novinky z radnice

Kultúrna verejnosť, ale najmä zástupcovia historickej a archívnej obce a Trnavskej univerzity si spolu s jubilantom historikom a archivárom profesorom Jozefom Šimončičom (nar. 18. júna 1928 v Dechticiach) pripomenuli jeho okrúhle životné jubileum. Na odbornom kolokviu zazneli nielen pozdravné príhovory jubilantovi, ale boli mu odovzdané aj viaceré uznania. Okrem ocenenia z jeho domácej Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity spomeňme udelenie Uznania za zásluhy o verejnú správu, ktorú mu v mene generálneho riaditeľa sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR odovzdala riaditeľka Štátneho archívu v Trnave Júlia Ragačová. Práve trnavský štátny archív bol štyri desaťročia domovskou stanicou Jozefa Šimončiča.

Profesor Jozef Šimončič patrí k významným Trnavčanom, ktorí za zaslúžili o uchovanie kultúrneho dedičstva o Trnave a v rozširovaní poznatkov o dejinách nášho mesta. Od roku 1954 bol mestským archivárom, potom sa stal riaditeľom rozšíreného Štátneho okresného archívu v Trnave a zostal ním počas celých šesťdesiatych až osemdesiatych rokov. Navyše, od vzniku Trnavskej univerzity, ktorej obnovenie nastolil na novembrovom námestí v roku 1989, pôsobil pätnásť rokov na tamojšej Katedre histórie dnešnej Filozofickej fakulty.

„Moja rodná dedina Dechtice bola plná historických pamiatok. Je tam lovecký zámok, bola tam stará papiereň, ale i najstaršia rotunda z roku 1172. Na jej území leží zrúcanina kláštora Katarínka. Keď už som mal materiály o Katarínke, napísal som prvú štúdiu. Takže už v detstve ma história lákala. Po čase prišlo isté prerušenie a keď som mohol, chytil som sa jej naplno,“ spomína profesor Šimončič. Čas na štúdium prišiel neskôr, až keď už pôsobil v trnavskom mestskom a neskôr okresnom archíve. Študoval (v rokoch 1954 – 58) popri zamestnaní odbor história na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V roku 1971 obhájil doktorát z pomocných vied historických na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a začal externú ašpirantúru na Historickom ústave SAV (obhájil v roku 1978). Jeho dizertačná práca Ohlasy Francúzskej revolúcie na Slovensku mala veľký ohlas. Vyšla aj knižne a hneď dostala aj cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

V čase dizertácie v roku 1978 bol Jozef Šimončič už skúseným riaditeľom Štátneho okresného archívu, kde strávil štyri desiatky rokov. Jeho cesta archivára sa začala po skončení vojenskej služby v roku 1954. „Bol som v pomocných technických práporoch v Komárne a po skončení som hľadal zamestnanie. Hlásil som sa do Univerzitnej knižnice. Povedali mi, že miesta už obsadili, ale nech sa spýtam na vtedajšom Krajskom národnom výbore, že v archívoch sú voľné miesta a hľadajú ľudí. Boli tam dvaja starší páni, pozreli sa na mňa a povedali: Môžete nastúpiť do Trnavy, prijímame vás. Nikto ma nekádroval a nikto sa ma na nič nepýtal. Práca v archíve bola vtedy drina, ale vtedy, po práci na rôznych stavbách republiky, som bol zvyknutý,“ hovorí. V čase, keď prišiel do archívu, nemali dokumenty svoj systém, všetko sa ešte len budovalo. „Dokumenty boli po povalách, v skriniach, jednoducho hocikde. Trvalo mi šesť rokov, kým som tomu dal akú – takú formu. Neskôr prišli do používania kartóny, takže sme všetko začali baliť. Robili sme to vášnivo a s chuťou,“ spomína J. Šimončič aj na to, ako sa z mestského archivára potom stal riaditeľom veľkého archívu okresného typu. „V roku 1960 vznikli veľké okresy, bolo ich 33 a do trnavského sa zaradili i Piešťany a Hlohovec. Archívne dokumenty sme mali na ôsmich miestach. Patrili sme pod Okresný národný výbor. Dokončila sa budova vtedajšej bezpečnosti zozadu dnešného okresného úradu, a tam sa bezpečnosť z kláštora jezuitov presťahovala. Dali nám teda budovu kláštora. Za niekoľko mesiacov sme to zrekonštruovali, vyregálovali. Napokon tam bolo dohromady päť kilometrov archívnych dokumentov. Všetko sme to urobili sami, boli sme v archíve veľmi dobrý kolektív,“ spomína s úsmevom na prvé roky svojho pôsobenia.

„Pre mňa bolo najzaujímavejšie prvé obdobie. Rukami mi musel prejsť každý dokument, každý papier. Všetko bolo treba roztriediť podľa systému. Pomohol mi vtedy aj Vendelín Jankovič, ktorý bol vtedy archivárom v krajskom archíve v Bratislave a chodieval k nám študovať. Hovoril mi: Ak na niečo prídeš, zapíš si to a vytváraj si kartotéku. A bola to dobrá rada, lebo z mojich zápiskov v kartotékach som potom žil pri písaní štúdií celé roky,“ spomína J. Šimončič a váha pri otázke, čo je jeho najväčším archívnym objavom. Pretože za objav považuje aj bežný dokument, ale aj vzácnu listinu. Hovorí, že aj práci archivára niekedy zahrajú rolu náhody. A tiež o tom, či sú v archíve všetky listiny v bezpečí.

„Raz, v prvých rokoch, som sedel v archíve po pracovnej dobe a šiel niečo zobrať do skladu. A vtedy sa strhla veľká búrka a začalo nám tiecť cez strechu rovno do skladu, kde boli škatule s významnými dokumentmi. Chcel som to začať odkladať, ale uvedomil som si, že to sám nestihnem. Vtom sa objavila vo dverách moja kolegyňa s tým, že nestihla autobus a ide jej až za tri hodiny. Tak sme začali pracovať a zachránili sme najcennejšie dokumenty, mestské účtovné knihy z roku 1520, ktoré boli rovno na mieste, kde tiekla voda,“ spomína profesor.

Na slávnostný seminár o historikovi prišli aj jeho študenti a absolventi Trnavskej univerzity. „Sme asi najmladšou generáciou Jozefa Šimončiča a pre nás bol významný nielen ako vedec, ale aj ako pedagóg, napríklad nám urobil exkurziu do rodných Dechtíc alebo na Fándlyho faru do Naháča. Je typickým príkladom historika, vedca, ktorý vedel nadšením zapaľovať aj svojich študentov. Vďaka tomu sa venujem zvonom, teda kampanológii,“ hovorí Juraj Gembický, ktorý dnes pracuje v Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach.

Veľký podiel J. Šimončiča na propagácii dejín mesta Trnavy oceňuje aj Henrieta Žažová z Ústavu dejín Trnavskej univerzity, ktorý prof. Šimončič spoluzakladal a spočiatku ho aj viedol. „Venoval sa viacerým historickým obdobiam a môžeme povedať, že je najväčším propagátorom dejín Trnavy. Práve vďaka profesorovi Šimončičovi vie aj široká verejnosť, že Trnava je najstarším mestom s mestskými privilégiami. Navyše, drobnou prácou a rôznymi článkami propagoval rôznorodé témy o dejinách nášho mesta aj o Trnavskej univerzite,“ hovorí a pripomína, že v roku 2002 pripravil vydanie najdôležitejších dokumentov pôvodnej i obnovenej Trnavskej univerzity Dokumenty Trnavskej univerzity 1635 – 1998. Je aj autorom a spoluzostavovateľom projektu monografie Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 1777, 1992 – 2010. Široká verejnosť zaiste pozná aj knihu Dejiny Trnavy (1988). Ich vydanie inicioval a významne na nich spolupracoval. V roku 2010 vyšlo aj ich prepracované vydanie s vymedzením do roku 1945 a za pozornosť stojí i autorský zborník štúdií Mojej Trnave (1998).

Rozsah aktivít Jozefa Šimončiča v jeho „dvoch“ obdobiach (teda archívnom i univerzitnom) je obdivuhodný. Napríklad, skúmal erby obcí trnavského regiónu a ako člen Heraldickej komisie MV je autorom viac ako 60 návrhov erbov miest a obcí okolia Trnavy. Je tiež členom Medzinárodnej Napoleonskej spoločnosti so sídlom v Montreale. Jeho vlastivedné semináre sa stali tribúnou prezentácie mladých odborných pracovníkov archívu, ktorý si jeho zásluhou vydobyl štatút vedeckého ústavu. Rovnako rozsiahle publikačné aktivity má J. Šimončič v zahraničí, najmä v Poľsku a v Česku.

 Martin Jurčo, foto: autor

Zatiaľ nehodnotené