novinky z radnice

Často ho vídame na kľúčových kultúrnych podujatiach aj s neodmysliteľným fotoaparátom na krku, za vrchstolom či v publiku pri prezentáciách kníh trnavských autorov, z ktorých mnohé sám vydal alebo graficky a technicky pripravil do tlače. Jeden z najnovších nositeľov ocenenia Mesta Trnavy, fotograf, vydavateľ a publicista Jozef Šelestiak (nar. 9. júna 1947 v Trnave) síce býva v Bratislave, ale telom i dušou (ako sám hovorí) je Trnavčan. Bytostne je prepojený s naším mestom. Stačí sa pozrieť na stovky jeho fotografií alebo tituly kníh, publikácií i propagačných materiálov súvisiacich s Trnavou, pri zrode ktorých stál.

Jozef Šelestiak je človekom viacerých povolaní, no od detstva je fotografom. Prvé fotografie mu publikovali ako štrnásťročnému žiakovi vo vtedajších novinách pre deti. Samostatnú výstavu fotografií mal v Trnave už v roku 1972, potom nasledovali samostatné výstavy v Bulharsku (1974), v Západoslovenskom múzeu (1997) i Divadle Jána Palárika (2003). Jeho fotografie boli súčasťou súťažných výstav v Bratislave, Prahe, Olomouci, Martine a inde, na ktorých získal viacero ocenení. Popri fotografiách začal publikovať aj rôzne články, reportáže, eseje, no i satirickú poéziu nielen v regionálnej tlači, ale aj v celoslovenských médiách. S Petrom Radványim vytvoril a vydal encyklopédiu Ľudia a udalostí v histórii Trnavy, ktorej bola udelená Cena J. M. Hurbana (s textami tejto knihy sa môžeme pravidelne každý mesiac stretávať aj na stránkach Noviniek z radnice). Azda najväčší úspech zožala jeho autorská, dávno vypredaná kniha Premeny Trnavy vo fotografii.

* V akom prostredí ste vyrastali a ako si pamätáte na svoje mládežnícke roky?

- Narodil som sa po vojne na Štúrovej ulici, teda na Špíglsáli. Temné 50. roky som ako malé dieťa ešte nevnímal a ani sa ma nedotýkali. Mama bola učiteľka, otec štátny zamestnanec a bez problémov sme v nedeľu i na sviatky chodili do kostola, ja s mladšími bratmi dokonca miništrovať františkánom. Tie roky sa jednoducho nedajú hádzať do jedného vreca s predchádzajúcim obdobím. Na novej základnej škole na Bottovej ulici mi prozreteľnosť za triedneho učiteľa vybrala Stanislava Jindru. Ten ako sudička určil celý môj ďalší profesijný osud. Na škole založil fotokrúžok, vybudoval tmavú komoru a učil nás fotografovať. Moje mladé letá značne ovplyvnil aj môj vtedajší spolužiak, dodnes nerozlučný priateľ Pavel Pollák. Mali sme 14 rokov, o internete nebolo ani chýru ani slychu, a on už vtedy zistil a učil ma, ako sa dá vyrobiť vlastný fotopapier, rádio kryštálka, výbušná látka, hračka ponorka, ktorá sa dokázala ponárať i vynárať vo veľkom sude s vodou. Vedel zohnať aj ortoparafenyléndiamínsulfát na farebnú vývojku alebo všetky diely Winnetoua od Karola Maya, vtedy v obchodoch nedostupnej knihy.

* Teda vaše prvé fotografie začali zrejme vznikať v čase existencie vášho fotokrúžku, a to v 8. triede na základnej škole.

Môj učiteľ Jindra, tento zlatý človek, matematikár, nás priúčal nielen záhadám chemického zloženia vývojok a ustaľovačov, fyzikálnym vlastnostiam optiky, anastigmatizmu, ale aj zákonitostiam harmónie, pravidlám kompozície výtvarných diel, ba dokonca i tajomstvu zlatého rezu, ktorý používal aj Leonardo da Vinci. Učil nás, deti, zlatý rez vypočítať a vedel ho aj narysovať na tabuľu. Vybavil zakúpenie niekoľkých kvalitných školských fotoaparátov, Flexaretov, o ktorých sme my, žiaci, dovtedy iba snívali. Mohli sme si ich zapožičiavať aj na niekoľko dní, „labzuvat“ s nimi po meste a zvečňovať, čo sa nám zachcelo.

* Fotografovali ste všetko živelne, čo sa vám páčilo, alebo ste mali aj nejaký systém v zachytávaní rôznych častí mesta? Pripomeňme, že to nebolo ako dnes s digitálnymi fotoaparátmi. Bolo treba myslieť aj na spotrebu filmu.

- Fotoaparát bol pre mňa nielen zázrakom techniky. Fascinovalo ma vyvolávanie fotiek, magické zjavovanie sa obrazu vo vývojke v tmavej komore, no lákalo ma aj hľadanie niečoho pekného, hodnotného, čo by stálo za zvečnenie. Fotografovanie mi už vtedy dodávalo slastný pocit slobody. Keď na mňa prichádzal splín, dajaká ťažoba, zobral som si fotoaparát, chodil som po meste, do prírody, Kamenného mlyna, do polí, všade tam, kde sa dala objavovať nejaká krása. Dotváral som si ju v hľadáčiku, zachytával ju, zobrazoval na fotopapieri, a to ma napĺňalo, vytváralo vo mne dobrý pocit. Limitovaný som bol iba počtom filmov vo fotobrašni. Našťastie ma v tejto mojej záľube podporovala škola i rodičia. Prilepšoval som si i sám tak, že som každú nedeľu skoro ráno roznášal po Trnave noviny. Žiadny systém pri vyberaní predlôh, modelov či modeliek som nemal. Fotil som do radu všetko, čo mojim očiam i duši zalahodilo.

* Zrejme vtedy niekedy vznikali aj prvé fotografie do knihy Premeny Trnavy vo fotografii, ktorú ste vydali o niekoľko desiatok rokov neskôr, až v roku 2005. Kedy vznikla myšlienka zozbierať, zmapovať a chronologicky usporiadať staré fotografie Trnavy a porovnať ich v jednej knihe s novými, nafotografovanými po roku 2000?

- Keď som chodil po meste ako žiak základnej školy s fotoaparátom na krku, nelákalo ma fotografovať už „stokrát“ nafotené a na pohľadniciach zobrazené najznámejšie historické pamiatky mesta ako mestskú vežu, kostoly, či univerzitné budovy. Najviac ma priťahovali staré, už napoly schátralé, no pritom romantické staré zákutia a zátišia alebo staré domčeky a objekty na periférii. Bol som vtedy ešte príliš mladý, neuvedomoval som si význam archívnictva a ochrany pamiatkových predmetov a dokumentov, a tak sa mnohé tie fotografie potratili. O desaťročie neskôr, keď som už pracoval na mestskom dome osvety ako metodik pre fotografiu a film, a mal na starosti aj fotodokumentáciu nielen podujatí, ale aj novej výstavby, napadlo mi pohľadať a dať dokopy všetky moje zachované fotky starej Trnavy, doplniť ich o nové, nafotené z tých istých pohľadov ako tie staré, aby sa aj mladí ľudia v starom, často na nepoznanie zmenenom meste mohli zorientovať. Z kolekcie týchto obrázkov vznikla v roku 1972 výstava s názvom Trnava včera a dnes. Po troch desaťročiach sa stali aj z tých nových fotografie staré, mohol som k nim dofotografovať ešte novšie. Keď som si po roku 1989 mohol založiť vlastné vydavateľstvo, zrodila sa v ňom kniha Premeny Trnavy vo fotografii. Mojím cieľom bolo ukázať v nej hlavne mladým Trnavčanom dnes už zaniknutú tvár mesta. Tá kniha má dnes už 13 rokov a je dávno rozpredaná.

* Aká bola vaša perspektíva a predstavy po absolvovaní základnej školy?

- Chcel som ísť spolu s mojím spolužiakom a priateľom Pavlom na chemickú priemyslovku. Tá však nebola v Trnave a o mojej perspektíve v detstve rozhodovali rodičia. Keď sa otec rozhodol, že pôjdem na SVŠ-ku (dnes gymnázium), tak basta-fidli. Už nebolo o čom diskutovať.

← Z protestu na SVŠ v Trnave za vlasy Petra Radványiho. V strednom rade prvý zľava Peter Peter Radványi, druhý zľava Jozef Šelestiak, pod nimi Ernest Šťastný.

* V štúdiu ste pokračovali na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Ako sa zmenil váš život týmto prechodom? Nenarušil váš vzťah k fotografii?

- Na túto školu ma, našťastie, prijali. V tom čase sa cez hranicu medzi západným a východným blokom prevalila vlna rock and rolu a bigbítu, a tá sa preliala aj do našej triedy. Našimi idolmi sa stali Elvis Presley, Beatles, Rolling Stones a plejáda ďalších rockových hviezd. Ich hudba si nás úplne podmanila. To nebola iba módna vlna, to bol náš nový životný štýl, ktorý nás oslobodzoval, nalieval do nás energiu a otváral nám nové obzory. Všetok voľný čas sme venovali počúvaniu tejto hudby, po vyučovaní viedli naše prvé kroky k Petrovi Horváthovi alebo Pecovi Mihálikovi, ktorí vlastnili na gramofónových platniach a magnetofónových páskach najväčšie poklady tejto rockovej a bigbítovej hudby. Dokonca sme sa pokúsili, ja, Bonzo Radványi a Ernest Šťastný, založiť triednu bítovú kapelu. Nemali sme peniaze na drahé zosilňovače, a tak sa nám podarilo vytvoriť iba akustické bítové trio (jedna gitara a tri vokály) a vystúpiť v sále Kultúrneho domu Kovosmaltu s hitmi Chucka Berryho, Swinging Blue Jeans i Beatles. Nechali sme si narásť dlhšie vlasy. Bonzo Radványi ich mal najdlhšie, odmietol sa dať ostrihať, a tak ho chceli vyhodiť zo školy. Na protest sme sa nechali dohola ostrihať takmer všetci chalani v triede. Zabralo to. Bonza sme zachránili, zo školy ho nevyhodili. Všetci holohlaví sme, našťastie, skončili ročník iba s dvojkami z chovania na vysvedčení. Tento náš úspešný štrajk, možno prvý v totalitnom režime na Slovensku, je zdokumentovaný aj na fotografii. Ako fotograf som mal dôležitejšie postavenie v rodine ako ostatní moji súrodenci. Dokázal som zvečniť významné rodinné udalosti a urobiť s fotkami radosť mnohým jej členom. Vyhľadávanou a dôležitou osobou som bol aj na strednej škole, aj keď som v učení nijako nevynikal. Dokázal som reprodukovať a rozmnožovať fotografie rockových hviezd z nedostupných časopisov, ktoré sa k nám pašovali zo západu. Rozdával som ich mojim kamarátom. Takto som si postupne získal toľko kamarátov a priaznivcov, že nakoniec som sa dostal do neriešiteľného problému. Už som nedokázal vyhovieť všetkým požiadavkám, také množstvo fotiek vyrábať, a tak začali pribúdať moji nepriatelia (smiech).

* Zoznámili ste sa aj s mnohými známymi Trnavčanmi. S takými, ktorých dodnes poznáme ako výborných fotografov, napríklad tiež oceneného Blažeja Vitteka. Radi spomínajú aj na Jána Motulka.

- Nebolo veľa fotografov, vtedy to nebol až taký jednoduchý a lacný koníček. Nie každý vlastnil fotoaparát a ovládal celú techniku výroby fotografií. Digitály či fotoaparáty v mobiloch neboli známe ani v sci-fi literatúre. S básnikom a fotografom Jánom Motulkom ma zoznámil môj otec ešte v mojom gymnaziálnom období. Postupne sme sa spriatelili. My, amatéri fotografisti, sme sa stretávali a spoznávali na výstavách a súťažiach, ktoré usporadúvali osvetové strediská, od tých mestských až po celoštátne. S Jankom Motulkom, Blažejom Vittekom, Petrom Babkom sme zakladali fotoklub v Trnave, ktorý sa postupne rozrástol na celookresný a stal sa jedným z najúspešnejších v celoštátnom meradle. Janko Motulko bol z nás najstarší, najskúsenejší, najúspešnejší a hádam aj najcitlivejší. Bol naším predsedom a zároveň akýmsi duchovným otcom. I v oblasti výtvarnej a umeleckej fotografie. Bol osobnosť. Mal prirodzenú autoritu a všetci sme si ho veľmi vážili a ctili.

* Na vysokú školu ste išli až neskôr, a po skončení strednej školy ste sa zamestnali v Slovenskej filmovej tvorbe a začas aj v Slovenskej televízii ako asistent kamery a potom aj ako kameraman.

- Televízia a film mali veľmi blízko k fotografii, a tak som sa tam snažil zamestnať. Podarilo sa. V ateliéroch na bratislavskej Kolibe práve potrebovali technika scény. Odtiaľ bol ku kamere iba krôčik. V tom čase som tam mal možnosť zoznámiť sa s významnými osobnosťami slovenskej kinematografie. Pracoval som v štáboch režisérov Jozefa Medveďa, Vladimíra Bahnu, Ľudovíta Filana a kameramanov Tibora Biatha, Františka Lukeša, Alojza Hanúska. Všetci títo muži pri kamere začínali ako fotografi. Keď sa nakrúcalo v ateliéroch na Kolibe, prestávky a voľný čas sme trávili v spoločenskej miestnosti s bufetom. V pamätnom roku 1968 sa tam viedli rušné a zaujímavé debaty. V tom čase na Kolibe Juraj Jakubisko pripravoval film Zbehovia a pútnici. Bol zážitok počúvať jeho názory a sledovať jeho experimenty, či už ako režiséra, alebo za kamerou. Priviazal, napríklad, drahú ručnú kameru Ariflex na pneumatiku a zapnutú ju pustil dolu veľkým kopcom. Viacerí jeho kolegovia sa pýtali, či sa nezbláznil. So Slovenskou televíziou som spolupracoval najskôr externe, potom som sa tam zamestnal ako kameraman.

* Prešli ste cez viacero filmov, no v tomto zaujímavom povolaní ste sa dlho neohriali.

- Moja práca asistenta a potom kameramana ma nesmierne bavila, bola naplnením môjho životného sna, no mala jedno úskalie. Pri filmovaní sme veľa času trávili v exteriéroch a boli ubytovaní v hoteloch. Ja som v tom čase už bol ženatý a mojej žene v Trnave i mne nebolo po vôli, že sme bývali od seba často a dlho odlúčení. Po ťažkej dileme a rozhodovaní som nakoniec dal prednosť manželke a Trnave.

* Takže prišla celkom nová éra vašej práce, no fotografia ostala.

- V Trnave som si našiel prácu v mestskom dome osvety ako metodik pre fotografiu a film. Tu sa mi otvoril nový svet, našim nadriadeným bol priamo národný výbor, takže sme mali veľké možnosti na podporovanie a rozvíjanie najrozličnejších kultúrnych aktivít. Organizoval som výstavy a súťaže v oblasti amatérskeho výtvarníctva, fotografie a filmu, mal som k dispozícii kvalitnú kameru, výborné fotoaparáty, premietačku, diaprojektor i magnetofón, mohol som dokumentovať rôzne podujatia i výstavbu mesta. Riaditeľka Anna Valová podporovala moje aktivity. Pod jej vedením sa založila a organizovala Trnavská hudobná jar, celoslovenská Spevácka súťaž M. Sch. Trnavského, vydával sa časopis Kultúra a život Trnavy. Prispieval som doň fotografiami. Jeho redaktor pán Drábik ma zaúčal aj technike výroby a tlače tohto časopisu. Postupne som k fotografiám začal pridávať texty a prispievať aj do novín a časopisov so širšou pôsobnosťou. Keď Benjamín Škreko odchádzal z Trnavského hlasu do humoristicko-satirického časopisu Roháč, dostal som ponuku zaujať v tomto okresnom týždenníku jeho miesto. A tak som sa stal nielen fotografom, ale aj publicistom, ba aj šoférom služobného auta. Tu som spoznal a zoznámil sa s literárne nadanými autormi celého trnavského okresu. Podľahol som čaru humoru a satiry a začal písať aforizmy, epigramy i rôzne iné „štipľavé“ texty. Uverejňovali mi ich v Novom slove mladých, Roháči, neskôr v Literárnom týždenníku. Popri tejto práci sa mi podarilo na Filozofickej fakulte UK vyštudovať žurnalistiku.

* Napokon ste z Trnavy opäť odišli a po druhýkrát ste sa ocitli v hlavnom meste.

- Cesty osudu sú niekedy nevyspytateľné. S mojím zamestnávateľom som sa dostal do vážneho rozporu. Hrozilo mi vyhodenie z práce i z bytu, práve vtedy som bol v rozvodovom konaní, a ten byt mi nepatril. Nebyť vtedajšieho režimu, tak by som sa ocitol na ulici ako nezamestnaný bezdomovec. So zamestnávateľom som sa napokon mimosúdne dohodol tak, že mi našiel prácu redaktora v časopise Výrobné družstevníctvo aj s ubytovaním v garsónke v Bratislave, ktorú som si mohol potom odkúpiť. Takže som emigroval do Bratislavy.

* Prišla éra rokov deväťdesiatych a vy ste chceli podľa vzoru družstevného hospodárenia ešte z čias Samuela Jurkoviča založiť firmu, ktorá by nebola kapitalistickým spolkom, ale skôr sociálne spravodlivým združením. A tak vzniklo vydavateľské družstvo Elenprint, ktoré sa potom pretransformovalo na vydavateľské družstvo Tirna so sídlom v Trnave. Zameriavalo sa na vydávanie a tlač kníh, časopisov a iných drobných tlačovín.

- Družstevnú firmu vlastnia a spravujú jej pracovníci, a tí si nedovolia byť tak drzí, aby vykorisťovali samých seba. V družstve s mnohými pracovníkmi, ktorí sú zároveň jeho vlastníkmi, neexistuje, že zisk prúdi do vrecka jedného vlastníka. Naše družstvo existuje a ja som jeho predsedom už 27 rokov. Po roku 1989, keď padla totalita a svitla sloboda, som si uvedomil, že sloboda človeka je len iluzórna, ak nemôže byť aj ekonomicky slobodný. Chcel som vydávať a tlačiť knižky, aké sa predtým nemohli. Len v Trnave som poznal desiatku dobrých autorov, ktorí si vydať vlastnú knižku nemohli z finančných dôvodov dovoliť. Vydávať knihy poézie a inej hodnotnej nekomerčnej literatúry nebolo ani pre nás jednoduché. Museli sme robiť aj niečo ziskové, a tak sme sa rozhodli vybudovať si najprv vlastnú tlačiareň. Pomohol nám zväz družstiev s výhodnými úvermi, tie sme však museli splácať. Našťastie sa nám darilo, kvalitou tlače a krátkymi termínmi vyhotovenia tlačovín sme získali veľa stabilných zákazníkov, jedného dokonca aj z Rakúska. Prvou knihou, ktorú sme si mohli dovoliť v roku 1991 sponzorovať, vytlačiť a vydať, bola Hoj, vlasť moja od autorky Edity Bugalovej. Bolo v nej všetko to, čo cenzúra za totality zakazovala o M.Schneiderovi-Trnavskom uverejniť.

* Časom sa vám predsa len podarilo dostať do kníhkupectiev viacero originálnych kníh.

- Komerčne najúspešnejšie boli Receptúry jedál v spoločnom stravovaní, potom kniha i učebná pomôcka Maľované písmená od V. Drškovej a Z. Vojtkovej. Postupne sa nám podarilo vydať aj viaceré knižky trnavských autorov,dve zbierky poézie Jána Motulka, poéziu Buhumila Chmelíka, knižky Hadriána Radvániho, Petra Horvátha, Petra Radványiho, Ladislava Šmidáka, Mikuláša Jarábka. Spolupracoval som pri grafickom a technickom dotvorení kníh Margity Kánikovej, Beaty Vargovej Kuracinovej, trnavskej knižnice i mnohých ďalších.

Martin Jurčo, foto autor a archív JŠ

 

 

 

Zatiaľ nehodnotené