novinky z radnice

Ildikó Kali, alebo ak chcete, Ika Kraicová (Ildikó Kraicová, nar. 12. decembra 1965 v Trnave) je známa trnavskej verejnosti z rôznych podujatí. Po troch CD platniach Vlčie balady (2006, vydané vlastným nákladom), Milenka všetkých (2010, Slnko Records), V hlbinách (2014, Pavian Records) sa predstavuje ďalším albumom s názvom La Loba.

Ako napovedá názov a pripomína to aj samotná hudobníčka, ide o inšpiráciu z mytológie. Album predstavuje pozvánku do hlbín ženskej duše a má príchuť ulice, bláznovstva a iracionálnych obrazov. CD platňa má (ako to väčšinou u tejto hudobníčky býva) zaujímavo riešený obal. Nájdeme v ňom všetky texty na pozadí veľkej reprodukcie ilustrácií výtvarníka Fera Malíka. Žánrovo nezaraditeľná Romanika sa inšpiruje hudbou kultúr iných národov, nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu a ostáva verná svojmu originálnemu štýlu.

Producentom celého projektu albumu La Loba bol známy hudobník Stano Palúch. Autorkou hudby je, samozrejme, Ika, textami opäť prispela Eva Luka (Trnavčanka Eva Lukáčová). Album vyšiel aj vďaka podpore Fondu na podporu umenia a Mesta Trnavy. Okrem stálych členov skupiny Romanika Romana Kraica (kontrabas) a Martina Chovanca (akordeón, bandoneón) sa na nahrávaní podieľal spomínaný Stano Palúch (husle, oktávové husle, mandolína, klavír, klávesy) a ďalší hudobníci: Peter Solárik (bicie), Stanislav Počaji (gitary), Marcel Comendant (cimbal), Marta Topferová (cuatro), Michal Vavro (gitara) a Radoslav Gajdoš (sopránsaxofón).

* Tento váš album je teda celkom nový, niektoré skladby máte overené už u publika?

- Štyri piesne, ktoré sme nahrali na album La Loba, vznikli už dávnejšie a poslucháči ich mohli poznať z koncertov Romaniky. Sedem piesní zatiaľ na koncertoch neodznelo. Už máme aj termín prezentácie albumu, bude 5. októbra v Malom Berlíne v Trnave. Výnimkou je, že nahrávanie albumu La Loba bolo iné ako nahrávanie doterajších albumov. Kým v minulosti sa nahrávalo naživo, piesne albumu La Loba vznikali postupne. Najskôr sa nahrali hudobné podklady (bicie, kontrabas, gitary) a ostatné nástroje ako husle, oktávové husle, akordeón, bandoneón, cimbal, cuatro, klavír, mandolína, klávesy, spev, vokály sa nahrali až potom. Našim cieľom bolo dosiahnuť čistý štúdiový zvuk.

* Kde ste sa s Romanikou predstavili v poslednom období a aké publikum je na vašu hudbu najvnímavejšie?

- Príprava albumu trvala skoro rok. A vzhľadom na pracovné povinnosti každého jedného člena kapely sme koncertnú činnosť na chvíľu odložili. V lete na ňu nadviažeme a na jeseň chystáme sériu koncertov. V poslednom období vzniklo veľa nezávislých kultúrnych centier, radi by sme svojimi vystúpeniami obohatili kultúrne podujatia, ktoré organizujú. Je to možnosť ako nehrať „iba“ v kluboch, na jarmokoch, trhoch, slávnostiach vína či pivných podujatiach, kde ľudia zväčša pristupujú k sprievodnému programu konzumne. Moja skupina si vyprofilovala originálny štýl etnošansón, v ktorom je jedinečná na Slovensku. Vďaka textom, ktoré majú básnický rozmer a taktiež vďaka hudbe rôznych národov, ktorou sa inšpirujem. Pretavujem do svojej tvorby prvky argentínskeho tanga, portugalského fadu, španielskeho flamenca či maďarského čardášu a iných. To robí náš program zaujímavý pre ľudí, priťahuje ich pestrosť. Romanika je spojenie dvoch mien, Romana a Iky. Názov kapely nijako nesúvisí s rómskym pôvodom, ako si často mnohí organizátori o nás myslia. Už sme boli na plagáte označení ako Róm a Nika alebo Roman(t)ika a volajú nás hrať na zábavy či svadby. Ale hrali sme už aj na prírodnej svadbe, kde si nás vyžiadali ženích či nevesta, pretože poznali našu tvorbu a bolo to výborné.

*Ako ste sa zoznámili s Evou Lukou, čo všetko máte za sebou a ako pokračuje vaša spolupráca v súčasnosti – spomínali sme Evu ako výhradnú textárku vašich albumov.

- Spolupráca sa začala krstom jej básnickej zbierky Diabloň v roku 2006 a trvá doposiaľ. Máme za sebou štyri albumy, na ktorých sa podieľala textársky: Vlčie balady, Milenka všetkých, V hlbinách a najnovší album La Loba. Mnohé texty od Evy čakajú na ten správny impulz, aby som sa pustila opäť do tvorby, niektoré texty som zrecyklovala do nového projektu Vlčie piesne. Sú to hlboké výpovede o tajomnom svete žien, skutočných, ale i vymyslených a symbolických bytostí, ktoré majú korene v juhoamerických legendách. Niektoré texty boli inšpirované knihou Clarissy Pinkoly Estés Ženy, ktoré behali s vlkmi. Vlčie piesne chodím hrávať sama s gitarou a so zvukárom, ktorý vytvára počas môjho hrania rôzne zvukové farebné efekty. Eva Luka vo veľmi blízkej budúcnosti pre nás niečo chystá. S tým súvisí aj naša súčasná spolupráca. Viac nechcem prezradiť, pretože odtajnenie tejto vzácnej skutočnosti patrí samotnej autorke.

* Ako a kedy presne ste sa dostali k hudbe, a aká hudba to bola?

- Spievam intuitívne. Nedá sa presne definovať, kedy to bolo. Pochádzam z mnohopočetnej rodiny, keď sa rodina zišla, veľa sa oslavovalo a spievalo. My deti sme pobehovali okolo ddospelých a nasávali túto atmosféru. Ako dieťa som spievala v rozličných speváckych súboroch, neskôr, mala som asi dvanásť rokov, som začala písať básne a zhudobňovať ich. Detský seriál Pipi Dlhá Pančucha sa začínal a končil veselou piesňou o strapatej rozpustilej dievčine. To bola moja prvá pieseň, ktorú som sa naučila hrať na gitare. V stredoškolských časoch som založila vlastnú skupinu Nirvána, ktorej názov bol inšpirovaný knihou môjho obľúbeného spisovateľa Hermana Hesseho Siddhártha. Táto kniha bola v čase mojej mladosti zakázaná, kolovala medzi nami v partii, priniesla nám ju kamarátka z Prahy a značne ma ovplyvnila. Spolu s bratom sme hrali ešte v skupine TBC, ktorú založil Roman Fridrich. V tejto dobe som nemala vlastný hudobný vkus, ovplyvnili ho skôr kamaráti z partie, počúvali sme folkáčov aj tvrdú muziku. Fascinovali ma knihy, z ktorých som nasala všetko potrebné pre dušu, aby som to pretavila do spievania. Rada zhudobňujem básne, najskôr čítam text, ak uchopím rytmus básne, pieseň zo mňa vyjde sama. Skúšam to aj naopak. Napasujem text do hudby, vzhľadom na rytmický zákon slovenského jazyka to nejde ľahko, ale darí sa mi. Taktiež si rada vymýšľam do hudby rôzne hatlaniny a novotvary.

* Akú úlohu mala hudba vo vašej rodine?

- Mnohí členovia v mojej rodine boli talentovaní, no nie každý využil tento dar v prospech hudby. Vnímali ju ako súčasť svojho života, bola im prirodzená, nemali potrebu rozvíjať to ďalej. Muzicírovali preto, aby si oddýchli po práci, zabudli na starosti a aby im bolo veselo. Spontánnosť a autenticitu, ktorú mi ukázali, rozvíjam v sebe aj v ľuďoch, ktorí navštevujú moje Hlasové dielne. Sú zamerané na uvoľnenie tela prostredníctvom dýchacích, hlasových a rytmických cvičení a spievanie v spoločnom kruhu i jednotlivo pre odbúranie strachu, trémy a navodenie radostnej atmosféry. Frekventanti Hlasovej dielne potvrdzujú svojimi výkonmi slová Idy Kelarovej, že všetci vieme spievať. Takže, ak sa vrátim k tvojej otázke, som šťastná, že moji rodičia netlačili na pílu. Tým sa moja tvorivosť slobodne rozvinula nielen do koncertnej činnosti, ale aj iných prospešných hudobných aktivít.

Martin Jurčo, foto: autor

 

Zatiaľ nehodnotené