novinky z radnice

Nórsky spisovateľ Jon Fosse začína svoju prózu Lodenica vetou: „Už nevychádzam von, zmocnil sa ma akýsi nepokoj, a tak nevychádzam von.“ Vnútorný nepokoj, ktorý je prítomný v celom jeho diele, sa snaží preklenúť písaním. Pripomína mi to situáciu dneška. Čítajúc niektoré správy, komentáre a statusy mám dojem, že podobne ako nórsky spisovateľ sa viacerí z nás snažia riešiť vlastný nepokoj písaním. Ani my často nevychádzame von zo svojho sveta poznania. Ukryli sme sa v ňom v strachu pred neistotou a nutnosťou meniť a rozširovať obzor života. Nechceme ho už vnímať ako kontinuitu, ale ako presvedčenie o vlastnej pravde. Rozhodli sme sa byť radšej v tme, uzavretí do skupín, politicky, názorovo a ideovo rovnakých. Pravdivosť svojho postoja potom ešte často potvrdzujeme očierňovaním iných. Niet divu, že takýto svet stratil farby. Zosivel. Pre mnohých dokonca sčernel a prehĺbil ich vnútorný nepokoj.

V našich zemepisných šírkach a dĺžkach patrí jún k mesiacom, v ktorom je viac denného svetla než nočnej tmy. Patrí tak prirodzene k tým obľúbenejším mesiacom. Pozýva nás do prírody, do lesa, k vode i do ulíc medzi ľudí. Svetlo nás aktivizuje k práci i poznávaniu. Predpokladom pozitívneho využitia svetla je schopnosť vpustiť ho aj do nášho myslenia a srdca. V predchádzajúcich mesiacoch sa nám v nich nazbieralo množstvo aj negatívnych pocitov, ktoré v nás prehĺbili tmu a skepsu. Práve to je dôvod vyjsť teraz von – na svetlo. Nanovo rozpoznávať, že príroda ani ľudia nie sú jednofarební. Ak pripustíme aj iný než len vlastný uhol pohľadu, zažijeme rôznosť a rozmanitosť sveta. Jej zdanlivý rozpor podnecuje k vzájomnej úcte a ľudskosti, namiesto nenávisti a vytesnenia iných. V takomto svetle možno zistíme, že zeleň prírody či blankytná obloha majú desiatky odtieňov. A vôbec nás to neznepokojuje. Práve naopak, rôznosť nám prináša pri každom ďalšom pozorovaní stále väčšiu radosť. Iným presvietením dostáva pôvodne jednoznačná optika pohľadu novú dimenziu, hĺbku i rozmer. Nepremeškajme preto nasledujúce dni svetla. Vystúpme z vlastnej uzavretosti do slnkom zaliatej prírody a vzájomne si prinášajme lúče svetla.

Nórsky spisovateľa končí svoju prózu slovami: „Pred krátkou chvíľou tu hore bola moja matka, pohladkala ma po líci, povedala, že s tým písaním musím prestať, musím ísť von!“ Odložme aj my temnú nenávisť a ohováranie. Každý predsa túži po prijatí a po svetle. Prinášajú pokoj nášmu srdcu, mysli i duši. Vstúpme do svetla.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (58x hodnotené)