trval ešte desať rokov. Preto vo veľkej budove fungovali dve takéto oddelenia s dvomi primármi. Primár František Vaverčák odišiel do dôchodku už o rok skôr, na začiatku roka 1981, primárom sa medzitým stal Emil Odnoga a primárom druhého oddelenia bol Ladislav Žoldoš.

* Mali ste možnosť vyvíjať sa vo svojom odbore? Postupne sa venovať svojim témam ako je to dnes?

- Nebolo vtedy také škatuľkovanie v odboroch ako teraz, prišlo to dobou a vývojom medicíny. V gynekológii sme sa zameriavali na všeobecnú oblasť, pôrodníctvo sa špecializovalo, napríklad smerom k perinatológii. V tom čase sme sa už začínali zaoberať okrem klasických medicínskych problémov najmä prevenciou. Lekár po prvej atestácii mohol zostať v ambulancii alebo ísť na oddelenie. Boli rôzne spôsoby vzdelávania, najmä v Bratislave, čo som aj využíval. Praha, kde boli špeciálne školenia, to bolo už pre mňa ďaleko, keďže som mal už rodinu. Úzka špecializácia bola možná po druhej atestácii. Zameral som sa na neplodnosť a poruchy plodnosti a na urogynekológiu. S kolegom, ktorý neskôr emigroval a dnes žije v Nemecku, sme sa snažili ísť dopredu. Chceli sme posúvať hranice nášho pracoviska trošku vyššie. Primár L. Žoldoš sa venoval cytológii a prevencii rakoviny krčka maternice. My sme začali vyšetrovať pacientky s poruchami močenia. Hľadali sme súvislosti, aby sme vedeli príčinne liečiť.

* Čo ste v tom čase najčastejšie liečili? Preventívne metódy v súčasnosti a dobrá diagnostika isto zmenili ochorenia v tejto oblasti.

- Dnes je skladba našich pacientok iná ako bola vtedy. Vtedy boli v popredí skôr infekčné choroby v tejto oblasti. Neskôr prišli do popredia ochorenia spojené s rakovinou ženských orgánov a prsníkov. V Trnave sme karcinómy ani neoperovali. Začalo sa pomaly až po presťahovaní do novej budovy, a to operáciami karcinómu vaječníkov. Potom sme navštívili pracoviská na Slovensku i v zahraničí, kde liečili rakovinu radikálne chirurgicky, ako bolo vtedy už bežné. Fungovalo to tak, že pár našich pacientok išlo na pracoviská napríklad do Nitry alebo Bratislavy, ktoré operovali onkologické ochorenia. Tam sme asistovali a učili sme sa operovať. V priebehu pätnástich rokov sme sa dostali na takú úroveň, že dnes v Trnave operujeme vyše sto onkogynekologických ochorení ročne. Tým sme sa zaradili medzi centrá pre diagnostiku a liečbu týchto ochorení na Slovensku. Ide o rakovinu prsníkov, rakovinu maternice a vaječníkov. Za dvadsať rokov sme teda postúpili veľmi dopredu. Dnes je trendom, že čo sa nevyhnutne nemusí operovať, to sa neoperuje. Radikálne chirurgické operácie znižujú kvalitu života pacientok. Snažíme aj my ísť týmto trendom.

* Už sme spomínali že ste skoro polstoročie Trnavčanom, kde všade ste sa v Trnave ocitli ako obyvateľ nášho mesta?

- Už som Trnavčan, nie som Horehronec. Stal som sa ním, keď som sa do Trnavy oženil. Odišiel som v sedemnástich rokoch z domova, odvtedy som k rodičom chodil len na návštevu. Adries, kde sme bývali, nebolo veľa. Keď som prišiel, bývali sme oproti cintorínu na Vansovej ulici. Boli tam kefárske závody, vyrábali tam váľandy, kreslá, stoličky. Manželkin otec bol riaditeľom tohto podniku a bývali vo vilke, ktorá sa tam nachádzala. Dnes je táto lokalita zastavaná inými objektmi. Táto časť Trnavy sa mi veľmi páčila, lebo mi pripomínala vidiek. Keď sme išli na vlak do Bratislavy, tak poza činžiaky tiekla ešte močovka, ešte tu boli rôzne hospodárske objekty. Neskôr sme bývali na Hospodárskej ulici v nemocničnom byte, potom vedľa divadla v priestoroch dnešnej banky, kde bol rozsiahly byt, potom v atypickom dome vedľa obchodného domu Jednota. V súčasnosti bývame v rodinnom dome u syna vo Zvončíne.

* Kde sa narodili vaše deti? U vás na pracovisku?

- Všetky moje deti sa narodili v Trnave, aj som s nimi bol pri pôrode. Hovorilo sa síce o lekárskom vedení pôrodu, ale sestry – pôrodné asistentky boli perfektne pripravené a mali výborné skúsenosti. Ale môžem povedať, že som bol pri tom.

Martin Jurčo, foto: autor a archív, pixabay

 

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)