novinky z radnice

Každý z nás má určený úsek existencie na tomto svete, niekto dlhší, iný kratší. Najlepšou alternatívou je, keď aktívni a tvoriví ľudia majú žiaru života čo najdlhšiu. Tak to bolo aj v živote a tvorivých aktivitách nášho najdlhšie pôsobiaceho dirigenta Viliama Karmažina (*23. september 1922 Leopoldov †10. apríl 2018 Galanta). Dodnes mám odloženú emailovú korešpondenciu z roku 2013, keď mi písal, ako ho oficiálne uviedli v Guinessovej knihe rekordov ako najstaršieho dirigenta na svete za 76 rokov jeho kariéry. Prekonal vraj Španiela Juana Garcésa Queralta, ktorý pôsobil ako dirigent o päť rokov kratšie. Viliam Karmažin svoje aktivity spojil aj s naším mestom, študoval na tunajšom gymnáziu.

Jeho dirigentská kariéra sa začala v roku 1936 v Leopoldove na tzv. stromkovej slávnosti. Ako viackrát spomenul, aj vo svojej knihe Spomienky dirigenta, keďže bol nízkej postavy, stáť musel na kopčeku z hliny. Od roku 1942 dirigoval spevácky zbor Zvon v Seredi a viedol ho do deväťdesiatky, absolvoval s ním množstvo zahraničných zájazdov po celom svete. Okrem toho bol aktívny vo viacerých kostoloch ako organista.

Viliam Karmažin mal viacero súrodencov, študoval v Trnave. Jeho brat Ladislav po štúdiu na obchodnej akadémii pracoval ako finančný úradník, najmladší brat Vojtech bol tiež absolventom Obchodnej akadémie v Trnave a pôsobil ako úradník. Viliam začal študovať na československom gymnáziu v Hlohovci a viackrát sa pokúšal dostať do Trnavy. Napokon sa to podarilo.

„Nové prostredie, noví ľudia, noví kamaráti, to všetko pôsobilo na mňa veľmi skľučujúco. Nemohol som si zvyknúť a často som bol na pokraji plaču. Ba stalo sa niekoľkokrát, že som namiesto do Serede cestoval do Leopoldova, aby som sa stretol so svojimi kamarátmi,“ spomínal neraz V. Karmažin a pripomenul aj éru, keď sa štátne školstvo muselo zmeniť. Školu po zmene aj premenovali na biskupské gymnázium a vyučovali ich predovšetkým kňazi. „Všetci sme cestovali vlakom ráno o siedmej a obyčajne sme sa vracali okolo 15. hodiny. Štúdium na gymnáziu bolo rozdelené do dvoch vetiev. Prvá vetva boli tzv. základniari, druhá klasici a tretia realisti, kde som bol aj ja. Líšili sme sa vyučovacími predmetmi, ale aj cudzími jazykmi. My sme mali francúzštinu a deskriptívnu geometriu. Latinčinu sme mali iba po kvintu. Francúzštinu nás učil prof. Jarábek, potom prof. Peško a deskriptívu prof. Bajan. Telocvik prof. Kaprál. Len títo traja neboli kňazi,“ spomínal V. Karmažin na svoje trnavské študentské obdobie. „Disciplína bola tvrdá. Boli prípady, keď sme museli absolvovať aj tzv. duchovné cvičenia. V septime sme mali klavír v triede – krídlo a ja som robil triedneho klaviristu. Každé ráno som musel sadnúť za klavír a spustiť našu hymnu: A ty Anča rapavá, nesadaj si vedľa mňa (smiech). Samozrejme, spievala celá trieda. Nie dlho sa nám to darilo, pretože do triedy vletel zväčša službukonajúci profesor, a tak sme museli prestať. Raz, už toho bolo asi veľa, sa rozhodli, že klavír premiestnia. Dali ho na prízemie do prímy a ešte zamkli na zámok. Keď sme to po čase zistili, kolektívne sme všetci zišli dolu, spolužiak Oršula zobral kdesi z kotolne sekeru, zámok odrazil a my sme si svoju hymnu zaspievali aj v príme. To bol už ale vrchol opovážlivosti pre prof. Moncmana, ktorý mal v ten deň dozor. Podaktorí sme si vykoledovali riaditeľské napomenutie a hlavný organizátor i dvojku z mravov (smiech).“

Viliam Karmažin často aj so svojím zborom účinkoval v Trnave a najmä vo vysokom veku rád spomínal na chvíle, ako sa dostal k hudbe. Bolo to v Leopoldove – Mestečku. „Ako študent gymnázia som mal vlastný detský spevácky zbor, ktorý pozostával z detí dozorcov väzenskej stráže, bolo tam asi 30 spevákov. Prvé naše vystúpenie bolo pri príležitosti odhalenia busty generála Milana Rastislava Štefánika na námestí väznice. Bolo to 8. mája 1938. No dlho mi toto dirigovanie nezostalo. Dochádzanie do gymnázia v Hlohovci a učenie mi bralo dosť času. Po skončení kvarty sa skončila aj moja púť v Hlohovci, pretože otec odchádzal do dôchodku a už sme sa sťahovali do Serede,“ hovoril V. Karmažin a pripomenul aj, kedy nastal zlom a začal sa profesionálne orientovať na hudbu a dirigovanie. „Z Hlohovca som musel prestúpiť na gymnázium do Trnavy. V rokoch 1939 – 40 som prišiel do Serede. Tam bol spevácky zbor, kde som sa hlásil, že by som chcel dirigovať. Dirigoval ho dr. Fischer, ktorý bol správcom školy a organistom. Patril trošku do našej rodiny, mal mojej krstnej mamy dcéru. Videl, že mám záujem. Trošku ma zacvičoval na klavíri, a to aj preto, že občas potreboval voľno, aby ho mal kto zastúpiť. Tak som sa aj v Seredi dostal k organu. V roku 1942 bol menovaný za inšpektora hudobných škôl, potom som sa postupne dostal k dirigovaniu bližšie. Vtedy prišiel nový organista Jozef Bittner, keďže hral, musel niekto dirigovať. Spočiatku to bol repertoár chrámový, neskôr aj ľudové piesne. Mal som možnosť sa stretnúť aj s veľkými osobnosťami, chodil som na rôzne dirigentské školenia, napríklad v Trenčianskych Tepliciach, Banskej Štiavnici. Tam sme sa stretávali aj so skladateľmi a napríklad som osobne spoznal Mikuláša Schneidera Trnavského. Dokonca som s ním v Trenčianskych Tepliciach aj popíjal, bol to veľmi veselý človek a vedel rozprávať zaujímavé príbehy. Podobne som sa poznal aj s Alexandrom Moyzesom, Šimonom Jurovským, Andrejom Očenášom, Bartolomejom Urbancom. Boli to skladatelia, s ktorými sme mali dlhé roky kontakty. Pamätám si, keď sme sa dostali v roku 1958 na ústredné kolo súťaže na festival speváckych zborov do Prahy, vystupovali sme v Smetanovej sieni. To si najviac cením, to sa hociktorému spevokolu nepodarí,“ spomínal Viliam Karmažin, ktorý bol aj čestným občanom Trnavského samosprávneho kraja.

Martin Jurčo, foto: autor

 

Zatiaľ nehodnotené