novinky z radnice

V spomienkach výraznej generácie umelcov, ktorí dorastali v zlatých šesťdesiatych rokoch, rezonuje atmosféra bratislavského korza. Najmä Juraj Šebo vo svojich spomienkových knihách spomína na korzo ako významný aspekt socializácie mládeže. No v tomto kontexte sa nehovorí už o trnavskom korze, ktoré ešte výraznejšie rezonovalo medzi obyvateľmi v podmienkach menšieho mesta. Oživiť atmosféru trnavského korza skúšali viacerí. Dokonca v 90. rokoch bola táto myšlienka na stole magistrátu, no nebola vôľa podujatie podporiť. Napriek tomu si pamätníci atmosféru korza uchovávali s príjemnou nostalgiou. Pripomenúť si korzo sa podarilo až v jedno májové popoludnie tohto roka. A ohlas bol naozaj neočakávaný. Odhadom prišlo až tri a pol tisíca Trnavčanov. A zďaleka nie len pamätníkov.

Iniciatív na pripomenutie si trnavského korza bolo v posledných rokoch niekoľko, aj na sociálnej sieti existuje skupina súvisiaca s korzom. Mestská samospráva pripravila pri príležitosti otvorenia zrekonštruovanej pešej zóny v roku 2014 spomienkové podujatia na trnavské korzo a prostredníctvom tímu na úseku kultúry Správy kultúrnych a športových zariadení odvtedy každoročne pripravuje pásmo Leto na korze s koncertmi rôznych žánrov, divadelnými predstaveniami a inými podujatiami, s ktorými sa vracia do centra mesta život. No s konkrétnou podobou projektu spomienky na korzo spojenej so samotným korzovaním prišla až riaditeľka Mestskej televízie Trnava Dália Šaškovičová. Jej mama Gabriela bola celé desaťročia učiteľkou cudzích jazykov na trnavskej strojníckej priemyslovke a patrila ku generácii, pre ktorú korzo veľmi veľa znamenalo. A preto Dálii viac rokov vŕtal chrobák v hlave, ako tento projekt uskutočniť tak, aby bol zaujímavý nielen pre pamätníkov, ale aj pre mladých, ktorých dnes oslovuje všetko v štýle retro.

„Celé detstvo som počúvala o tom, že v Trnave fungovalo korzo, že odtiaľ sa všetci skutoční Trnavčania poznali, vznikali tam prvé lásky a mnohí sú niekoľko desaťročí aj manželia práve vďaka korzu. Tak sa mi to zapáčilo, že som si povedala, že by som chcela zažiť tú atmosféru a niečo ako organizované, kolektívne prechádzanie. Povedala som si, že teraz, keď je v móde retro, je na takúto spomienku správny čas. Zrejme preto sa naše podujatie stretlo s takým výrazným úspechom,“ hovorí Dália Šaškovičová. Účastníkom bola k dispozícii fotostena so starým obrázkom Trnavy, dídžej, ktorý sa síce presne netrafil do rokov šesťdesiatych, ale priniesol príjemnú nostalgickú atmosféru. Nechýbalo občerstvenie, originál farebné malinovky, točená zmrzlina, pečené buchty i pražené mandle. Aj keď na mnohých typických rekvizitách korza sa účastníci celkom nemohli zhodnúť (jedni pili farebné malinovky, iní kofolu, jedni mali slané paličky, iní mandle, a podobne), vládla príjemná atmosféra doplnená aj priam ideálnym májovým počasím. Milé výmeny názorov korzistov boli isto dané aj tým, že každý chodil na korzo v inom období. „K hodnotám, s ktorými sa Trnava môže chváliť, ako napríklad s futbalom, patrí aj korzo. Popri Bratislave sme jediné mesto, ktoré malo korzo s tradíciou aj sto rokov. Korzo, to bolo zhromažďovanie ľudí bez rozdielu názorov a spoločenského postavenia. Bol to priestor pre tých, ktorí sa chceli stretnúť a pozhovárať sa. Priestor pre študentov, cestovateľov za prácou do Bratislavy, boli tu športovci, herci a umelci, no aj obyčajní ľudia z bežných profesií. Najmä cez víkend sa tu stretali ľudia, ktorí dokázali 5 až 10 kilometrov prejsť v dvojstupoch. Šestákové korzo vľavo bolo pre tzv. echtovných Trnavčanov a tí, ktorí sa nevedeli včleniť medzi nich, chodili po tzv. patákovom korze vpravo a pozerali na tých ostatných (smiech). Na mieste, kde sme sa teraz stretli, ešte nebola pešia zóna. Môžeme povedať, že korzo paradoxne zaniklo začatím budovania pešej zóny, ktorá bola slávnostné otvorená v roku 1988,“ povedal trnavský historik Peter Horváth.

V hudobnej časti programu Trnavského korza sa predstavil aj jeden z pamätníkov Pavel Opatovský: „Ocitol som sa tu v tínedžerskom veku a ku korzu som priľnul. Bolo to pre nás centrum kultúry, schádzania sa mladých ľudí a výmeny informácií. Móda v tom čase vystihovala éru, ktorú sme žili. Napríklad som mal kvetinové i kockované nohavice, čo by bolo neskôr nemysliteľné. Ale vtedy to patrilo k móde. Na korze bola veľmi dôležitá hudba. Licenčné platne u nás začali vychádzať až neskôr, takže svetová hudba sa k nám dostávala cez platne zo zahraničia. Práve na korzo cez športovcov či kamionistov. V tom čase sme mali možnosť už mať gramofón na baterky. Ten sme využili na to, aby sme LP platňu mohli prehrať priamo na mieste. Na pravej strane korza, kde postávali rôzne skupiny, bola predajňa hudobných nástrojov. Bolo tam také podbránie, kde býval Paľo Mokoš. Tam sme mali zázemie, kde sme si tie platne prehrávali. Vďaka korzu sa k nám postupne dostávali platne i nahrávky aj inými kanálmi. Mnohí, čo načas odišli do zahraničia, vrátili sa a prinášali ďalšie platne. Táto naša výmena sa začala potom neskôr deliť na žánre. Prichádzalo napríklad blues, hardrock a ďalšie skupiny,“ hovorí Pavel Opatovský, ktorý už viackrát pripomenul hudbu na trnavskom korze. Osem rokov pripravoval Trnavské hudobné korzo, ktoré sa nieslo v znamení hudby 60. rokov, najmä bigbítu. Prvých päť rokov boli koncerty na nádvorí Spolku sv. Vojtecha a ďalšie na dvore galérie.

Mnohí návštevníci korza prišli v dobovom oblečení, dokonca s pripnutou fotografiou ako vyzerali v čase korzovania. Takto prišla aj Trnavčanka Františka Gavendová-Kubalová: „Vtedy som mala pätnásť, dnes mám o päťdesiat rokov viac (smiech). Dodnes mám v mysli, ako sme chodili do predajne Smažienky, kúpili sme si mandle alebo gaštany. A sledovali sme pekných chlapcov. Aj keď som svoju lásku na korze nenašla, na toto obdobie mi zostala výrazná spomienka. Korzo, návšteva kina Partizán a Sloboda a čaje v Kovosmalte...“

Veľkou Trnavčankou, pre ktorú korzo znamená dávne spomienky, je aj Dagmar Galbová, ktorá bola celý život učiteľkou. „Na korzo som začala chodiť so svojou kamarátkou cez prázdniny, keď sme vyšli z deviatej triedy základnej školy. Boli sme už veľké dievčence, tak nám to rodičia dovolili, ale večer o ôsmej hodine sme museli byť doma. V lete sme chodili na kúpalisko na Rybník, tam nás chlapci učili skákať hlavičky do vody. Utekali sme sa domov osprchovať a prezliecť a ponáhľali sme sa na korzo. V zime takisto, len sme kúpalisko vymenili za klzisko. V Dukle sme si kúpili kofolu a dlhé slané paličky. Bez toho sme sa nezaobišli, trochu sme sa poprechádzali a ponáhľali sme sa domov. Zažili sme na našom korze pekné a veselé chvíle, ale boli to aj chvíle smutné. 21. augusta 1968 sme prišli na korzo ako obyčajne. Podeliť sa s kamošmi, čo sme zažili za celý deň. Vtom sa na ceste objavili dva gazíky. Bolo im nápadné, čo sa tam deje, aké je to tam zhromaždenie. Vojaci zobrali do rúk samopaly a mierili na nás. Všetci sme stíchli a zastali. Keby bol spadol špendlík na zem pri Kostole sv. Heleny, počuli by ho tí, ktorí boli pri športovom obchode. Potom sme sa pomaly začali rozchádzať a utekali sme domov. Korzo malo na dlhšiu dobu voľno. Ale to je už iná kapitola,“ spomína na obdobie spred päťdesiatich rokov Dagmar Galbová.

Veľký záujem o pripomenutie korza inšpiroval organizátorov aj k ďalším akciám v budúcnosti. „Keďže je Trnava aktuálnym majstrom v lige, oslovili sme trnavských futbalistov, aby symbolicky prevzali štafetu, lebo futbalisti a ostatní športovci boli vždy najväčšími hviezdami korza. Je to pomyselné odovzdanie iniciatívy mladším, ktorí by mohli túto milú tradíciu z času na čas obnoviť. Chceli by sme raz za rok organizovať takéto podujatie a spojiť všetky generácie na hromadnej prechádzke po meste. Tešili by sme sa, keby najmä mladšia a stredná generácia vymenila virtuálne rozhovory za osobné stretnutia tvárou v tvár. V nedeľu 13. mája to totiž perfektne fungovalo. Vidieť na korze mladé rodiny s deťmi – to bola pre mňa najväčšia radosť! My na revanš všetkým prechádzky chtivým Trnavčanom zoženieme dobové kapely a štýlové občerstvenie. Ale možno sa len tak dohodneme a urobíme podobné podujatie bez akéhokoľvek sprievodného programu,“ povedala organizátorka Dália Šaškovičová.

Martin Jurčo, foto: autor

Zatiaľ nehodnotené