novinky z radnice

Galéria Jána Koniarka hostí dve nové výstavy. Shadow of time / Tiene času poľského umelca Marcina Berdyszaka v Synagóge – Centre súčasného umenia „voľným štýlom“ reaguje na daný priestor, druhá výstava tvorby súčasných slovenských maliarok Jany Farmanovej, Veroniky Holcovej, Silvie Krivošíkovej, Márie Machatovej, Veroniky Rónaiovej a Veroniky Šramatyovej v Kopplovej vile s odkazom na romantizmus, ale aj miernou dávkou irónie nesie názov Total Romantic. Obe výstavy potrvajú do druhej polovice júla.

Marcin Berdyszak (nar. 1964) sa trnavskej verejnosti predstavil už pred dvomi rokmi s projektom Free style / Voľný štýl, keď vystavoval spoločne so slovenským sochárom Patrikom Kovačovským v priestoroch Kopplovej vily. Súčasná výstava jeho diel v Synagóge – Centre súčasného umenia predstavuje špecifickú intervenciu do tohto priestoru. Zároveň ide o procesuálne dielo, meniace sa v čase.

Podobne ako v predchádzajúcom projekte v ňom hrá hlavnú úlohu banán. Teda tentoraz veľká kopa umelých banánov, invázia umelých banánov do priestoru synagógy..., ale nielen umelých. Pomyselný tieň hviezdy uprostred je vyložený živými banánmi..., a tie postupne černejú a voňajú sladkou hnilobou. Symbolika je viac ako jasná. Banánovú žlť dopĺňa na ženských galériách šeď premietaných historických fotografií trnavskej synagógy a v podveží, tam, kde kedysi sídlil hodinový stroj, zas krvavočervená farba. Tak sú totiž sfarbené podsvietené „negatívy“ voskových figúr, ľudských tiel pospájaných kovovými obručami. Lebo tiaž ľudského údelu je napriek „banalite banánov“(ako hovorí kurátor Roman Popelár) ťažká a k poznaniu hodnoty vlastného i cudzieho života musíme stúpať...(Sympatickou a úsmevnou súčasťou, či skôr len nezámerným doplnkom projektu je látkové prekrytie bezbariérovej plošiny, ktorá v podobe mohutného výťahu obsadila pri rekonštrukcii vstupný priestor synagógy. Plachta v štýle Hommage à la Christo je vraj zatiaľ autorova najväčšia „socha“ a priestoru naozaj pomohla k ucelenosti a čitateľnosti.)

„Inštalácia nie je iba reakciou odkazujúcou na predošlé udalosti, ktoré sa v diele pod vplyvom procesuálnych zmien objavia ako metafora stigmatizácie alebo ostrakizácie. Je tiež mementom, že tiene minulosti nás stále nasledujú, môžu presvitať banalitou dneška a prestúpiť našu prítomnosť,“ hovorí ďalší z kurátorov výstavného projektu Peter Molári. Uvažuje vo výstave práve nad pojmom času: zmeny a návratu, napr. nad funkciou synagógy ako sakrálneho priestoru, kde sa čas vymeriaval stretom s posvätnom – dnes ho nahradilo stretnutie s umením, vymedzený čas na výnimočné prežívanie umeleckého diela. Ďalším dôležitým prvkom ľudského života aj ideí je zase dočasnosť, ale aj cyklickosť, opakovanie ľudských omylov, ako nás o tom presviedča celá história, ale aj (očakávateľná) budúcnosť...

Na výlet v čase sa opatrne vybrala aj kurátorka výstavy Total Romantic v Kopplovej vile Ivana Moncoľová, ktorá ju vytvorila ako kurátorský projekt, teda sama vybrala autorky aj ich diela. Prezentuje slovenské a české umelkyne, ktoré tvoria (aj) v médiu maľby. Podľa jej slov je téma výstavy analógiou na historický romantizmus v maľbe a jeho autora. Výstava predstavuje súčasné, stále tvoriace autorky – maliarky, ktorých diela sú niektorými rysmi prepojené s autormi pôsobiacimi v ére romantizmu.

Romantizmus, aj keď sa to pri pohľade na „romantiku ako takú“ nezdá, bol mestský fenomén. Týkal sa prvej jasnej revolty mladých mešťanov proti všadeprítomnej spoločenskej regulácii všetkého. A preto si všímal zidealizovaný vidiek, ľudovú kultúru, ale aj divokú prírodu, cez krajinomaľbu sa ponáral do hlbín ľudskej duše, vedomia i nevedomia, pátral po archetypoch ľudskej spoločnosti, aj keď to tak ešte nenazýval. Vyzdvihoval umelca ako tvorivé indivíduum, vyvoleného osamelého titana tvoriaceho v mučivej trýzni a podriaďujúceho svoj život vyšším záujmom, láske k prírode (niekde i národu), potrebe tvoriť... V ženskej kultúre môžeme v období romantizmu stále hovoriť viac o dôraze na ženské práce ako vzdelanie, stačí si len spomenúť na romány Jane Austenovej, a to je línia, ktorú sa snažia ženy už stáročia zmeniť, stále však vyviera na povrch ako spodný prúd mužsk(ožensk)ého sveta.

Vybrané autorky spája hádam iba istý nadhľad a irónia na spojenie „totálne romantické“, už v rukodielnosti ich malieb, „zábave“ z tvorivosti, na ktorú má žena čas, iba keď „má čas“, a preto ho využíva naozaj naplno. Podľa kurátorky ich diela spája snaha „...o individuálnu autorskú vizualitu – obraz, subjektívne vízie, ideály a predstavy. Tvorba každej z nich je v témach výrazne autobiografická, vzťahuje sa k ich osobnému prežívaniu. Pre vnímavého diváka je bránou do výraznej osobnej výpovede, zachováva si silné a autentické posolstvo. V dielach je prítomná potreba maľbou zachytiť moment – ponor k prežívaniu jedinca, najmä seba samej. Subjektívne uvažovanie a kódovanie cez jazyk obrazu sú stále hodné skúmania, interpretácie a vnímania. Vtiahnu nás do osobitého sveta, ktorý nás neprestáva fascinovať.“

Galéria Jána Koniarka ešte nikdy neponúkla v jednom projekte takú plejádu autoriek strednej a staršej generácie. Mária Machatová (1972), Jana Farmanová (1970), Veronika Holcová (1973), Silvia Krivošiková (1976), Veronika Šramatyová (1977) a Veronika Rónaiová (1951) sú umelkyne, o ktorých „sa hovorí“ a ešte aj dlho bude, pretože je o čom hovoriť. Výstava nemá nejaké presne vymedzené styčné body, v prvom rade zachytáva originálne prístupy, vždy inú reč maliarskeho jazyka. Niektoré autorky zaujíma portrét, rozpíjajú však jeho informačnú hodnotu do polohy pocitovej, či už irónie alebo osamelosti. Aj figurálne kompozície sú pátraním po vyjadrení svojho sveta, záznamami udalostí a pocitov z nich. Nie sú „romanticky“ krásne, ale sú „neromanticky“ pravdivé. Hľadanie harmónie svojho bytia, sebavyjadrenia v tvorbe, nachádzanie výrazu a originality vo figurálnej maľbe – to je základ výstavy Total Romantic, ktorú sa oplatí vidieť.

Miroslava Kuracinová Valová, TS GJK

 

Zatiaľ nehodnotené