novinky z radnice

Obe sú dôkazom pretrvávajúcej spolupráce medzi slovenskými a českými umelcami pri významnom jubileu vzniku samostatného Československa. Pozrieť si ich môžete do 25. marca 2018.
Od vzniku prvej Československej republiky uplynie v tomto roku celé storočie. Hoci už 25 rokov žijeme v samostatnom štáte, kultúrne kontakty s Českou republikou nikdy nestratili význam ani intenzitu. Dôkazom nadštandardnej „cezhraničnej“ spolupráce je napr. umelecké školstvo a školenie budúcich umelcov.

Kurátorkou medzinárodnej výstavy Zrcadlo ticha v Kopplovej vile je Zuzana Duchková. Predstavuje tvorbu umelcov a zároveň pedagógov z Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach. Ich umelecká tvorba sa vyznačuje rozmanitými maliarskymi a grafickými prístupmi. Súvisí s rôznymi myšlienkovými názormi, generačnou výpoveďou a možno i národnou rôznorodosťou. Vystavené diela však spája rovnaká alebo podobná téma. Základným prvkom tejto výstavy je obraz a jeho výstavba, od klasických po alternatívne alebo experimentálne prístupy.

Dve slová zrkadlo a ticho, použité v názve Zrcadlo ticha, sa stotožňujú s celou vizualitou výstavy a slúžia ako východiskový bod obrazu. Nazeraný predmet sa stretáva so svojím obrazom, nech je predmetom skúmania čokoľvek. Ticho všetko spája a ponúka možnosť sebaskúmaniav komunikácii so svojím okolím. Samotné zrkadlo viaže pre každého umelca iný význam. Už v mytológii sa zrkadlo považovalo za magický predmet s pozitívnymi i negatívnymi významami, bolo určitým nositeľomnebezpečenstva pre toho, kto sa doň díval. Pre niekoho sa zrkadlo stáva dvojníkom, priateľom i nepriateľom, ale môže ponúkať aj ilúziu videného, ktorá neustále plynie a mení sa.

Azda najviac na výstave upúta zrkadlo hladiny, teda fotorealistické maľby Petry Vichrovej v cykloch Neklidná hladina a Nejistý obraz (2010). Tiež jej téma dieťaťa (napr. V tramvaji, 2008), ktorá nie je v súčasnom umení bežná a sprevádza diváka celou výstavou, je akýmsi zrkadlom ľudského rodu. Petr Brožka zas v sérii Symetrie (2017)pracuje s obrazom na úrovni experimentu: rozkladá ho na materiálne zložky a každú vystavuje zvlášť (podklad, samotné dielo – grafiku, sklo, rám).U Slováka Daniela Szalaia sa odraz v zrkadle (v cykle Identikit a Selekcia) stáva určitou recykláciou, ktorá stráca svoju schopnosť výpovede. Na celuloid rozstrihanej röntgenovej snímky „rytmicky“ nanáša ešte zrkadlovú fóliu, ktorá dieliky navzájom spája a poskytuje len určitý odkaz na skutočnosť obrazu. Josef Lorenc zas vo svojich vrstvených grafikách, ale i hlinených a sklených tabuliach vytvára experimentálny, a predsa meditatívne sebaskúmavý Portrét muža (2016).

V poslednej miestnosti Lenka Vilhelmová ponúka portréty krajiny doplnené snovou zložkou, tichom, v autorskej knihe Zrcadla jsou zvláštní věc či v cykle Sám se zrcadlem (2010 – 2018). Pôvodom Slovenka Dominika Sládková-Paštéková pracuje v sadrových odliatkoch a jednoduchej linorytovej grafike s vrstvením témy častí ľudského tela.

Zrcadlo ticha ponúka širokú škálu interpretácií nielen pre samotných umelcov, ale aj pre divákov.

Už v januári sa konala v Synagóge – Centre súčasného umenia na Halenárskej ulici vernisáž výstavy [kon]Text, ktorá je samostatnou autorskou výstavou sochárky Klaudie Korbelič (1990, Bratislava). Umelkyňa vyštudovala ateliér Sochařství 1 pod vedením prof. akad. soch. Michala Gabriela na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne (2017). Momentálne žije a tvorí v Brne a má za sebou niekoľko skupinových i samostatných výstav na Slovensku aj v zahraničí, takže úspešne pôsobí na oboch stranách rieky Moravy.

Vo svojej tvorbe sa venuje dvom líniám, a to klasickej soche, ktorú podrobuje mechanicko-performatívnej deformácii a site-specific inštaláciám a objektom. Námety čerpá zo súčasnosti, ale i z minulosti. Spracováva problematiku armády, sci-fi, princípy architektúry, a zaoberá sa tiež statusom súčasného človeka a otázkami jeho budúcnosti. Dôležitým prvkom jej diel je interakcia zo strany divákov. Kurátorkou projektu, ktorý Klaudia Korbelič vytvorila site-specific priamo pre priestor synagógy, je Marianna Brinzová.

Výstava a zároveň dielo [kon]Text zahŕňa sériu nafukovacích objektov, ktoré akoby parazitujú na architektúre synagógy, vypĺňajú medzery medzi stĺpmi, podopierajúcimi bývalé ženské galérie. Masa materiálu vytvára akési [ne]hmotné nafúknuté a mierne sa vlniace sochy, ktoré sa rozpínajú v priestore a obtekajú ho. Celková inštalácia, vzdialene evokujúca techniku vitráže, je tvorená z materiálov, s ktorými autorka pracuje vo svojom ateliéri v Brne. Bublinkové, baliace, fotografické fólie, igelity, lepiace pásky a podobne, sú súčasťou jej sochárskych diel alebo slúžia na ich zakrývanie / prekrývanie v priebehu tvorivého pracovného procesu. Tak vzniklo v „štýle“ arte povera (umenie z „chudobného materiálu“) prekvapujúco zaujímavé a estetické dielo. Umiestnením v synagóge získal tento „takmer odpad“ nový kontext – [kon]Text. Podčiarkuje tunajší genius loci s istou dávkou pátosu, krehkosti, dočasnosti a pominuteľnosti, no zároveň referuje o súčasnej umeleckej produkcii. Inštalácia je doplnená o zvukovú stopu, akúsi novodobú „pracovnú modlitbu“, ktorá vznikla v priestoroch brnianskeho ateliéru a zachytávala jeho pracovno-výrobné zvuky.

Počas vernisáže výstavy sa konala aj performancia českého vizuálneho umelca Davida Helána (1979) s názvom: Content-po (Koncept konec kontemplace), ktorá korešponduje s témou výstavy a vznikla priamo k nej. Surreálnym plynutím slov svojho autorského textu sprevádzal vysýpanie cestovinových písmeniek z detského autíčka. Ďalšou súčasťou bolo jedenie jabĺk z „vešiaku poznania“ odkazujúceho na strom poznania, pri ktorom stratilo ľudstvo obdobie nevinnosti a začalo fungovať v inom kultúrnom [kon]Texte.

Okrem týchto dvoch projektov ponúka GJK v podveží synagógy do 25. marca aj predĺženú výstavu Antona Čierneho Môj domov je „vlhká hmlistá krajina“, ktorá vo videoinštalácii reflektuje aktuálnu tému extrémizmu v našej spoločnosti.

(TS GJK, mkv)

 

Texty k obrázkom:

David Helán ponúka v rámci performancie jablká poznania netradične z vešiaka.

Dielo [kon]Text Klaudie Korbelič vypĺňa synagógu ako pulzujúci živý organizmus.

Výstava Zrcadlo ticha spája diela českých a slovenských umeleckých pedagógov.

 

Zatiaľ nehodnotené