novinky z radnice

Pavol Jozef Rodlsperger: v meste študoval, Trnavčanov liečil.........................V súčasnosti kulminuje epidémia chrípky, ktorá sa dá ľahko zvládnuť pomocou bežne dostupných liekov a niekoľkodňového oddychu. Nie vždy však bolo potlačenie chorôb, najmä tých infekčných, také jednoduché a rýchle. Zdravotná starostlivosť o obyvateľstvo bola koncom 17. storočia na našom území na nízkej úrovni, následkom čoho ho sužovali opakované epidémie moru a dyzentérie, pričom nemocnice fungovali len v niektorých vybraných mestách. Navyše sa na nedobrom zdravotnom stave obyvateľstva odzrkadľoval nedostatok lekárov, ránhojičov i pôrodných báb

Záujemcovia o štúdium medicíny museli odchádzať na zahraničné univerzity, najčastejšie do Prahy, Viedne a Krakova alebo do vzdialenejších v Padove či Bologni, príp. na lekárske fakulty do nemeckých a neskôr aj holandských miest. Začiatkom 18. storočia sa snažila Kráľovská miestodržiteľská rada nasmerovať študentov na viedenskú lekársku fakultu, ale táto regulácia ich odchod, najmä na nemecké univerzity, celkom nezastavila. Situácia v úrovni lekárskej starostlivosti sa radikálne zmenila, keď sa osobným lekárom panovníčky Márie Terézie stal Gerhard von Swieten, odchovanec vynikajúcej leidenskej lekárskej fakulty. Zároveň začal pôsobiť ako profesor na Lekárskej fakulte Viedenskej univerzity a práve on pozitívne vplýval na cisárovnú, aby uvažovala nad založením lekárskej fakulty na území dnešného Slovenska. Ako najschodnejšia sa javila cesta pripojiť ju do univerzitného zväzku už existujúcej historickej Trnavskej univerzity (1635), k čomu došlo v roku 1769 pri jej reforme, a univerzita tak získala štvrtú fakultu.

Profesormi na novozriadenej lekárskej fakulte sa na základe výberu von Swietena stali jeho žiaci z Viedne s vekovým priemerom 31 rokov. Pred odchodom do Trnavy dostali podrobné inštrukcie, ako majú vyučovať a organizovať celý vzdelávací proces. Na univerzite bolo zriadených päť samostatných katedier: na troch sa vyučovali teoretické predmety (katedra anatómie; katedra patológie, fyziológie a farmakológie; katedra botaniky a chémie), na ďalších dvoch praxis – katedra interného lekárstva a katedra chirurgie, pôrodníctva a očného lekárstva. Dĺžka štúdia nebola presne stanovená, až v roku 1775 ju určili na päť rokov. Záverečné, rigorózne skúšky na lekárskej fakulte tvorili od roku 1775 najskôr teoretické lekárske predmety a o niekoľko dní neskôr skúška z interného lekárstva. Po úspešnom absolvovaní bolo úlohou kandidáta vypracovať počas troch mesiacov dizertáciu a pripraviť sa na dišputu, ktorej sa zúčastnili len profesori lekárskej fakulty. Keď na nej obstál, nasledovala promócia za účasti akademických hodnostárov. Počet trnavských absolventov medicíny bol 39 a pochádzali z územia dnešného Slovenska, Maďarska, zo Sedmohradska, z Čiech, Rakúska, Nemecka, Talianska a Luxemburska. Najviac dizertácií bolo z patológie a liečenia interných chorôb, spolu pätnásť. Jednou z nich bola rozsahom neveľká Pavla Jozefa Rodlspergera Dissertatio inauguralis medica sistens dysenteriam, quae Tyrnaviae anno MDCCLXXV epidemice grassata est, ktorá v roku svojho obhájenia vyšla aj v akademickej tlačiarni.

O Rodlspergerovi sa v odbornej literatúre neuvádzajú takmer žiadne informácie, nezmieňuje sa o ňom ani biografický slovník. Z maďarského súpisu tlačí a autorov od Szinnyeiho sa tiež dozvedáme len názov práce. Na titulnom liste samotnej tlače je autor menovaný ako Hungarus Commaromiensis, čo nás oprávňuje domnievať sa, že išlo o Maďara pôvodom z Komárna. Ďalej sa dozvedáme, že štúdium skončil v novembri 1775 ako magister chirurgiae po tom, ako obhájil svoju dizertáciu na verejnej dišpute. To, že napriek obhájeniu neskončil s titulom doktora medicíny, naznačuje, že nebol katolíckeho vierovyznania. Príslušníci inej konfesie síce mohli absolvovať po reforme univerzity štúdium, ale nedosiahli vyššie tituly.

Absolvent štúdia medicíny dedikoval svoju prácu „Vznešenému magistrátu slobodného kráľovského mesta Trnavy, osvieteným, vysoko váženým a cteným pánom a tiež vybranému spoločenstvu a ostatným obyvateľom mesta“. Venuje sa v nej vypuknutiu, príčinám, príznakom a liečeniu dyzentérie (úplavice). Nákazlivé choroby, na ktoré bola v minulosti veľká úmrtnosť, sa v meste vyskytovali pomerne často, a to preto, že sa nedodržiavali základné hygienické pravidlá. V Trnave zohrali dôležitú úlohu aj prírodné podmienky, pretože malý potok Trnávka s neveľkým spádom odplavoval odpadky len veľmi obmedzene. Epidémia dyzentérie vypukla v meste začiatkom júla 1775 a trvala aj v mesiacoch august a september. Ako píše autor, zasiahla všetkých obyvateľov mesta, ale najviac najnižšie vrstvy obyvateľstva. Je viac než pravdepodobné, že Rodlsperger pomáhal pri liečení chorých a opis priebehu choroby pochádza z jeho vlastného pozorovania. Skúsenosti využil pri voľbe témy dizertačnej práce a okrem poznatkov z autopsie sa pokúsil odôvodniť aj vývin epidémie.

Dielo sa člení na päť paragrafov, ktoré sa postupne venujú histórii (§ I.) a povahe (§ II.) choroby, poveternostným podmienkam pred vypuknutím epidémie (§ III.) a jej príčinám (§ IV.) a spôsobom liečby dyzentérie (§ V.). Prejavom choroby bolo najskôr zvracanie a hnačka, neskôr sa pridala triaška, zimnica a horkosť v ústach. Nasledovala červeň v tvári striedajúca sa s bledosťou, nechutenstvo, bielo-žltá farba jazyka a mdloby. Pacienti, ktorí chorobu zanedbali, sa cítili zle tri až štyri týždne a často sa stalo, že mala recidívu.

Na základe príznakov a priebehu choroby sa stanovilo, že ide o dyzentériu, čiže úplavicu. Na svoje časy neobvyklé, vedecko-kauzálne je autorovo uvažovanie o súvislostiach medzi poveternostnými podmienkami a vypuknutím epidémie. Rodlsperger podrobne opisuje, aké počasie bolo od jari roku 1775: veľa pršalo, bolo sychravo a vlhko. Potom prišlo skoré, suché a horúce leto a teploty boli na vtedajšie časy vysoké. K ústupu choroby došlo až po ich poklese v polovici mesiaca septembra. To, že práve počasie považoval mladý kandidát medicíny za jeden z hlavných dôvodov rýchleho šírenia choroby, dosvedčuje aj fakt, že do svojej dizertácie zaradil teplotné záznamy z júna až augusta roku 1775. Tie pochádzali priamo z meraní univerzitného observatória, ktoré viedol v tom čase astronóm František Weiss.

Ďalším dôvodom mala byť nedostatočná hygiena najmä vidieckeho obyvateľstva, záplavy, ktoré v tom roku postihli Trnavu a jej okolie, ale aj nezdravý zvyk Trnavčanov odhadzovať mrciny uhynutých zvierat do rybníka, z ktorého sa čerpala voda na pitie a varenie. V neposlednom rade mohla za vypuknutie choroby aj nerovnováha štyroch štiav v tele človeka, čo zodpovedalo súvekému názoru na príčiny chorôb, ktorý sa tradoval už od antiky.

Metódy liečenia dyzentérie sa líšili od štádia, v ktorom sa pacient nachádzal. Používal sa rumančekový odvar, vitriol, vonné soli, pri vážnejších stavoch klystír. Na posilnenie organizmu a navrátenie črevnej flóry do normálneho stavu sa využívala baza čierna a semená zeleného jačmeňa. Nakoniec sa odporúčalo konzumovať veľa masla a mlieka. Autor pomerne podrobne opisuje podávanie liečiv a ich efekt na zdravie pacienta.

V diele sa autor odvoláva na už spomenutého viedenského lekára Gerharda von Swietena a jeho liečebné postupy a menuje aj ďalšie dobové medicínske autority, napr. anglického lekára Thomasa Sydenhama (1624 – 1689), podľa ktorého je nazvaný Sydenhamov syndróm – neurologické poruchy spôsobené nedoliečenými infekciami. Angličan odporúčal liečiť dyzentériu opiátmi, aby zbytočne nevysiľovala telo chorého.

Dizertačná práca Pavla Jozefa Rodlspergera znamená oproti teoretickým prácam jeho spolužiakov posun vo vnímaní príčin a terapie chorôb. Nesie znaky moderného lekárstva a vedeckej práce, zaoberá sa konkrétnym výskytom choroby, ktorá mala infekčný a epidemický charakter. Napriek svojmu skromnému rozsahu má význam pre výskum dejín medicíny i ošetrovania chorých. Nemenej dôležitý je aj fakt, že sa priamo týkala mesta, v ktorom mladý autor študoval, takže je zaujímavá aj z hľadiska histórie zdravotnej starostlivosti v Trnave.

Napriek tomu, že účinkovanie lekárskej fakulty v Trnave bolo krátke, je nepochybné, že počiatky systematického medicínskeho vzdelávania na Slovensku siahajú práve k nej. Národnostná skladba jej absolventov zároveň dosvedčuje, že jej význam prekročil hranice Uhorského kráľovstva.

Erika Juríková, Trnavská univerzita, Katedra klasických jazykov

Použitá literatúra:

BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária: Lekárska fakulta Trnavskej univerzity (1770-1777). Bratislava: SAV 1962.

KOPECKÝ, Štefan: Lekárska fakulta 1769 – 1777. In: Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 1777 1992 – 2010. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis 2010.

RODLSPERGER, Pavol Jozef: Dissertatio inauguralis medica sistens dysenteriam, quae Tyrnaviae anno MDCCLXXV epidemice grassata est. Tyrnaviae: Typis Tyrnaviensibus [1775].

Súťažná otázka: Čomu pripisoval Rodlsperger rozšírenie epidémie dyzentérie v Trnave v lete roku 1775? Správne odpovede zasielajte do 20. februára 2018 na adresu: Katedra klasických jazykov, Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava alebo emailom na klasjaz@truni.sk. Z účastníkov súťaže vyžrebujeme jedného, ktorý získa knižnú cenu.

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené