novinky z radnice

Básnici dokážu neobyčajne presne zachytiť poryvy ľudskej duše i ducha doby. Poézia predpokladá otvorenosť k neuchopiteľným rozmerom bytia. Z nich pramení báseň, ktorá zrkadlí možnosť transcendencie i úctu k slovu. Tvorba Viliama Turčányho (*24. 2. 1928 Suchá nad Parnou) to potvrdzuje. Má nielen svoje mesto, svoje rodisko rád, ale vlastnými básňami odkrýva podstatu tejto lásky, ktorá sa zhmotňuje do pohladenia slovom. Do formy, ktorej nechýba obsah ani duchovná hĺbka. Vďaka tomu už desiatky rokov odkrýva harmóniu sveta vonkajšieho i vnútorného a naznačuje pritom možnú symbiózu tela i duše.

Intelekt básnika a citlivosť jeho duše sa pretavili do slova, ktoré práve tým, že spája človeka s domovom, nebo so zemou, literatúru s ľudskou dušou, napĺňa každého vnímavého čitateľa, ktorý nerezignoval na hľadanie zmyslu a vlastnej identity.

Viliam Turčány miluje svoj rodný jazyk, vďaka ktorému odkrýva s čistotou dieťaťa a skúsenosťou človeka skrytú symbiózu života a sveta. Preto jeho verše rezonujú naprieč generáciami.

Od gymnaziálnych rokov bol básnik zviazaný s Trnavou. Svoj vzťah k mestu vyjadruje už vo svojej debutovej zbierke Jarky v kraji (1957). Tento päťčlenný debut bol ocenený cenou Ivana Kraska a popri vzťahu k mestu v nej vyjadruje tak zážitky z detstva, úžas nad jarnou premenou jarkou na mohutný tok potoka, ako aj úctu k žriedlam – k zdrojom slovenskej poézie, štúrovským básnikom. Každou ďalšou básnickou zbierkou potvrdzuje nielen cit ku krajine, zemi, ale predovšetkým k jazyku, ktorý dokáže vybrúsiť ako drahokam do najkrajších odtieňov, nielen po stránke obsahu, ale i z hľadiska formy. Popri pôsobivom a srdca sa dotýkajúcom vnímaní okolia a sveta, zaujme napríklad jeho schopnosť používať palindrom, čiže slovo, ktoré možno čítať v ľubovoľnom smere. Objavuje sa v názvoch zbierok Aj most som ja (1977), Oheň z Neho (1993), Rada a dar (1995), V okraje jarkov (2000), ako i v reflexiách na predchádzajúce zbierky. Názov U kotvy (1972) zrkadlovo odráža názov V toku (1965), pričom je zároveň slovnou prešmyčkou autorovho mena.

Viliam Turčány už počas štúdia na gymnáziu v Trnave začal vnímať hĺbku slova a o to viac ho mrzela strata obsahov vo výpovediach niektorých umeleckých smerov. Reagoval na to zverejnením tzv. podrealistického manifestu v zborníku Trnavský gymnazista. Dôrazu na obsah a porozumenie významu zostal verný i vo svojej ďalšej tvorbe, ktorá bola naviazaná na korene kultúry a jazyka. O význame jeho práce, umeleckej hodnote básni i prekladov by sa dalo veľa písať, no dosah jeho diela nemožno obsiahnuť. Na potvrdenie tohto konštatovania ponúkame súhrn jeho ocenení, diel, prekladov a rozhovor, ktorý sme s ním pri príležitosti životného jubilea pripravili.

*Čím dlhšiu cestu životom človek prejde, tým viac si váži miesto, odkiaľ vyšiel. Rodisko, ktoré poskytuje zázemie na jeho prvé kroky. Ako si spomínate vy na rodnú obec Suchá nad Parnou?

- Rodná obec bola pre mňa prvým dotykom so životom i so slovom. Chodil som tam prvých päť tried ľudových do školy a odtiaľ som pokračoval v štúdiu na gymnáziu v neďalekej Trnave. Prvé štyri roky som zo Suchej chodieval buď bicyklom, alebo autobusom. Bicykel som už mal od štyroch rokov, čo nebolo v tej dobe samozrejmosťou. Bol som naň hrdý, ako aj na to, že som sa mohol na ňom bicyklovať spolu s Jožkom Silným, ktorý bol v kraji známy ako víťaz viacerých pretekov. Ja, malý chlapec Vilko, som mohol chodiť s veľkým Jožkom, ktorý bol známy nielen v Suchej.

Môj rodný dom v Suchej, a som na to hrdý, stál v samotnom srdci obce. Medzi mostom nad Podhájskym potokom a zákrutou, za ktorou sa vchádza do Hoštákov. Tam potom cesta ústi k mlynu, ktorý spravovala rodina Pilárikovcov. Zo suchovského potoka bolo iba kúsok k Parnej. Tu treba pripomenúť, že mnohí nesprávne volajú potok Parná. Názov potoka, pokiaľ viem, nie je nikdy adjektívum, a preto názov rieky pochádza z miesta, kde pramení. Z Pariny, od ktorej je i názov Parna. Suchá nad Parnou sa ešte rok pred mojím narodením volala iba Suchá. Obec je požehnaná tým, že leží na sušine medzi tromi potokmi. Jeden z nich, Parna, je až za obcou a podchádza ju.

V tomto kontexte možno ešte povedať, že názov obce Bohdanovce nad Trnavou je tak trochu nesprávny, pretože obec sa nachádza nad Trnávkou. A tá určite nie je riekou, veď vieme, že Trnávka nie je ani potok, skôr taký jarok. Bohdanovce by sa preto mali správne volať Bohdanovce nad Trnávkou, aby sme zbytočne nemiatli ľudí.

*Váš jazyk je nielen kultivovaný, ale i poetický a vyšperkovaný. Kde sa rodila vaša úcta k slovu a priam zo srdca vyvierajúci vzťah k jazyku a poézii?

- Pokiaľ ide o suchovskú vzdelanostnú základňu, tak najväčší vplyv mal na mňa učiteľ Imrich Oravec v piatej triede, ktorý mal veľmi rád poéziu a voviedol ma do diel Štúrovcov.V piatej triede ľudovej som tak už aj ja začal, povzbudený učiteľom, písať. Po odchode na gymnázium do Trnavy moja túžba vyjadriť sa slovom ešte zosilnela.

*Trnava sa pre vás stala nielen miestom štúdia a priateľov, ale aj múzou. Očarila vás natoľko, že ste jej venovali svoje vyznanie Mám svoje mesto rád.

Trnava ako centrum vzdelanosti ma veľmi ovplyvnila. Aj preto ju mám rád. Keď som v nej študoval, mala tridsaťtisíc obyvateľov, bola tretím najväčším mestom na Slovensku. No mala päť stredných škôl, ktoré sa končili maturitou, čo bolo v tej dobe ojedinelé. Trnava bola pre mňa aj historickým mestom, ktoré bolo ostrovom kultúry i duchovného života. Hradby, ktorými bola obklopená, pripomínali, ako naši predchodcovia bránili svoje mesto i kultúru pred nájazdmi Turkov a nepriateľov.

Mal som to šťastie, že sme tvorili silné ročníky so záujmom o vzdelanie a literatúru. Vedomie, že nie som sám, že predo mnou boli na gymnáziu takí študenti, ako Mihálik či Válek, ma veľmi inšpirovalo a povzbudzovalo k tvorbe. Bezprostredne som mal pred sebou silnú skupinu mladých básnikov a literátov a podnecovali ma aj moji spolužiaci. S poéziou som sa stretával i v konfrontácii s nimi. Pre našu tvorbu bolo dobré aj to, že vychádzal zborníček Trnavský gymnazista, v ktorom sme publikovali. V ňom bol zverejnený aj podrealistický manifest, ktorý som ako oktaván v marci 1947 vyhlásil so spolužiakom Jánom Darolom. Bol myslený spola vážne, spola humorne. Tak to brali aj pedagógovia, ktorí sa nás pýtali, či si robíme iba špás, alebo to myslíme vážne. Bolo tam jedno i druhé.

*Na čo ste chceli upozorniť týmto manifestom, paródiou na Bretonov druhý manifest surrealizmu?

- No, keďže panoval ešte nadrealizmus, s ktorým sme nesúhlasili, považovali sme za dôležité to nejakým spôsobom pomenovať a pritom neublížiť. Aj preto sme to poňali tak trochu humorne. Nadrealizmus totiž nerešpektoval žiadne pravidlá, každý si mohol písať, čo chce, bez ohľadu na to, či tomu niekto rozumie. Čo koho do toho, že ty máš predstavy, ktorým rozumieš len sám, ak ich nevieš podať takým spôsobom, aby si z toho aj iní niečo vzali? Preto sme začali hovoriť o podrealizme ako o ceste z nadradenosti ku koreňom, k pochopeniu základov vlastnej kultúry.

Je zaujímavé, že tento spôsob istej nadradenosti a nekomunikácie s čitateľom sa často objavuje aj dnes. Literát by sa asi nemal vyhovárať na to, že nezrozumiteľnosť textu pramení z neschopnosti čitateľa, ale mal by hľadať spôsob zrozumiteľného sprostredkovania posolstva.

Pochopiteľne. Musí byť zrozumiteľný. Nemôže to byť tak, že on si pospevuje bez ohľadu na to, či mu niekto rozumie alebo nie. To ma potom nezaujíma.

*Ak by ste siahli do gymnaziálnych čias, na ktorého profesora si najviac spomínate?

- Z pedagógov, ktorí ma ovplyvnili, si spomínam na profesora Františka Jakubca, ktorý nás oboznamoval aj so situáciou v Rusku. Často mal pramene, ktoré začali byť zakázané, pretože boli namierené proti už panujúcemu boľševizmu. Dozvedeli sme sa napríklad aj to, že manžel Achmatovej bol vodcom básnickej skupiny akmeizmus. „Akmé“ je vrchol a to je už blízke k parnasismu. Tí sa snažili o krásu literárneho diela s dôrazom na precíznu formu s rozmanitosťou žánrov. Čiže čiastočne to, čo sme chceli obnoviť. Nám nešlo o obnovenie akejsi vlády čistého umenia, ale o rešpektovanie určitého poriadku jazyka, ktorý vedie k dorozumeniu, a nie naopak. Aby sme boli zrozumiteľní ľuďom. Musia platiť spoločné pravidlá, aby sme si rozumeli.

*Hlboká úcta k jazyku a snaha porozumieť podstate vypovedaného sa odzrkadlila vo vašich prekladoch a prebásneniach klasických diel. Čo vás najviac ovplyvnilo pri prekladateľskej práci?

- Určite išlo o snahu pochopiť daný text a jazyk. Zásadný význam mala pre mňa spolupráca s Jozefom Felixom. Mimochodom, skúšal ma na prvej štátnici z francúzskej literatúry. Na začiatku našej spolupráce mi najskôr dal preložiť 26. spev Danteho Pekla, zaradený do antológie zo svetovej literatúry. Potom sme už spoločne pokračovali pri preklade Božskej komédie, ktorá je zložená zo 14 233 veršov.

*Vy ste to už spomínali vo viacerých rozhovoroch, že všetky tie verše ste sa naučili najprv naspamäť.

- No, musím sa priznať, že, žiaľ, dnes ich už všetky neviem. Každý nový spev (spolu 100 spevov), ktorý som prekladal, som sa dopredu musel naučil naspamäť, aby, kdekoľvek som sa nachádzal, mohol som s ním robiť. Vždy som aspoň sedem spevov musel mať v hlave. Bola to nesmierna pomoc, lebo vtedy neboli počítače, ale používali sme vlastnú pamäť. V nej som mal uložený i predchádzajúci spev v prebásnení i v pôvodnom tvare a učil som sa nasledujúci. Kontinuita a porozumenie vzájomného prelínania boli pre prebásnenie dôležité. Už som to kdesi hovoril, že takto som mal v pamäti vyše štyristo veršov v origináli, stoštyridsať veršov v prebásnení a na prebásnení ďalších vyše sto veršov som pracoval. Práca na definitívnom tvare spevu mi trvala niekoľko týždňov. Preklad Pekla mi spolu s Félixom trval päť rokov a i mne samému trvalo päť rokov spracovanie prekladu Raj. Iba Očistec, ktorý je asi vždy najdlhší, trval pre rôzne dôvody zhruba 17 rokov.

*Mnohí literárni kritici vyzdvihli vašu brilantnú prácu s jazykom a slovom. Vašu tvorbu charakterizuje popri citlivosti k obsahu a kontextu aj hudobná rytmika textu i používaná forma. Často sa napríklad v názvoch vašich básni objavuje palindrom.

- Určite nešlo len o hru. Vždy som sa snažil, aby text plnil úlohu mostu. Tie spájajú brehy. Slová by mali prepájať ľudí. Most umožňuje priechod z jednej i druhej strany mosta. Tak, ako možno text palindromu čítať z oboch strán, tak by malo byť slovo zrozumiteľné pre všetkých, ktorých oslovuje. Nie som zástanca toho, že literát či ten, kto pracuje so slovom, si hovorí čo chce, bez ohľadu na obsah, kontext a ľudí, ku ktorým je slovo smerované.

Pavol Tomašovič, foto: Pavol Machovič, (maju)

Ocenenia: Ilmiglioridell´anno (Švajčiarsko 1987), Cena Jána Hollého (1968, 1981, 1986), Cena Karla Čapka (Medzinárodná federácia prekladateľov 1993), Doktor literatúry (Akadémia umenia a kultúry, Kalifornia, USA, 2000), Pribinov kríž I. triedy (2001), Cena prezidenta Talianskej republiky za rozvíjanie slovensko-talianskych kultúrnych vzťahov (2002), Cena FraAngelica – cena Biskupskej konferencie (2003), Čestný doktorát Trnavskej univerzity (2005), Cena Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo (2007), Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2008 za celoživotné dielo a výnimočnú prekladovú tvorbu, Cena predsedu Národnej rady SR za rok 2009 za literatúru, Cena Pavla Straussa za rok 2012, Cena Slovenských pohľadov za poéziu za rok 2013, Čestné občianstvo Mesta Trnava 2014, Cena Blahoslava Hečka za celoživotné dielo (2017).

Poézia: Jarky v kraji (1957), V toku (1965), U kotvy (1972), Oliva (1974), Aj most som ja (1977), Piesne (1978), Podľa vôd a voľných polí (1978), Srdce, DrSc. (1987), Zrkadlová sieň (1988), Oheň z Neho (1992), Rada a dar (1995), Srdce zve a vyzváňa (1998), V okraje jarkov (2000), Obrazy, čiže Mária i rám (2002), Proglas. Preklady a básnické interpretácie (2012, 1.vydanie)

Preklady: Jan Neruda: Balady a romance (1955), Nový život (1958, spolu s J. Felixom), DanteAlighieri: Božská komédia (Peklo, 1965, Očistec, 1982, Raj, 1986 – prvé dve časti v spoluprácis J. Felixom), Vy, jasné, sladké vlny (1978, antológia talianskej ľúbostnej poézie), Veľpieseň Šalamúnova (2000, spolu s K. Gábrišom), Preklady (1980), GianniRodari: Poklad na dne kalamára (1983), Vergilius: Bukoliky (1993), Konštantín Filozof – sv. Cyril: Proglas (1996, 1998, 2004, preklad zo staroslovienčiny E. Pauliny). Pre mládež básnicky prerozprával Ovidiove Premeny a Vergiliovu Eneidu.


 

 

Zatiaľ nehodnotené