novinky z radnice

Aj miesta, okolo ktorých chodíme každý deň, majú často oveľa zaujímavejšiu históriu, ako je známe širokej verejnosti. V záverečnej časti si priblížime tri miesta, ktoré sa najviac zmenili až v prvej polovici 20. storočia.

Divadlo Jána Palárika je dnes už neoddeliteľnou súčasťou Trojičného námestia, zároveň je to však jedna z najstarších budov tohto druhu na Slovensku. Na jeho mieste stála pôvodne dvojpodlažná budova hostinca Ad nigram aquillam, teda U čierneho orla. Bol najreprezentatívnejším hostincom v meste, počas svojej návštevy v ňom bol ubytovaný aj cisár Jozef II. Za hostincom sa nachádzala drevená tanečná dvorana, v ktorej pôsobili kočovní divadelníci a neskôr tiež divadelný spolok v Trnave. V roku 1830 sa začala plánovať výstavba divadelnej sály, na ktorú sa vyzbieralo medzi obyvateľmi mesta a podporovateľmi kultúry viac než 11 000 zlatých. Povolenie na stavbu vydala Uhorská komora 28. apríla 1831.[1]


Plány vypracoval architekt Bernhard Grünn. (obr. 1) Pôvodne plánoval divadlo ako samostatnú budovu za hostincom. Prístup k nej bol z dnešnej Divadelnej ulice, ktorá sa v tej dobe nazývala Františkánska. (Dnešná Františkánska ulica sa nazývala Mníšska, pozn. autora.) Na ďalšom pláne navrhol odlišný vzhľad fasády (obr. 2). Hľadisko malo mať tri podlažia a úctyhodné rozmery (obr. 3).

Ešte počas stavby bolo rozhodnuté aj o prestavbe hostinca v klasicistickom slohu (obr. 4 a 5), ktorého pravá časť mala slúžiť ako vstup do divadla (obr. 6). Po ukončení prestavby získala budova ucelený vzhľad a nad vstupom do divadla vznikol ozdobný štít so známym latinským chronogramom, ktorý odkazuje na rok 1831 (obr. 7). Divadlo malo po dokončení kapacitu obecenstva 548 miest, vrátane tých na státie. Napriek vypuknutiu cholerovej epidémie bola stavba obdivuhodne rýchlo dokončená. Už 26. decembra 1831 sa v divadle konalo prvé slávnostné predstavenie.[2]

Veľkú divadelnú sálu bolo problematické vykurovať, preto v roku 1858 navrhol František Liszek systém na vháňanie teplého vzduchu do sály. (obr. 8) Nákres znázorňuje kotol umiestnený v suteréne divadla. Zahriaty vzduch mal stúpať cez prieduchy nahor do hľadiska.

Počas uvoľnenia národnostných pomerov sa mestské divadlo stalo jedným z centier slovenskej kultúry. V trnavskom divadle pôsobili okrem Jána Palárika aj Svetozár Hurban-Vajanský či Ferko Urbánek.

Budova divadla bola výrazne prestavaná v roku 1907 v secesnom slohu do podoby, ktorú má až dodnes.[3] Na podlaží budovy bývalého hostinca vznikla zrkadlová sieň Pannonia, kde sa odvtedy konali všetky plesy a veľké oslavy v Trnave.[4] Dodnes je využívaná na slávnostné a reprezentačné účely.

Na rohu dnešného Námestia SNP a ulice Andreja Žarnova sídli Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Trnave. Jeho budova však pochádza z obdobia prvej Československej republiky, o čom svedčia aj zachované erby so štátnym znakom na priečelí.

Okresy vznikli na Slovensku až v roku 1923, kým v českých krajinách existovali už od roku 1850. Novovzniknuté okresné úrady potrebovali vhodné a reprezentačné sídlo, v Trnave bola preto vyhlásená súťaž na návrh účelovej budovy Okresného domu. Zachovala sa dvojica zaujímavých funkcionalistických návrhov, pri ktorých, bohužiaľ, nie je priložená žiadna sprievodná správa. (obr. 9 – 10). V súťaži zvíťazil pôsobivý návrh architekta Františka Floriánsa z roku 1927, ktorý sa niesol v štýle prvorepublikového tradicionalizmu (obr. 11).  Výstavba domu sa začala 27. januára 1928 podľa mierne pozmenených plánov. Trnavský Okresný dom sa tak stal prvým na Slovensku.[5]

Dnešné Námestie SNP zmenilo svoju podobu niekoľkokrát v histórii. Priame prepojenie tohto miesta s centrom Trnavy vzniklo po zbúraní Dolnej brány mestského opevnenia v prvej polovici 19. storočia. Práve na tomto mieste sa mala 16. decembra 1848 odohrať bitka, v ktorej cisárske vojsko pod velením chorvátskeho podmaršála Baltazára Šimunića prekvapivým útokom vytlačilo z Trnavy oddiely maďarskej gardy – honvédov, ktorých viedol revolucionár britského pôvodu Richard Debaufré Guyon.[6] Zaujímavosťou je, že Guyonovi sa podarilo s časťou oddielu ustúpiť a svojimi zásluhami si neskôr vyslúžil hodnosť generála. Po porážke revolúcie ušiel do Osmanskej ríše a vstúpil do služieb sultána, v ktorých získal opäť pozíciu generála a guvernéra Damašku.[7]

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní boli maďarskí povstalci oslavovaní ako hrdinovia aj verejne. Na pamiatku padlých honvédov bol preto na mieste bitky v roku 1871 vztýčený pomník v tvare obelisku.

Začiatkom 20. storočia bolo koryto Trnávky v týchto miestach prekryté železobetónovými platňami, čím vznikol nový otvorený priestor. Po vzniku Československej republiky sa národnostné pomery v Trnave zmenili v neprospech maďarskej menšiny. Keďže v oddieloch podmaršála Šimunića bojovali aj slovenskí dobrovoľníci, na námestíčku na okraji centra stál pamätník ich protivníkov. Preto bol pomník 28. októbra 1922 presunutý na Nový cintorín, kde sa nachádza dodnes (obr. 12).

Na uvoľnené miesto mala byť umiestnená socha generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý nešťastne zahynul 4. mája 1919. Sochárovi Jánovi Koniarkovi bola zadaná objednávka na sochu, na ktorú sa konala aj verejná zbierka. Hotové dielo bolo odhalené 19. októbra 1924. Na slávnostnom podujatí sa okrem Štefánikovej matky Albertíny zúčastnilo viacero významných osobností, napríklad minister s plnou mocou pre správu Slovenska Jozef Kállay, či vyslanec Československa vo Francúzsku Štefan Osuský.[8] Bola to vôbec prvá socha Štefánika a zároveň dodnes jediná v životnej veľkosti. Štefánikovo meno nieslo aj nové námestie s elegantne riešeným parkom, ktorý sa z veľkej časti nachádzal práve na premostení toku Trnávky.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa Štefánik stal nežiaducou osobnosťou. Postupne boli z verejných miest odstraňované jeho podobizne aj meno. Bola to však citlivá záležitosť, a tak prvý vážny návrh na odstránenie trnavskej sochy generála Milana Rastislava Štefánika z jej pôvodného miesta padol až v roku 1949. Mala byť nahradená pamätníkom venovaným osloboditeľskej Červenej armáde, na ktorý bol vypísaný konkurz. Do anonymnej súťaže sa zapojilo viacero účastníkov, väčšinou akademických sochárov z pražských ateliérov. Autori pracovali s tradičnými materiálmi ako žula, pieskovec a bronz. Súčasťou väčšiny návrhov bola fotografia s vyretušovanou sochou Štefánika, na ktorej miesto bol dokreslený návrh, aby bolo možné predstaviť si jeho zapracovanie do prostredia.

Väčšina návrhov rátala s pôvodným rozložením parku, ktorý stojí nad prekrytým korytom Trnávky s orientáciou sochy smerom do parku na námestí (obr. 13), ako aj Ladislav Snopek, ktorý navrhol jednoduchý motív vojaka so zdvihnutým samopalom (obr. 14). Jeden autor však predstavil plán prebudovať ho do podoby štylizovanej červenej hviezdy (Obr. 15). V jej strede mala stáť socha tankistu s víťazoslávnym gestom po prekonaných útrapách, ktoré však vyjadrovalo aj odhodlanosť k ďalšiemu boju (obr. 16). Podľa sprievodnej správy mal reprezentovať časť armády, ktorá rozhodujúcim dielom prispela k obratu v druhej svetovej vojne.


Ďalší návrh zobrazoval vojaka, ktorý drží raneného kamaráta (obr. 17), iný autor načrtol návrh vojaka, ktorý sa skláňa k dievčatku (obr. 18). Detailne spracovaný bol námet vojaka s dieťaťom v náručí (obr. 19). Mal byť umiestnený na vyvýšenej ploche, ktorá mala tri výstupky s červenými hviezdami, určenými na kladenie vencov.

Azda najprepracovanejším návrhom bolo masívne súsošie na mohutnom žulovom podstavci, ktoré malo znázorňovať dvoch vojakov na hliadke, ktorí spoločne chránia vlastným telom chlapca.

Obzvlášť zaujímavý a originálny návrh predstavuje dvojicu osloboditeľov na motorke, otočenej smerom k centru mesta (obr. 21 – 22). Podľa ideového opisu šofér s upreným pohľadom smeruje motocykel vpred, vojak za ním víťazoslávne máva vojenskou čiapkou. Malo to predstavovať príchod prvých prieskumných jednotiek predvoja Červenej armády pri oslobodení Trnavy z 1. apríla 1945.

Plány na nahradenie Štefánikovej sochy boli nakoniec odložené až do roku 1959, keď bola nahradená monumentálnym bronzovým súsoším Víťazstvo od sochára Ladislava Snopka a architekta Emila Viciana. Odkazom na pôvodnú súťaž je jeden z vojakov na pamätníku, ktorý má rovnaký postoj ako na návrhu z roku 1950. Súčasťou inštalácie sochy bol vysoký podstavec, navyše vyzdvihnutý nad úroveň námestia pódiom. Zmenila sa orientácia osi námestia, z východozápadnej na juhosevernú. Aby sa pred súsoším vytvorilo voľné priestranstvo, bolo presunuté viac na okraj námestia, čím sa celá štruktúra čiastočne ocitla mimo premostenia Trnávky.

Najstaršia socha Štefánika z dielne výnimočného umelca mala šťastnejší osud, ako napríklad monumentálne dielo Bohumila Kafku v Bratislave. Nebola pri odstraňovaní poškodená a v roku 1969, ako dozvuk uvoľňovania napätých pomerov, bola nakrátko osadená oproti pamätníku Antona Bernoláka (obr. 23). Odtiaľ ale bola opäť rýchlo odstránená a až v roku 1989 tu bolo umiestnené bronzové súsošie Poľnohospodári.

Na Námestie SNP, hoci nie na pôvodné miesto, sa socha vrátila až 4. mája 1990, na výročie úmrtia jedného zo zakladateľov Československej republiky. Opäť bola premiestnená 18. marca 2015, tento raz len v rámci revitalizácie zanedbaného parku. Zaujímavosťou je aj to, že počas svojej existencie vystriedal „trnavský Štefánik“ už tri rôzne podstavce.

Jakub Roháč, Štátny archív v Trnave

Všetky publikované archívne fotografie a plány pochádzajú zo zbierok a fondov Štátneho archívu v Trnave.


[1] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave. Trnava : B-print, 1998, s. 284

[2]ČAVOJSKÝ, Ladislav. Divadlo v Trnave. Bratislava :  Obzor. s. 18 – 19.

[3] ŽUFFOVÁ, Jaroslava – STANÍK, Ivan. Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 440

[4] ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave. Trnava : B-print, 1998, s. 285

[5]DOBROTKOVÁ, Marta. Trnava v rokoch 1848 – 1938. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 274.

[6]DOBROTKOVÁ, Marta. Trnava v rokoch 1848 – 1938. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 244

[7] FINDLATER, Andrew. Chambers's Encyclopaedia. In Appleton : Chambers Harrap Publishers, 1863, s. 167 – 168.

[8]DOBROTKOVÁ, Marta. Trnava v rokoch 1848 – 1938. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 273.

Zatiaľ nehodnotené