novinky z radnice

Premiéra hry Rolanda Schimmelpfenniga Na druhom brehu sa uskutočnila 16. júna 2018 v Divadle Jána Palárika. Účinkujú: Kamil Mikulčík, Vladimír Jedľovský, Tibor Vokoun, Tomáš Vravník, Tomáš Mosný, Petra Blesáková, Ingrida Baginová, Martin Macko, Michal Blaho, Dáša Moderová, Sebastián Ruttkay / Michal Nvota a členovia Folklórneho súboru Trnafčan. Preklad: Eva Melichárková; réžia: Viktor Kollár; dramaturgia: Lucia Mihálová; scéna: Michal Lošonský; kostýmy: Ondrej Zachar; hudba: Kamil Mikulčík; svetelný dizajn: Ján Ptačin; pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov.

Roland Schimmelpfennig (1967) je súčasný nemecký dramatik, dramaturg, režisér a prekladateľ. Vyštudoval činohernú réžiu, od roku 2000 píše hry na objednávku pre rôzne nemecké a rakúske divadlá. Pracoval ako dramaturg a dramatik v Berlíne a Hamburgu. Je držiteľom viacerých významných ocenení. Jeho hry sú populárne v celej Európe, u nás ich s úspechom uviedli napr. v Mestskom divadle v Žiline, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Komornom divadle v Martine. Hra Na druhom brehu mala premiéru v roku 2017 v Národnom divadle Mannheim v Nemecku, v slovenskej premiére ju uvádza práve DJP.

Divadlo pôvodne vzniklo ako náboženský rituál a istú posvätnosť stretnutia s neočakávaným, stretnutia s iným, katarzie alebo aspoň vytrhnutia z každodennosti, ktorú zabezpečujú náboženské rituály, si stále uchovalo. V dejinách sa vyvíjalo do rôznych foriem, ale jeho obsah sa od čias antických dramatikov viac-menej nelíši. Stále je zrkadlom sveta, v ktorom sa môže vidieť jednotlivec, skupina, celá spoločnosť. Vidieť a reflektovať. Prispieva k tomu aj zdieľanie zážitku v divadelnom hľadisku, kde spoločný potlesk ponúka možnosť inak prežiť „správu o stave sveta“, ako je to napr. pri samostatnom čítaní textu knihy. A performatívne opakovanie, nasávanie zážitku z hereckého výkonu, má tiež inú hodnotu, ako ponúka film.

Kratučký náčrt hodnoty divadelného predstavenia tu má svoje opodstatnenie. Zvlášť, keď ide o dielo, akým je hra Na druhom brehu. Lebo hoci je veľmi súčasná, sú v nej obsiahnuté celé dejiny, aj dejiny divadla. V trnavskej inscenácii výborná hudba a práca so svetlom umocňujú silný výtvarný obraz, ktorý sa psychologicky premyslene pohybuje v prvom, druhom a treťom pláne javiska. Plošné rekvizity i „symbolicky vrstevnaté“ kostýmy odkazujú aj na barokovú operu, do detailu funkčná scéna na avantgardy, použitie plastových rekvizít až na súčasné globálne problémy. A k nim vlastne smeruje celá hra ako podobenstvo o svete, ktorý sa dnes stále viac delí na „my“ a „oni“. Rituálnymi divadelnými prvkami, akým je napr. rozprávač, dokonca zdvojený v ženskej i mužskej podobe, ukazuje polaritu a naše vnímanie sveta.

Na začiatku predstavenia je medzi svetmi, ktoré sú ústredným dejiskom (vlastne hlavnými postavami celého príbehu) a ktoré ležia na dvoch brehoch potoka, drevený most a len malý rozdiel, maličký časový posun. Iba na jeden z brehov potoka však začne dopadať jedno nešťastie za druhým: sucho, choroby, obrovské prietrže a búrky, hmly, silný mráz, požiar... Ako to však „dopadá“ na druhý breh? Pomôžu ľudia odtiaľ svojim blížnym, alebo sa pred nimi uzavrú a budú sa iba bezmocne prizerať, či dokonca prežívať úľavu z toho, že následkom pohrôm spadol most a malý, preskočiteľný potôčik sa mení na širokú rozvodnenú rieku?

Kedy a ako sa dá vlastne „tým druhým“ pomôcť? Čo okrem súcitu možno ponúknuť? Ako je to s „dobrom“ a „zlom“ vo svete? Prečo jedných nešťastie navštevuje a iní vyzerajú, že sa ich netýka? Predstavenie nemá klasické postavy s vlastnými priamymi prehovormi. Dynamické herecké výpovede sú skôr útržkami veľmi starého príbehu. Útržky „správy o svete“ sa v postavách navzájom prelínajú, divadlo sa stáva akýmsi prarecitálom, mýtickým, a preto pravdivým a donekonečna sa opakujúcim príbehom, ktorý sprítomňuje archetypy, vedomie i podvedomie ľudstva. A to všetko bez minúty oddychu (bez prestávky predstavenie trvá cca 90 minút), keď je podstatné a naozaj dôležité každé slovo aj čin.

Ak by sme mali poetickosť a prapodstatnosť tejto divadelnej performancie pripodobniť k niečomu známejšiemu v našej kultúre, bola by to lyrizovaná próza, ktorá ukazovala, že spodné prúdy ľudského vedomia sú v skutočnosti tie najživotodarnejšie. Viktor Kollár divadelným jazykom výborne sprítomnil tento zvláštny druh divadelnej básne, autorove podobenstvo „o súcite, obetavosti a všetkom, čo nazývame ľudskosťou“ (www.djp.sk). Je metaforou bez konca, príbehom o láske, ale aj o nepriateľstve a ľahostajnosti. K tým druhým, čiže aj k vlastnému svedomiu, k svojmu rodu, jeho minulosti i budúcnosti... a ako taká si zaslúži našu pozornosť, aby nás svojou divadelnou prapodstatou aspoň vytrhla z každodennosti.

Miroslava Kuracinová Valová, foto: Henrich Mišovič

Zatiaľ nehodnotené