Doteraz päť Slovákov získalo prestížne britské členstvo v Kráľovskej spoločnosti umenia (Royal Society of Arts). Len nedávno k nim pribudol Ondrej Botek, ktorý reprezentuje farby Trnavy. V súčasnosti je vedúcim Katedry sociálnej práce Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce na Trnavskej univerzite a členom Vedeckej rady spomínanej fakulty.
Ondrej Botek (nar. 11. júna 1976 v Piešťanoch) študoval sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Hlavnými oblasťami jeho práce je sociálna politika, sociálne zabezpečenie a významnou oblasťou je psychoterapia aj v klinickej oblasti, keďže pôsobí aj ako psychoterapeut. „Pôvodne som plánoval študovať psychológiu, aj preto, že mama je psychologička a psychoterapeutka. Keď som sa prvý rok nedostal na psychológiu, ale na sociálnu prácu, začal som študovať tento odbor. A oslovil ma, pretože má veľa spoločného s psychológiou, čo nevylučuje ísť týmto smerom,“ hovorí. Po rokoch odborného rastu a pôsobenia na fakulte v spomínaných disciplínach dnes prednáša aj vo Viedni, v Katoviciach, Ostrave a na ďalších miestach.
Už roky sa Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce TU angažuje v nízkopríjmových krajinách v humanitárnych a rozvojových projektoch. „Prvýkrát som vycestoval do Kambodže ako mladý asistent. Otváral sa tam v roku 2003 nový projekt. Šesť rokov som striedavo pôsobil tam a u nás v Trnave na fakulte. Poskytovali sme komplexnú starostlivosť prevažne sirotám s HIV/AIDS. Bolo to v House of Family v kambodžskom hlavnom meste Phnom Penh. Nebol som len sociálnym pracovníkom, ale aj manažérom. Po roku 2010 som už nemal toľko možností vycestovať, ale minulý rok ma môj tamojší bývalý študent za šesť rokov predchádzajúcej práce navrhol na ocenenie, ktorým bolo štátne vyznamenanie Kambodžského kráľovstva za rozvojové aktivity,“ hovorí docent Botek.
Čo je vlastne Kráľovská spoločnosť umenia? Funguje 250 rokov a jej poslaním je rozvíjať umenie a spoločenský rozvoj. Za členov teda prijímajú tých, ktorí sú aktívni v niektorej zo spomínaných oblastí. Zo Slovenska je už mnoho rokov členkou rady tejto spoločnosti aj grafická dizajnérka, ilustrátorka, režisérka animovaného filmu Petra Štefánková. Práve ona navrhla Ondreja Boteka na prijatie do Kráľovskej spoločnosti umenia. V zozname členov pod patronátom kráľovnej Alžbety sú také osobnosti ako spisovateľ Charles Dickens, fyzik Stephen Hawking či diplomat Benjamin Franklin. Ondrej Botek zdôrazňuje, že takéto členstvo a aktivity v Kambodži sú tímovými aktivitami celého kolektívu. „Takáto práca sa nedá robiť individuálne. Spočiatku bola naša práca zameraná primárne na vyhľadávanie detí, žijúcich s HIV/AIDS a poskytovanie liečby. Vychádzali sme do terénu, hľadali sme deti v lokalitách s veľkým výskytom HIV a umiestňovali sme ich do nášho projektu, ktorý bol vlastne detským domovom i klinikou na liečbu HIV/AIDS. Napokon, keď sa o nás dozvedeli a stali sme sa známymi, privážali nám ich sami. Keď sa začínal náš projekt, ešte štát neposkytoval liečbu, resp. ju poskytoval len v malej miere. Preto sme sa zameriavali najmä na túto aktivitu. No je logické, že zbytočná je dieťaťu takáto odborná liečba, keď nemá čo jesť a hrozí mu, že zomrie od hladu. Takže okrem odbornej pomoci sa deťom poskytovala komplexná sociálna starostlivosť od ubytovania cez zabezpečenie školy až po komunikáciu s rodinou – starými rodičmi, tetami, širšou rodinou. Išlo najmä o reintegráciu detí do rodín, ak ich zdravotný stav bol stabilizovaný. A k tomu bolo dôležité zabezpečovanie chodu kliniky,“ hovorí O. Botek.
Nás zaujímalo napríklad aj to, čo ho v takejto práci najviac tešilo a kde nachádzal pozitívnu energiu. „Získavate ju úplne automaticky. Na to sa netreba pripravovať. Keď vidíte deti, ktoré prichádzajú v zlom zdravotnom stave a vidíte rýchly progres, to je úžasná spätná väzba. Pokiaľ ide o prípravu na prácu, to je štúdium. Profesionálne, v ktorejkoľvek oblasti, či už je to medicína alebo sociálna práca, základom sú kvalitné teoretické poznatky. Potom prispôsobenie sa prostrediu, to je už menší problém,“ hovorí. A čo bolo preňho najťažšie? „Ani neviem. Striedali sa totiž pozitívne zážitky s tými negatívnymi, napríklad keď sa nám dieťa nepodarilo zachrániť a zomrelo. Našťastie, takéto skúseností sme mali minimálne,“ hovorí Ondrej Botek, ktorý sa popri iných jazykoch naučil aj kmérčinu, teda jazyk miestnej komunity. Vraj najmä preto, že základná komunikácia je pre sociálneho pracovníka veľmi dôležitá.
Dnes je Ondrej Botek už doma a venuje sa práci pedagóga na Katedre sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave a klinickej praxi psychoterapeuta. A v súkromí je napríklad aj aktívnym hudobníkom. Má rád džezovú hudbu a je hráčom na gitare.
Martin Jurčo, foto: autor