novinky z radnice

Hlava hmatatelná je názov monografickej výstavy Lenky Vilhelmovej pod kuratelou Vilmy Hubáčkovej v Kopplovej vile na Zelenom kríčku. Jej tvorbu sme už mali možnosť v Galérii Jána Koniarka vidieť, ale teraz je to „trochu iné“. Oplatí sa vrátiť, zostať, dať sa vyrušiť...

Lenka Vilhelmová od roku 2010 pôsobí na katedre výtvarnej výchovy Jihočeskej univerzity v Českých Budějoviciach. Vyštudovala v rokoch 1976 – 1982 na Akademii výtvarných umění v Prahe a v roku 2005 habilitovala (ako docentka) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Má za sebou množstvo samostatných aj kolektívnych výstav v Českej republike aj zahraničí a jej diela patria do majetku Národní galerie v Prahe, ale aj iných súkromných či verejných inštitúcií. V Trnave vystavovala nedávno v rámci výstavy Zrcadlo ticha, teraz sa však predstavuje so samostatným projektom, ktorého hlavnou témou je hlava – avšak nielen hmatateľná.

Autorský výstavný projekt Lenky Vilhelmovej v Kopplovej vile na Zelenom kríčku ponúka prierez jej tvorbou od roku 1998 po súčasnosť. Ústredným motívom je ľudská hlava, ktorá je prezentovaná ako nadčasový vizuálny objekt a súčasne symbol subjektívnej reflexie stavu mysle, pamäte, pocitov a intuície. Hlava je symbol myslenia, ale v dejinách umenia je známa napr. aj ako atribút sv. Denisa / Dionýza z Paríža (ktorý o ňu prišiel mučeníckou smrťou). Samotná ľudská hlava na mise bola používaná už od stredoveku ako sochárske zobrazenie Jána Krstiteľa. Hlavou myslíme, riešime aj vyrábame si problémy, hlava nás občas bolí, niekedy býva riadne tvrdá, a niekedy napriek tomu zisťujeme, že ňou múr neprerazíme. Hlava na ohybnom krku, nabitá emóciami či neurónovými spojeniami, je našou pravou osobitosťou, bez nej to jednoducho nejde.... To je tá „reálna“, symbolická časť príbehu.

Druhá je výtvarná, „logický rébus“. Ako dostať hlavu na papier či do inštalácie? Lenka Vilhelmová nie je, samozrejme, prvá autorka, ktorá rieši vo svojej tvorbe problém tohto „nepravidelného ovoidu“ a jeho plošného či priestorového zobrazenia. Ale rieši ho uvzato až tvrdohlavo, koncízne a prekvapujúco esteticky. Možno je namieste hovoriť o „estetike umenia“ jednotlivých krajín vyvíjajúcej sa v čase a historických súvislostiach. Vojsť do výstavy Lenky Vilhelmovej je ako vrátiť sa v čase, a to až 60 rokov späť. Do doby, keď aj do Československa, kde už desaťročie mučili (nielen) výtvarníkov požiadavky socialistického realizmu, zavial čerstvý vánok. Slovenskí umelci si ho nosili z Prahy a cez Skupinu Mikuláša Galandu a Konfrontácie priniesli do umenia nové témy a nové možnosti zobrazenia: Informel a Novú figuráciu. Bol to návrat k svojbytnosti umenia, ktoré už nepotrebuje popisovať skutočnosť, ale siaha k prapodstate tvorivosti autora, k prapodstate bytia.

Spojiť diela konca 50. a začiatku 60. rokov 20. storočia s tvorbou Lenky Vilhelmovej nie je degradáciou ani umelým porovnaním. Je to len silný pocit neprerušenej línie, uzavretého kruhu, poctivosti výpovede, budovania diela, „lebo musím“, lebo napriek vonkajšiemu tlaku (či práve preň) zo mňa vyviera niečo, čo (možno) má trvalú hodnotu. Pochybnosti patria k hľadaniu, tak ako umelecká výpoveď k tvorbe hodnej toho mena. Hlava v zovretí a hlava v ohni, hlava plná spomienok a myšlienok... Pre samotnú autorku znamená „sídlo osobní subjektivity, je to komnata pobytu (Dasein), spižírna, ložnice, postel, hrob, také věznice, karanténa, samotka, čítárna, ateliér, modlitebna, brány, branky, tajné chodby, průlomy, zřícené hradby, parkány, hlásky, rajské dvory, ale rovněž tekoucí dům, tekoucí hlava, tekoucí srdce, průnik energií“.

Samotná výstava vo svojej prevažne zemitej farebnosti pôsobí teplo, vľúdne, ako návrat domov. Keď nemáme vyriešené všetky otázky a keď je znepokojujúci a krásny zároveň. Hlava v autorských grafických technikách (tlač z koláže, mezzotinta) je prieskumom a zároveň sebavedomým, svojbytným autorským prvkom. Ešte zaujímavejšie pôsobia inštalácie s použitím prírodných materiálov (jutových vriec, dreva, kokosového vlákna), ktoré odkazujú na archeológiu ľudskej pamäti... Časozberný záznam hlavy v okne je príjemným sociálnym experimentom, súčasným vkladom do zmnoženého archetypálneho motívu hlavy (Dům není sám). Aj pri inštalácii výstavy umelkyňa a kurátorka využili silný cit pre farbu a priestor. Miestnosť s názvom Dopis nevinnému zas svojimi objektmi predstavuje autorkinu tvorbu spracúvajúcu knihu ako objekt pamäti, strácajúcich sa záznamov, výsledkov premýšľania v určitom čase a priestore. Aj prírodné i architektonické motívy majú v tvorbe Lenky Vilhelmovej vždy hlboký symbolický a zároveň akoby čisto estetický význam.

V máji prináša GJK v Trnave dve nové výstavy, o ktorých budeme informovať v nasledujúcom čísle NzR. Výstavu poľského sochára Martina Berdyszaka Shadow of time v Synagóge – Centre súčasného umenia otvoria 10. mája o 18. hodine a potrvá do 22. júla. Vernisáž zaujímavého projektu kurátorky Ivany Moncoľovej Total Romantic sa uskutoční v Kopplovej vile 17. mája o 18. hodine a výstava potrvá do 29. júla.

Miroslava Kuracinová Valová

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)