novinky z radnice

Už od roku 1984 v našej Knižnici Juraja Fándlyho funguje oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých. Od vzniku tohto oddelenia je jeho dušou Július Bartek (nar. 7. septembra 1958 v Krompachoch), ktorý je od mladého veku Trnavčanom. Ako nevidiaci navštevoval školu v Levoči (1964 – 73), potom študoval na Gymnáziu v Trnave (1973 – 77), čo bolo na tú dobu celkom nezvyčajné, keďže integrácia vidiacich a nevidiacich v podobe ako ju poznáme dnes ešte neexistovala.

Potom Július Bartek študoval odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1977 – 81), kde denne dochádzal v sprievode matky. Na rigorózne štúdium sa pripravoval individuálne a úspešne ho absolvoval v novembri 1982. Ako dnes hovorí, zamestnať sa bolo v tom čase rovnako problematické ako dnes. Keďže sa zameriaval najmä na estetiku, snažil sa nájsť v tejto oblasti uplatnenie. Našiel si prácu vo vtedajšej Okresnej knižnici v Trnave. Rok nato vzniklo spomínané oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých. Najnovšie je Július Bartek aj nositeľom ocenenia Trnavského samosprávneho kraja. Uznanie získal aj za dlhoročné spoluorganizovanie súťaže v čítaní a písaní Braillovho písma či za pravidelné úspešné vzdelávacie podujatie Žijú medzi nami.

Hoci Július Bartek oslávi šesťdesiatku, každý mu hovorí, že pôsobí ako štyridsiatnik, nielen zjavom, ale aj mladistvým hlasom, ktorý sa za roky takmer vôbec nezmenil. Jeho oddelenie je plné magnetofónových kaziet, na ktorých je nahratých okolo 550 slovenských a vyše 120 českých titulov. „V levočskej ani v pražskej knižnici, odkiaľ sme zásobovaní, sa už kazety nekopírujú, ale my sme ich zatiaľ nevyradili, lebo sú stále čítané,“ hovorí v súčasnosti jediný nevidiaci slovenský knihovník na Slovensku a dodáva, že v tomto zvukovom fonde nechýbajú ani CD nosiče, na ktorých je 980 slovenských titulov.

Oddelenie zvukových kníh vzniklo v Trnave 17. mája 1984. Július Bartek si pamätá, že to bolo vo štvrtok. Zhodou okolností aj ocenenie trnavskej župy prišlo vo štvrtok 17. mája, ale o tridsaťštyri rokov neskôr. „Pred spustením nášho oddelenia som bol na stáži v centrálnej levočskej knižnici. Ukázali mi, ako sa vedie agenda, ako sa píšu čitateľské listy, ako si spracovať fond zvukových kníh,“ spomína na svoje začiatky.

Július Bartek spomína, že ako tretiak či štvrták chcel byť rušňovodičom. „Keď mi pani učiteľka vysvetľovala, že nevidiaci vlaky riadiť nemôže, argumentoval som, že koľaje sú predsa rovné a výhybky už bude obsluhovať niekto iný,“ usmieva sa. Neskôr ho v škole zaujali reliéfne obrázky rastlín a pokusy s klíčením fazule opísané v učebnici. „Na balkóne som si z kôstky vypestoval mandarínku. Mal som aj gladioly. Bavilo ma starať sa o rastliny, polievať ich a sledovať, ako rastú. Aj na tohtoročnom jarnom festivale Májový kvet v Trnave som si kúpil nejaké cibuľky na zasadenie,“ hovorí.

Trnavská pobočka spomínaného oddelenia najprv zabezpečovala zvukové knihy pre nevidiacich a slabozrakých čitateľov z okresov Trnava, Galanta, Senica, neskôr pribudli Dunajská Streda a Nitra. „Ľudia si knihy chodili požičiavať osobne, ale roky sme kazety záujemcom aj posielali. Najviac sme mali 407 čitateľov. Od roku 2012 robíme už len osobné výpožičky, pretože možnosti, ako sa dostať ku zvukovým knihám, sa pre nevidiacich používateľov výraznejšie rozšírili. Môžu si ich napríklad sťahovať z internetu z levočskej alebo pražskej digitálnej knižnice,“ vysvetľuje Július Bartek, ktorého v trnavskej knižnici nájdete každý pracovný deň od ôsmej do šestnástej.

Popri samotných výpožičkách sa aktívne zúčastňuje aj na pravidelných besedách z cyklu Žijú medzi nami s predškolákmi a školákmi v herni mládežníckeho oddelenia. „Je to taká osveta o živote nevidiacich. Hovorím o vzdelávaní, o kompenzačných pomôckach a niektoré z nich si aj ukážeme. Zoznámia sa s Braillovým bodovým písmom a Pichtovým strojom, na ktorom každému napíšem jeho meno v tomto písme. Keď si deti chodia po lístky s menami, priložím im na tričko či košeľu prístroj na rozpoznávanie farieb colortest, ktorý im hlasom oznámi, akú farbu má ich oblečenie. Deti to veľmi baví.“ hovorí.

Július Bartek s kolegyňou z detského oddelenia Veronikou Chorvatovičovou prezentovali toto podujatie aj na minuloročnej celoslovenskej prehliadke mládežníckych oddelení knižníc v Prešove. „V hľadisku sme mali pomerne živých žiakov, ale podarilo sa nám ich zaujať. Mali sme najväčší potlesk a ušla sa nám aj hlavná cena. Vďaka tomuto úspechu sme sa nedávno mohli zúčastniť na česko-slovenskej prehliadke v Poprade,“ rekapituluje s radosťou v hlase.

Otcom Júliusa Barteka je známy akademický maliar rovnakého mena, ktorý začínal ako grafik, no neskôr sa venoval monumentálnym dielam. Jeho vitráže môžeme dodnes obdivovať v trnavskom divadle, ďalšími dielami je posiaty celý kraj a nájdu sa aj mimo neho. Vedel otec svoje výtvarné práce priblížiť aj synovi, ktorému zrak odmalička chýbal? „Áno, vždy mi ukazoval, na čom robí. Pri monumentálnej tvorbe pripravoval najprv malé plastické modely, ktoré som si mohol prehmatať. Keď robil do betónu výtvarnú výzdobu pre báhoňské zariadenie, kde žili nevidiaci dospelí, zisťoval, či je to pre mňa zrozumiteľné.“

V detskom veku Július Bartek mladší ešte vedel rozoznať niektoré farby. „Rád som mal najmä žltú. V čase mojej puberty bolo v móde zbierať obaly z čokolád. Najviac ich bolo po Veľkej noci z vajíčok: červené, modré, zelené, žlté, biele. Neskôr degenerácia mojej sietnice pokročila. Otec mi však vždy vedel vonkajší svet nejako sprostredkovať. Brával ma na stanicu, kde sme si pozerali nákladné vagóny. Prichádzal som domov s rukami celými od oleja, ale mama sa nehnevala, a to ani vtedy, keď mi otec priniesol z poľa dvoch zajacov alebo inokedy zase korytnačku,“ hovorí s úsmevom.

Výborne sa cítil aj v laviciach trnavského gymnázia, kam chodil denne, hoci nemusel: „Mal som schválený individuálny študijný plán, aby mi rodičia stíhali načítať učebnice a aby som sa bez stresu mohol pripravovať na skúšky. Do školy som však chodil denne a časom som prešiel na bežný model vyučovania. Dodnes sa mi niekedy sníva, že máme stretávku po piatich rokoch. Našou triednou bola pani profesorka Valéria Krahulcová. Bola vynikajúca. Na vysokej škole mala nevidiaceho spolužiaka, takže v problematike sa dobre orientovala. Doteraz mám odloženú nahrávku učebnice literatúry načítanú jej hlasom,“ spomína Július Bartek. Šťastie mal aj na spolužiakov. „Tiež mi veľmi pomáhali. Pani profesorka Krahulcová mala výborný nápad, aby vždy pri mne sedel žiak, ktorý bol v danom predmete najlepší. Dobre sa to osvedčilo.“

Filozofiu vyštudoval v Bratislave. Hovorí, že aj keď ju nikdy neprednášal, je jeho každodennou súčasťou. „Napríklad taký princíp dialektiky, že všetko so všetkým súvisí a na nič sa nedá pozerať jednostranne. Pán profesor Hrmo nám to už na strednej škole uvádzal na príklade T. G. Masaryka, o ktorom sa vtedy hovorilo málo. Ľudia nie sú bieli, čierni ani strakatí, ale hrajú všetkými dúhovými farbami.“ V zvukovej podobe sú v ich oddelení prístupné aj niektoré diela z filozofie, napríklad Kantova Kritika súdnosti alebo súborné dielo Platóna. Istý čas ako člen edičnej komisie aj Július Bartek vyberal knihy, ktoré budú nahraté pre nevidiacich. Presadil napríklad niektoré diela Victora Huga. Roky bol v redakčnej rade periodík pre nevidiacich a slabozrakých a pár rokov zostavoval časopis Mladosť pre mládež so zrakovým postihnutím. Po škole bol dva roky bez zamestnania: „Isté možnosti sa črtali v trnavskej Galérii Jána Koniarka, kde som mal spracovať životopisy a diela výtvarníkov z nášho regiónu. Bola to však len časovo obmedzená práca, a tak som privítal vznik oddelenia zvukových kníh v trnavskej knižnici.“

Tomuto pracovisku ostáva verný doteraz. Trnavčania si pamätajú na jeho niekdajšiu rýchlu chôdzu po uliciach s vodiacou sučkou Kety. Ráno tri kilometre do práce, popoludní domov. Potom, čo sa s ňou musel rozlúčiť, ho už do roboty odprevádza rodina. Asi by ste to pri pohľade naňho neuhádli, ale vo voľnom čase mu spoločnosť robia hardrockové skupiny ako Led Zeppelin, Black Sabbath, Deep Purple, Rush a Uriah Heep. Ešte dodajme, že po mame je Spišiak: „Do Trnavy sme prišli, keď som mal šesť rokov. Zaujímavé je, že ako žiak v Levoči som sa cítil byť viac Trnavčanom a po návrate do Trnavy som si viac uvedomil moje spišské korene. Myslím si, že nie je zlé, keď je človek takýto dvojdomý.“

Zvukové knihy ho obklopovali celoživotne a zrejme to tak ostane aj naďalej. Júliusovi Bartekovi prajeme, aby sa medzi knihami a ich čitateľmi cítil stále čo najlepšie.

Michal Herceg, foto: Martin Jurčo

 

Zatiaľ nehodnotené