novinky z radnice

Dom na Štefánikovej ulici č. 3 si zaslúži našu mimoriadnu pozornosť najmä kvôli dvom hodnotám, ktoré ho radia k unikátnym meštianskym domom Trnavy. Prvá tkvie v jeho ojedinelosti ako stredovekého typu obytného domu, druhú predstavuje ranobaroková výzdoba jeho klenby.
Dom je situovaný na jednej z najstarších trnavských ulíc. Po vzniku mesta a jeho obklopení hradbami tvorila dnešná Štefánikova ulica severnú časť severojužnej komunikácie, vedúcej od juhu – od Dolnej po Hornú bránu v opevnení. Približne v strede jej dĺžky sa nachádzalo pôvodné mestské trhovisko – dnešné Trojičné námestie, na ktorom v pol. 16. stor. vybudovali pozorovateľňu, známu ako mestská veža. Skúmaný dom je v poradí druhým objektom od mestskej veže (prvý dom je Trnavčanom známy ako Ľudová škola umenia


Pohľad na dom na Štefánikovej 3 z ulice, stav v roku 2016, foto: archív Krajského pamiatkového úradu Trnava

V čase budovania domu na Štefánikovej ulici č. 3 stálo už na území obklopenom hradbami viac ako 30 murovaných domov najstaršieho typu[1] a veľké množstvo drevených obytných stavieb, patriacich k počiatkom meštianskej zástavby Trnavy. Do tejto urbanistickej štruktúry začali postupne vnikať domy úplne iného typu. Boli to prejazdové domy, ktoré vznikali postupnými prístavbami k najstaršiemu domu. Nakoniec prestropili poslednú voľnú časť parcely pri uličnej čiare, čím vznikol krytý prejazd. Prejazdový typ domu, ktorý vznikol vyššie opísaným postupným obstavovaním hraníc pozemku, je známy z celej Európy.


Pivnica, stav v roku 2016, v popredí hrubý klenbový pás ako typický znak stredovekého prejazdového domu, foto: J. Žuffová

Popri ňom sa však Trnave podarilo objaviť skupinku šiestich nezvyčajných domov, ktoré sme už dávnejšie označili za samostatný typ, ktorý sme nazvali: „prejazdový dom s jednorazovo vzniknutým uličným krídlom“.[2] Táto skupinka sa podstatne líši od bežných prejazdovým domov. Ako už z názvu vyplýva, celý dom postavili počas jedinej stavebnej etapy a zásadný rozdiel voči postupne sa rozrastajúcim domom spočíval v tom, že prejazd nevznikol až ako záverečné prekrytie voľnej časti parcely, ale rátalo sa s ním už pri výstavbe domu. Dom postavili rovnobežne s uličnou čiarou, zatiaľ čo najstarší typ domu stál vždy kolmo k ulici, takže vedľa neho zostával voľný priestor pre vjazd vozov. Z nového postavenia domu na parcele vyplynula potreba dostať sa vozom z verejnej komunikácie na súkromný pozemok priamo cez dom. Vyvolalo to nutnosť „vnoriť“ spodné podlažie v celej jeho výške pod terén, aby nebránilo vjazdu do parcely.[3] Tento, už v pravom zmysle slova suterén, musel mať dostatočne pevný strop, aby váhu vozov uniesol, nemohli to zabezpečiť dovtedy aj v pivniciach používané drevené trámové stropy. Stredovekí stavebníci to vyriešili šikovne – prejazdový priestor, t.j. miesto, kadiaľ sa cez dom jazdilo do dvora, podmurovali v pivnici hrubým klenbovým pásom, ktorého šírka zodpovedala rozponu kolies voza. Zvyšok pivnice mohol zostať prekrytý dreveným trámovým stropom, alebo prípadne zaklenutý klenbami menších hrúbok, ako to bolo pri našom skúmanom dome. Dom na Štefánikovej ulici č.3 sme donedávna považovali za súčasť tejto atypickej skupinky prejazdových domov (s jednorazovo vzniknutým uličným krídlom), a to najmä na základe prítomnosti hrubého a širokého klenbového pásu v strope suterénu, ako aj podľa iných znakov spoločných ostatným domom. Avšak po podrobnom pamiatkovom výskume sme museli tento náš predpoklad zmeniť.[4]

Pôdorys pivnice, pokus o rekonštrukciu tzv. sieňového domu, kresba: J. Žuffová ↓

                                                                                                                 Pôdorys prízemia, pokus o rekonštrukciu tzv. sieňového domu, kresba: J. Žuffová ↑

Celý dom pozostáva dnes, podobne ako vo svojich počiatkoch, opäť už iba z uličného krídla (a krátkych úsekov bočných krídel), ktoré je však na rozdiel od pôvodného prízemného stavu až dvojposchodové. Prízemie spolu so suterénom teda pochádzajú zo stredoveku, prvé poschodie z renesancie a druhé poschodie vybudovali podľa projektu z roku 1929.

   ↓  Rekonštrukcia reprezentačnej okennej zostavy pred stredovekou obytnou miestnosťou, kresba: M. Kazimír

 
 

Na parcele vznikol v stredoveku, priamo pri ulici najskôr prízemný a plne podpivničený dom. Pristavili ho ku staršej stavbe, susediacej s našou od severu (Štefánikova ulica č. 4). Bočný múr suseda je na obrázkoch č. 3 a č. 4 zobrazený čiernobielym šrafovaním. Do súčasnosti je pôvodný dom v hmote dnešnej stavby takmer kompletne zachovaný. Patrí k nemu suterén s pôvodnými klenbami, rozprestierajúci sa pod celým uličným krídlom a v prízemí jestvujú podnes všetky tri priestory, charakteristické pre prejazdový typ domu – pri pohľade z ulice je to vľavo najstarší obytný priestor, vpravo obchodný priestor a medzi nimi prejazdový trakt. Dnes sú už všetky 3 priestory zaklenuté, pôvodne mali drevené trámové stropy.

Pamiatkový výskum však ukázal, že dom pri svojom vzniku mal ešte jednoduchší pôdorys, pretože nepozostával z troch, ale iba z dvoch priestorov: z ľavého obytného a pravého obchodného priestoru (sú označené číslami 1 a 2 na obr. 3). Obchodný priestor bol taký veľký, že popri obchodnej prevádzke obsiahol aj neskorší prejazdový trakt. Ľavý aj pravý priestor, ktoré spočiatku tvorili celý dom, mali navzájom zhodné rozmery: 7 x 6,5 m. Situácia v pivnici pod nimi bola však rovnaká ako pri typických trojpriestorových prejazdových domoch, čo nás pomýlilo pri pôvodnom zaradení domu do skupiny prejazdovým stavieb. V centrálnej polohe stropu pivnice sa nachádza hrubý klenbový pás (je označený číslom 1 na obr. 4),ktorý však v tomto prípade nepodopieral podlahu prejazdového traktu, ale iba podlahu časti obchodného priestoru. Vieme teda, že do obchodu mohli vchádzať priamo z ulice povozy a podľa dobových analógií možno nazvať takýto obchodný priestor sieňou (zvykne sa používať aj z nemčiny prevzatý názov „mázhaus“) a celý dom domom sieňového typu.

Priestor vľavo od siene bol jedinou obytnou miestnosťou prvého murovaného domu, kde sa sústreďoval bežný život rodiny. Pri nej sme sa stretli so zvláštnou technológiou budovania stien, doloženou mimo Trnavy zatiaľ iba na minimálnom počte stavieb na území Slovenska, aj to nie na obytných domoch, ale iba na hradoch. Ojedinelý princíp výstavby takejto obytnej „parádnej“ izby a jej následného používania je však dobre známy z českého prostredia ako z hradnej, tak aj z meštianskej architektúry. Obytnú miestnosť predstavíme na príklade nášho domu: na mieste plánovanej obytnej miestnosti vytvorili na murovaných stenách suterénu najskôr z dreveného debnenia „klietku“.[5] Zhotovili ju tak, že vo všetkých kútoch budúcej miestnosti vztýčili dvojice voči sebe kolmých fošní. Ku kútovým podporám následne pribíjali pozdĺžne fošne po celej dĺžke a výške stien budúcej miestnosti, iba s vynechaním miest na budúce otvory. Ku vonkajšiemu obvodu takto vytvorenej „klietky“ následne primurovali tehlové steny. „Klietka“ teda slúžila ako debnenie s tou zvláštnosťou, že po výstavbe domu ju neodstránili, ale zostala na stenách ako „obklad“, ktorý plnil funkciu zateplenia miestnosti. Dnes už samotné drevené debnenie nie v žiadnom z preskúmaných domov zachované, ale na jeho niekdajšiu existenciu poukazujú odtlačky (vpadliny) v murive, ktoré sú stopami po fošniach. Odtlačky po horizontálnych fošniach, ktoré sú zreteľné napr. pri stredovekom krídle trnavskej radnice, sa v tomto prípade nezachovali. Obchodný priestor– sieň – mal tehlové steny vymurované obvyklým spôsobom, bez debnenia, keďže to bolo určené len na zateplenie obytnej miestnosti.

Z poznatkov o stredovekom výzore fasád niektorých prejazdových domov Trnavy je známe tzv. panelované priečelie, ktoré je už od 90. rokov 20. storočia predstavené aj na našom dome.[6] Panelované priečelie bolo vlastne reprezentačnou okennou zostavou, ktorá presvetľovala obytnú „parádnu“ izbu. Tieto priečelia sú, pokiaľ berieme do úvahy územie dnešného Slovenska, opäť koncentrované iba do Trnavy. Na skúmanom dome sa zachovali iba zvyšky horných častí okien, ktoré nezničil výklad zo začiatku 20. stor. Päť okenných otvorov bolo zoskupených, ako bývalo zvykom, do tvaru trojuholníka (resp. do tvaru pyramídy, odkiaľ pochádza na území strednej Európy frekventovaný názov „pyramidálna zostava“). Okná stúpali od nízko položenej dvojice na okrajoch zostavy cez vyššie umiestnenú dvojicu vo vnútri až po vrchol zostavy, kde sa nachádzalo malé okienko. Štyri veľké okná s lomeným záklenkom slúžili na osvetlenie[7], zatiaľ čo malé okienko vo vrchole zostavy odvádzalo dym, dokiaľ mala miestnosť ešte otvorené ohnisko, neskôr, po odvedení dymu do komína, si zachovalo vetraciu funkciu. Hmota múru pred obytnou miestnosťou bola vyľahčená veľkou nikou so segmentovým uzáverom, vnorenou do hrúbky fasády. Okenná zostava bola vložená do zadnej plochy tejto niky.[8]

Jednoduchý dvojpriestorový dom sieňového typu sa zmenil v tomto prípade na trojpriestorový – prejazdový až v 1. pol. 16. stor. tým, že oddelili priečkou od obchodnej siene priestor, široký na šírku spevňujúceho klenbového pásu v pivnici. Oddelený priestor sa stal samostatným a regulárnym prejazdovým traktom, ktorý zaklenuli a zostal slúžiť už iba na prejazd povozov z ulice do dvora, pričom južný zvyšok siene si zachoval obchodnú funkciu.

Otázkou zostáva pôvod sieňového domu, ktorý je zatiaľ v Trnave a širokom okolí jediný známy. Sme toho názoru, že majiteľom tejto dispozične mimoriadne jednoduchej stavby, v protiklade k jej honosnému priečeliu a ku komfortu zateplenej izby, bol obyvateľ, pochádzajúci z nemeckého prostredia, ktorý sa s podobnými architektúrami oboznámil v domovskej krajine. Sieňový dom mohol vzniknúť v dobe, keď už doznievalo budovanie typu primárneho meštianskeho domu Trnavy, t.j. v období 2. pol. 14. stor., čomu neodporuje ani tvaroslovie jeho reprezentačnej okennej zostavy na fasáde.[9]

Teraz obrátime pozornosť k druhej mimoriadnej hodnote domu na Štefánikovej ul. č. 3 , akou je klenba v pôvodnom najstaršom obytnom priestore sieňového domu nachádzajúcom sa na ľavom okraji uličného krídla. V Trnave totiž jestvujú len tri obytné stavby, ktorých klenby vyzdobili štukovou dekoráciou talianski majstri, prizvaní na výstavbu univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa. Lunetová valená klenba s bohatou štukovou dekoráciou nahradila starší drevený trámový strop. Plochu klenby pokrýva rastlinná ornamentika, nad nábehmi luniet sú situované postavy orlov a v plochách luniet okrídlené anjelské hlavičky. Vo vrchole klenby je umiestnený erb v oválnom venci. V štíte erbu zobrazený dvojchvostý lev kráča po pažiti a drží v predných labách odtrhnutú ratolesť. Zvyšná spodná časť ratolesti vyčnieva z pažite za levom. Na štíte je položená mrežovaná a korunovaná prilba, klenotom erbu je vyrastajúci lev s ratolesťou ako v štíte, po stranách štítu splývajú rozvilinové prikrývadlá v podobe akantových listov.


Unikátna ranobaroková klenba nad obytnou miestnosťou v prízemí uličného krídla, foto: J. Žuffová

Problematike erbu sa vo svojom archívnom výskume podrobne venovala Zuzana Rábiková.[10] Odvoláva sa na heraldika Frederika Federmayera, ktorý stotožnil erb nášho domu s erbom trnavského rodu Kinigh, pôsobiaceho v Trnave počas celého 17. storočia, pričom jeho členovia zastávali najvyššie posty v riadení mesta – boli richtári a senátori. Najvýznamnejším z nich bol Ján Kinigh, ktorý vystupuje ako richtár vo viacerých obdobiach 2. pol. 17. stor., naposledy v roku 1675. Ján Kinigh niekedy pred rokom 1680 zomrel. Kinighovci teda patrili medzi šľachticov, ale nepoznáme ich armálnu listinu, a ich erb je známy len z ich písomnej korešpondencie. Z. Rábiková upozorňuje, že pri porovnaní ich erbu s erbom na klenbe skúmaného domu je evidentných niekoľko rozdielov. Tie môžu súvisieť buď s tým, že erb na klenbe skúmaného domu nie je erbom Kinighovcov, alebo Kinighovcom patrí a rozdiely treba pripísať na vrub nepresnosti štukatérskeho majstra. Ak by však erb na klenbe nášho domu bol erbom rodu Kinigh, potom nastáva zásadný problém, pretože koncom 17. stor., kedy by mal erb podľa tvaroslovia vzniknúť, nikto z rodu Kinigh meštiansky dom na Štefánikovej ul. 3 nevlastnil.[11] Problém vlastníka skúmaného domu, ktorý dal zhotoviť unikátnu štukovú dekoráciu, preto zostáva naďalej zahalený tajomstvom.

Lunety klenby s anjelskými  tváričkami , foto: J. Žuffová


Erb zakomponovaný do výzdoby klenby, foto: J. Žuffová

Výzdoba klenby niesla pôvodne len 3 jemné pastelové farebné odtiene: ružový, okrový a odtieň slonovej kosti. Jednoduchosť farebnosti bola vyvážená bohatou plasticitou, ktorá sa podieľala na svetelnej modelácii výzdoby. Farba slonovej kosti sa uplatnila iba ako podkladová, všetky rastlinné motívy mali ružovú farebnosť, podobne ako lastúry nad nábehmi lunet a okrídlené anjelské hlavičky v plochách luniet. Aj lišty s vavrínovými vetvami, lemujúce hrany klenieb, boli ružové s výnimkou bobúľ vavrínu, ktoré mali okrovú farebnosť. Pre koniec 17. stor. charakteristické motívy ovocia a rastlín na centrálnom stropnom venci lemujúcom erb (strapce hrozna, citróny, hrušky, slnečnice a pod. ) boli pokryté zhodne okrovou farbou, rovnako ako erb vo vrchole klenby s výnimkou prilby a štítku, ktoré boli ružové. Štyri zvieracie motívy (orly), situované nad nábehmi luniet niesli tiež okrový náter.

Výzdoba podobná našej klenbe sa vyskytuje v dome na Štefánikovej ul. č. 37, kde sú však prítomné cirkevné motívy a figurálna dekorácia je podstatne bohatšia.[12] Posledný prípad štukovej klenby z dielne talianskych majstrov na profánnej architektúre reprezentujú dve miestnosti v rožnom, tzv. Kuzmányovskom dome na Hlavnej ul. č. 1, ktorý je od 20. stor. súčasťou radnice.[13] Mnohé analógie predstavuje však sakrálna architektúra Trnavy.

V Trnave poznáme zo 17. stor. niekoľko mien štukatérov, pričom však ich diela nie je možné jednoznačne identifikovať, hoci autorstvo niektorých realizácií v meste bolo už preukázané. M. Štibrányiová pripísala štukatérske práce, ktoré sa vykonávali v 80. rokoch 17. stor. na trnavskej radnici a susednom Kuzmányovskom dome, členom talianskej rodiny Neurone.[14] Ešte dôležitejšie pre náš prípad je to, že monogramistu označeného písmenami C.A.N.F., ktorý v roku 1690 vytvoril druhú etapu štukovej výzdoby oratória trnavského kostola klarisiek, M. Štibrányiová stotožnila s archívne doloženým menom Carla Antónia Neurone, usadeného v meste. Táto etapa výzdoby klariského oratória je totiž motivicky, farebnosťou a technikou realizácie veľmi blízka práve klenbe nášho domu. Predbežne môžeme teda predpokladať, že výzdoba našej klenby vznikla pred koncom 17. stor. rovnako ako druhá etapa klenby oratória klariského kostola, pričom autorom by aj v našom prípade mohol byť sám významný majster Carlo Antonio Neurone, resp. niekto z jeho okruhu.

V súčasnom období sa končí komplexná pamiatková obnova bývalého meštianskeho domu na Štefánikovej ul. č. 3 záverečnou etapu – náročným reštaurovaním štukovej klenby.[15] V historickom jadre Trnavy tak ožije ďalšia kvalitne opravená pamiatka a veríme, že aj jej nové využite a najmä funkcia priestoru zaklenutého unikátnou ranobarokovou klenbou bude zodpovedať jej výnimočnej nadregionálnej hodnote.

Jaroslava Žuffová


[1]STANÍK, Ivan – ŽUFFOVÁ Jaroslava : Počiatky urbanizmu mesta Trnava. In : Archeologia historica 20/95, s.285 – 299.

[2] ŽUFFOVÁ, Jaroslava – KAZIMÍR, Milan : Prejazdový dom s jednorázovo vzniknutým uličným krídlom. K neznámemu typu prejazdového domu Trnavy. In: Forum urbes medii aevi, Brno,2006, s.130 –149.

[3] Najstarší typ meštianskeho domu mal spodné podlažie iba čiastočne zahĺbené do terénu.

[4]ŽUFFOVÁ, Jaroslava : Architektonicko-historický výskum meštianskeho domu na Štefánikovej ulici č. 3 v Trnave, 2016, rkp. Materiál je archivovaný na Krajskom pamiatkovom úrade Trnava.

[5]V Trnave sme drevenú „klietku“ ako debnenie pre murované steny obytnej vykurovanej miestnosti zaznamenali popri meštianskych domoch aj pri dvoch reprezentačných priestoroch stredovekej radnice. ŽUFFOVÁ, Jaroslava – KVETANOVÁ, Gabriela: Počiatočné etapy vývoja trnavskej radnice. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 3, Trnava : Pamiatkový ústav, Regionálne stredisko v Trnave, 2000, s. 3 – 18.

[6]ŽUFFOVÁ, Jaroslava : Nález súboru stredovekých panelovaných priečelí v Trnave. In: Monumentorum tutela 13, 1996, Slovenský pamiatkový ústav Bratislava , s.115 – 120.

[7]Vzhľadom na to, že spodný okraj dvojice vnútorných okien v minulosti zdeštruovali pri osádzaní výkladu, nedá sa už zistiť, či táto dvojica okien mala rovnakú výšku ako krajná dvojica, alebo či boli stredné okná vyššie a dosiahli nadol až po úroveň parapetu krajných okien. Túto druhú možnosť sme vyznačili vo výkrese fasády na obr. 5 bodkovanými čiarami.

[8] Dnes je na dome vyprezentovaná popri pôvodnej aj mladšia goticko-renesančná okenná zostava.

[9] Pre spresnenie doby vzniku tejto atypickej skupiny prejazdových domov by bolo vhodné odobrať vzorky dreva na dendrochronologické datovanie z pôvodného dreveného trámového stropu zachovaného v západnej miestnosti uličného krídla domu na Hviezdoslavovej ul. č.12.

[10] RÁBIKOVÁ, Zuzana : Vlastnícke vzťahy k meštianskemu domu na Štefánikovej ulici č. 3 v Trnave od 16. storočia do 1. pol. 20. storočia. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 20, Trnava : Krajský pamiatkový úrad Trnava, 2017, s. 33 – 40.

[11] V tom čase vlastnili dom viacerí majitelia : 1685/6 – 1689 majitelia Kolhofferovho domu, 1690 Michal Fandl a Volfgang Kelečéni, 1691 – 1697 Fridrich Fabiáni, 1698 – 1700 vdova po Fridrichovi Fabiánim. Ani jednému z nich však nemožno pripísať vlastníctvo erbu umiestneného na strope klenby, pozri: Rábiková, pozn. 10, s. 38.

[12]ŽUFFOVÁ, Jaroslava : Meštiansky dom na Štefánikovej ulici č. 37 v Trnave. Ku najvýznamnejším poznatkom architektonicko-historického výskumu. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 18, Trnava : Krajský pamiatkový úrad Trnava, 2015, s. 33 – 40.

[13]ORIŠKO, Štefan : Z výsledkov výskumu domu č. 1. na Hlavnej ul. v Trnave. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 6. Trnava : Krajský pamiatkový úrad Trnava, 2003, s.26.

[14]ŠTIBRÁNYIOVÁ, Mária : Trnavskí majstri murári, kamenári, sochári, maliari a štukatéri. In: Problémy umenia 16. – 18. stor. Zborník referátov zo sympózia. Bratislava, 1987, s.79 – 91.

[15] Investorom komplexnej pamiatkovej obnovy vrátane reštaurátorských prác je majiteľ domu Ing. Miroslav Trnka.

Zatiaľ nehodnotené