novinky z radnice

Jeho meno môžeme čítať najmä v titulkoch filmov. Hraných i dokumentárnych. Aj keď sám hovorí, že tie druhé sú mu bližšie. Hraný film má svoje limity. Podľa jeho slov ani najlepší kameraman na svete nevie pomôcť hranému filmu, ktorý má slabý scenár. A preto má kameraman Richard Krivda (nar. 3. apríla 1951 v Trnave) radšej dokument. Práve teraz nakrúca jeden z nich v leopoldovskej väznici s Alenou Čermákovou o spisovateľovi Rudolfovi Dobiášovi.

Po skončení strednej školy pracoval Richard Krivda v Slovenskej televízii, od roku 1970 prakticky až do roku 1997. Medzitým absolvoval v roku 1984 aj filmovú a televíznu kameru na pražskej FAMU. Potom bol zo dňa na deň vyhodený po odvysielaní relácie Videné na vlastné oči, keď spolupracoval na filme o prípade únosu Michala Kováča ml. Ako kameraman má za sebou desiatky projektov a mnohé z nich boli ocenené za kameru v zahraničí, napr. v Lille či Monte Carle. V roku 2008 dostal cenu Slnko v sieti za najlepšiu kameru v televíznom filme Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“. Je autorom dokumentov viacerých výtvarníkov, jedným z posledných projektov bola práca na desaťdielnom dokumente Zlatá lýra o dejinách festivalu Bratislavská lýra.

* Stretli sme sa na jednej z výstav v Galérii Jána Koniarka. Často takto chodíte do Trnavy, prakticky na otočku?

- Chodím len vtedy, keď ma z galérie pozvú. Mám tam priateľku Zuzanu Dohnalovú, ktorá mi vždy dá vedieť, keď je nejaká zaujímavá vernisáž. Práve teraz tam má výstavu jeden poľský výtvarník, veľmi dobrý kamarát Marcin Berdyszak. Mrzí ma však, že keď bola nedávno komentovaná prehliadka, som to nestihol.

* V akej rodine ste sa narodili a prečo bola rodiskom práve Trnava?

- Narodil som sa v trnavskej pôrodnici, ale detstvo som prežíval v Chtelnici, čo je neďaleko Trnavy. Obaja moji rodičia boli učitelia. Matka pochádzala z Chtelnice a otec zo Spiša, priamo spod Spišského hradu, a do Chtelnice sa priženil. Takže tam som trávil svoju mladosť, a potom som šiel na Strednú elektrotechnickú školu v Bratislave. Bolo to aj preto, že som sa chcel vyhnúť vplyvu môjho prísneho otca. Chcel som byť slobodnejší, ale rodičia mali stále v ústach vetu, že som učiteľov syn a mal by som byť vzorom. Ja som tým vzorom, samozrejme, nechcel byť.

* Začali ste fotografiou, ku kamere ste sa dostali až neskôr a relatívne neskoro ste aj študovali. Čo bolo na začiatku?

- Môj otec mal síce fotoaparát Flexaret, ale on nebol dobrý fotograf. Nevenoval sa tomu, ale mne aparát veľmi nepožičiaval, lebo sa bál, že mu ho pokazím. Začal som s tým až na strednej škole. Na internáte sme mali fotokomoru a dal sa tam požičať aj fotoaparát. Z dlhej chvíle som teda začal fotografovať. Ani po skončení priemyslovky som netušil, že sa týmto budem živiť. Nevedel som sám, čo mám robiť. Nechcel som ísť na vysokú školu a nič ma akoby nezaujalo. Stretol som spolužiaka, ktorý robil asistenta kamery v televízii. A on tiež fotografoval v krúžku na strednej škole. Keď mi povedal, že je asistent kamery, v hlave sa mi rozsvietilo. Navyše, bol som taký drzý, že som si povedal: keď jeho zobrali za asistenta s jeho fotkami, tak mňa musia zobrať rovno za kameramana. Išiel som do televízie, ktorá sídlila na Námestí SNP. Nemali voľné miesta, ale vtedajší vedúci kameramanov Emil Rožňovec mi povedal, že nech idem za osvetľovača a že keď sa miesto uvoľní, môžem ísť za asistenta kamery. Dva či dokonca tri roky som na toto miesto čakal. Ale aj byť osvetľovačom bola zaujímavá práca. Napokon bolo voľné miesto v redakcii vzdelávacích programov. Išiel som sa teda prihlásiť, no vtedy som nosil dlhé vlasy až po plecia a takýto som sa prišiel uchádzať o miesto. Pani sa na mňa pozrela a povedala, že dievčatá neberieme. Otočil som sa, prebehol cez námestie do najbližšieho holičstva pri kine Čas, a tam som sa nechal ostrihať ako americký námorník. Za polhodiny som bol späť. Tá pani ma nepoznala, ale pozitívom bolo, že ma prijali. Aj keď som musel obetovať svoje hipisácke vlasy, na ktoré som bol veľmi pyšný (smiech).

* Dokonca ste mali možnosť zažiť režiséra Ela Havettu počas jeho nie celkom dobrovoľného odloženia v televízii. Jeho dva známe filmy Ľalie poľné a Slávnosť v botanickej záhrade sú už dnes aj na DVD.

- Havettu práve vtedy vyhodili z filmovej tvorby na Kolibe. Hneď po príchode do televízie som asistoval kameramanovi Milanovi Šulekovi, potom Jozefovi Bábikovi, a ten robil vtedy s Jánom Fajnorom a Eliášom Havettom mesačník Ráčte vstúpiť. Obaja páni vymysleli zaujímavý program, ktorý bol o ľuďoch okolo filmu. O filmových amatéroch, profesionáloch. Nakrúcali sme so všetkými profesiami, dokonca aj s vrátnikom v štúdiách na Barrandove. Robili sme napríklad aj s Ester Krumbachovou a s tými najzaujímavejšími tvorcami. Postupne som sa ako asistent začal prebíjať ku kamere. A keď nemohol Jozef Bábik, išiel som miesto neho ja. Tak som musel prevziať zodpovednosť kameramana. Uvedomme si, že neexistovali žiadne monitory. Nevideli sme, čo sa nakrútilo, až po vyvolaní filmu. Boli to tzv. denné práce, taký adrenalín, či vám nepoškriabali alebo neutopili film (smiech). Dodnes si však pamätám, ako mi Eliáš Havetta pripomínal pri prijímaní rôznych ponúk, aby som si uvedomil, že rovnako ako áno, môžem povedať aj nie. Často totiž spomínané áno znamenalo podpísať sa aj pod projekt, s ktorým veľmi nesúhlasíme. Súviselo to najmä s jeho vyhadzovom z Koliby, keď na jeden projekt povedal, že ho nakrúcať nebude a mal problém. No napriek tomu bol rád, lebo podpísať sa pod niečo, s čím nesúhlasí, to by ho mrzelo oveľa viac. Ale som rád, že som s ním nakrútil aj dokument o Rudolfovi Slobodovi a výtvarníkovi Michalovi Studenom.

* Dostať sa na Filmovú akadémiu múzických umení do Prahy, to bola méta nejedného tvorivého absolventa strednej školy, ktorý mal vzťah k filmu. Zo stoviek adeptov sa to podarilo často len niekoľkým.

- Na FAMU sme mohli odovzdať aj fotografie a film. Bol som suverén a myslel som, že ich ohúrim a hneď to budem mať vyhraté. No nebolo to také jednoduché. Nakrútil som dokument o výtvarníkovi Vraťovi Hlavatom. Bol prvý balónový pilot teplovzdušných balónov a výtvarník. Mal však zdravotný problém, že sa mu stále chcelo spať. Lekár mu poradil, aby sa občas zavesil na trámy a keď sa mu prekrví mozog, tak ho to prejde. Vraťo Hlavatý si to tak obľúbil, že pri všetkých činnostiach visel za nohy, aj pri maľovaní. Tak som si vymyslel takú formu, že nebolo jasné, kedy je hore nohami a kedy stojí na nohách. Film veľmi zaujal, no neuspel som s nejakými technickými chytákmi v testoch. Kameraman Kališ mi však povedal, že nech isto prídem o rok, a aby som nakrútil niečo, čo nebude experimentom, ale aby som dokázal, že viem nakrútiť aj klasický výtvarný film. Vybral som si dedka na Orave, ktorý v zime na koňoch vozí seno a dokrmuje zver. Bolo to také výtvarné, že sa to nedalo ani pokaziť, takže už som sa tam dostal. FAMU bola úžasná škola, napriek tomu, že to bolo koncom70. rokov. Tí, ktorí nás učili, mali v sebe veľa voľnomyšlienkárstva a boli to nezabudnuteľní ľudia ako Šmok, ale aj ďalší – profesor Kališ, kameraman Macháně, ktorý robil s Jurajom Herzom, vynikajúci kameraman Carda Kučera. Od všetkých sme sa mali čo učiť. Študovalo nás v ročníku päť študentov a napokon prax ukázala, čo kto dokáže. Mnohí ľudia absolvovali aj FAMU, ale prax ukázala, že nie sú schopní robiť špičkové projekty. Nakoniec skončili v televíznych novinách a k veľkým projektom sa nedostali. Režisér sa totiž rozhoduje, s kým bude nakrúcať.

* Nakrúcať ste začali už počas FAMU a viacero filmov ste pripravili práve s režisérom Ivanom Balaďom, boli to najmä rôzne dokumentárne filmy.

- S ním sme ešte počas môjho štvrtého ročníka robili na projekte Laterny Magiky. Z viacerých častí, ktoré nakrúcali rôzni režiséri a kameramani, ocenili práve tú našu časť, pritom ostatné robili aj moji pedagógovia na FAMU. Myslel som, že sa nahnevajú, ale paradoxne boli veľmi radi a gratulovali mi, že ich študent takto uspel. S Ivanom Balaďom sme napríklad robili aj hraný film Oči plné snehu, ale aj celý rad dokumentov, napríklad o zámockých záhradách na Morave. Mali sme nakrúcať aj Útek do Budína, ale potom prišlo viacero problémov zo strany produkcie, a napokon sa tento projekt realizoval až o mnoho rokov neskôr v celkom inom tíme.

* Kde čerpá kameraman inšpiráciu v porovnaní s režisérom či scenáristom?

- Som rád, že práca kameramana je veľmi variabilná, najmä na dokumente. Každý film je o inom človeku, inej situácii a inej krajine. Mal som to šťastie, že som mohol s kamerou veľa precestovať. Niekedy to boli polročné výjazdy, k severnému pólu, do Vietnamu, do Afriky. Boli to neskutočne náročné cesty, a na to človek nezabudne. A to sme chodili ešte za socializmu. Bolo to také nádherné, že som sa na ďalšiu expedíciu vždy tešil. Mal som možnosť precestovať kus sveta napríklad aj s balónistami. Ponúkli mi jedného dňa, či by som nešiel s nimi prejsť v zime Mount Blanc. Samozrejme, že som súhlasil. Kameramanská profesia je úžasná v tom, že keď niekto zo štábu niekam musí ísť, tak je to kameraman. Ale zase aj naopak, ak sa niekde ide nakrúcať a nikto nechce ísť, tak jediný, ktorý ísť musí, je kameraman. V tom je to zvláštne a také vyrovnané.

Martin Jurčo, foto: autor

Zatiaľ nehodnotené