novinky z radnice

Meno Michaely Mihokovej (nar. 5. novembra 1989 v Trnave) poznajú najmä čitatelia na celom Slovensku. Je autorkou troch kníh, ktoré vyšli v tesnom slede za sebou. A opisuje v nich aj svoje mesto. Pre svoje zrakové postihnutie odišla z domu už ako šesťročná do základnej školy pre slabozraké a nevidiace deti v Bratislave. Po gymnáziu vo Vrbovom ju čakalo štúdium trnavskej masmediálnej komunikácie. Pred niekoľkými týždňami ho úspešne ukončila, a teraz sa naplno venuje písaniu.

Kým začne človek písať knihy, veľa ich musí prečítať. Čitateľská vášeň sa u nej prebudila už v bratislavskej základnej škole. Inšpirovala ju triedna učiteľka z prvého stupňa: „V posledných dňoch môjho štvrtého ročníka chodila táto pani učiteľka do práce oveľa skôr len preto, aby mi mohla do Braillovho písma vytlačiť knihu, ktorú mi potom dala na rozlúčku,“ hovorí Trnavčanka Michaela. Braillovo písmo znamená pre ňu naozaj veľa: „Keď mi začali chodiť bodové knihy, do toho písma som sa doslova zamilovala. Bolo mi takmer jedno, čo čítam. Na čítanie kníh sú pre mňa bodky nenahraditeľné.“V súčasnosti väčšina nevidiacich uprednostňuje pohodlnejšie a rýchlejšie čítanie elektronických kníh pomocou hlasového výstupu. Michaela ich však potrebuje mať „pod prstami“, čo je možné aj vďaka špeciálnej pomôcke, elektronickému braillovskému riadku.

Dnes o tom vtipkujeme, no Miškina cesta za vzdelaním bola až zarážajúco kľukatá. „Všetci spolužiaci už vedeli, kde budú pokračovať, len ja nie. Na prvom trnavskom gymnáziu, kam som sa hlásila, mi pani riaditeľka povedala, že ma nevezmú, lebo tam už študovali dve nevidiace dievčatá a nezvládli to. Keďže som nemala inú možnosť, nastúpila som do levočskej učňovskej školy, do odboru technicko-administratívny pracovník.“ Spolužiaci si tu však Mišku asi sotva stihli zapamätať: „V nedeľu večer som tam pricestovala a na druhú sobotu som si zbalila veci.“ Bolo to v Levoči skutočne také zlé? „Určite by sa to dalo vydržať. Veľkú úlohu zohral môj pocit, že som tam len preto, lebo nemám inú možnosť. V tej budove boli aj žiaci z iných odborov, ktorí mali popri zrakovom aj ďalšie postihnutia.“

Michaela to skúšala aj vo viacerých iných školách. Napriek tomu, že sa písalo už 21. storočie a mali sme za sebou generáciu dobre integrovaných stredoškolákov, neuspela. Niekde sa s ňou aspoň zhovievavo porozprávali, inde ani to. „Raz mi jedna riaditeľka povedala, že pre mňa je vhodný odbor košikár. Neviem, na základe čoho to usúdila, ale veľa narážok som si vypočula aj o tom, že ako Rómke mi stačí aj základné vzdelanie.“ Ak sa s Michaelou rozprávate dve minúty, všimnete si prinajmenšom kultivované vyjadrovanie sa, dobrú slovnú zásobu, jasné formulovanie myšlienok. Ani toto pedagógov pri ich posudzovaní neovplyvnilo.„Jedna vychovávateľka v Bratislave na Svrčej ma poznala veľmi dobre niekoľko rokov. Keď som bola ôsmačka, tak mi povedala, že dievčatá ako ja, čím myslela Rómky, vychádzajú už z deviatej triedy tehotné. Vraj aj ja sa mám na to pripraviť, lebo mne sa to určite tiež stane. Takže, mohla som vystupovať neviem ako, v mysliach niektorých ľudí to bolo takto zakódované,“ hovorí.

Na strednej škole teda už študovala s vidiacimi spolužiakmi. Jej cesta k vzdelaniu však nebola jednoduchá a odvíjala sa najmä od ochoty integrovať do triedy študentku so zrakovým postihnutím. Podarilo sa to po vynútenej prestávke, ktorú využila na zdokonaľovanie sa v angličtine a tiež na jej obľúbené čítanie.

Prechod na vysokú školu bol už plynulý. Prijali ju až na dve školy, okrem vysnívanej masmediálnej komunikácie aj na odbor misijná práca. „Po predchádzajúcich skúsenostiach som sa najprv bola opýtať, či má vôbec zmysel, aby som sa do školy hlásila. Keď si prodekanka pozrela moje vysvedčenia, povedala, že jej bude cťou, ak tam budem študovať. Časť bodov bola za prospech, druhá za prijímacie skúšky.“

O Michaele Mihokovej ako o študentke som sa viac dozvedel napríklad od známej televíznej a rozhlasovej hlásateľky Andrey Bugošovej. Kým iných jej spolužiakov musela na hodinách doslova zobúdzať, ak vôbec prišli, Michaela ju zásobovala svojimi blogmi a nahrávkami. Potvrdzuje to aj ona sama: „Chodila som do školy aj s angínou, aj s vytknutým členkom. V tom čase som veľa blogovala a pôsobila som aj v internetovom rómskom rádiu.“ Povinnú školskú prax však nezískavala bez problémov. „Skúsila som niekoľko redakcií. Niektorých som možno len nezaujala. Iní pre mňa prax nemali, no pre spolužiačku zrazu už áno. V jednom rádiu som sa aj páčila, ale báli sa, ako to budem zvládať,“ hovorí Michaela.

V blogoch píše o svojich obľúbených knihách a zaoberá sa aj témou, ktorá sa jej osobne dotýka, rasizmom. Nevraživosť, agresia a negativizmus voči všetkému, čo považujeme za cudzie, je u nás stále prítomná. Stačí, že je niekto iného vierovyznania, farby pleti, alebo je cudzincom. A Michaela vie, o čom píše. Niektoré jej články mali naozaj vysokú návštevnosť. „Najprv som sa musela riadne napáliť, potom mohol vzniknúť blog,“ vysvetľuje. Po čase však prešla na inú formu sebavyjadrenia: „Na konci druhého ročníka sme mali napísať poviedku. Tá moja sa volala Poškvrnená. Niekoľko mesiacov som kvôli nej nemohla spať. Stále som o nej premýšľala a chcela som vedieť, čo by sa mohlo diať za hranicami poviedky. A tak sa to začalo,“ hovorí o príbehu svojej prvej knihy. Jej názov Poškvrnená charakterizuje Michaela ako historickú romancu. Ale sama pripúšťa, že so žánrovým zaradením to môže byť problematické: „Niektorí hovoria, že ide skôr o historické spoločenské romány, je to také hybridné. Sama som čitateľkou takýchto kníh, bola som priam posadnutá viktoriánskym Anglickom a Londýnom. Poškvrnená je príbehom Grace, dievčiny z vyššej spoločnosti, ktorá však na jedno oko nevidí,“ hovorí.

S ponúkaním rukopisu vydavateľstvám skúsenosti najprv nemala. „Nevedela som, že k samotnej knihe treba pripojiť pútavú anotáciu. Nemala som predstavu, koľko rukopisov chodí do vydavateľstiev.“ V Michaelinej schránke sa našlo aj veľa zamietavých odpovedí. „Niektorým vydavateľom nevyhovovalo, že môj text nebol klasickou historickou romancou. Iní, naopak, ocenili práve to. Pri tomto žánri sa vydavateľstvám často nepozdáva, ak nie je hlavná hrdinka jednoznačná krásavica, čo moja Grace určite nebola. Na historických romanciach, ktoré mám inak veľmi rada, mi prekáža, že tam býva viac sexu ako deja a tiež to, že hneď na začiatku viem, o čom to bude a čo mám od toho očakávať. Takúto priamočiarosť neuznávam. Skôr sa snažím do knihy vždy vložiť nejaké posolstvo,“ hovorí trnavská autorka, ktorej prvá kniha vyšla v máji 2017. Po nej nasledoval príbeh s názvom Nevidím zlo, ktorý napísala v spoluautorstve s Kristínou Ježovičovou. Aj v tejto knihe nájdeme dievča so zrakovým postihnutím, tretia je zase o objavovaní cigánskeho sveta. Pre prípad, že by nás to zvádzalo k hľadaniu autobiografických prvkov, uvádza autorka veci na pravú mieru: „Samozrejme, v tých knihách je kus zo mňa, ale každému hovorím, aby ma tam príliš nehľadal. Napríklad, v knihe Nevidím zlo je nevidiaca dievčina, ktorej som vymyslela prácu na online zoznamke ponúkajúcej sexuálne služby. Dala som ju tam zámerne, lebo som chcela ukázať, že nevidiaci nie sú vždy až takí svätí, ako sa to prezentuje. Potom sa ma veľa ľudí pýtalo, či sú to moje vlastné skúsenosti. Podobné je to v novej knihe, kde hlavná hrdinka Hana spoznáva cigánsky svet. Niekto možno čakal, že ho budem opisovať romantizujúco, akože u cigánov je všetko v poriadku, no ja som chcela ukázať, že je zlý aj dobrý, presne tak ako ten necigánsky,“ hovorí Michaela.

V najnovšej knihe Všetci sme Cigáni sa okrem niekdajšieho Londýna dostaneme aj do súčasnej Trnavy. „Hoci veľa rokov som žila v Bratislave a istý čas sme bývali aj v Sládkovičove, Trnavu mám najradšej, a je to mesto môjho srdca. Vnímam ju cez moje obľúbené miesta, najmä kaviarne, ktoré ponúkajú veľký priestor pre fantáziu.“ Trnava bude mať svoje miesto určite aj v ďalších jej knihách, pretože prepájanie minulosti so súčasnosťou sa jej zapáčilo a plánuje v ňom pokračovať.

V internetovom svete, ktorého sme súčasťou, už nič nie je tajomstvom. Michaela vydavateľom o svojej slepote nehovorí. Na pretras to príde až vtedy, keď sa rozhoduje o výbere knižnej obálky a tu vysvitne, že oni si ju už dávno vygooglili. Pri jednej knihe je dokonca na internete uvedené, že ide o dielo nevidiacej autorky. Ako sa s tým autorka stotožňuje? „Spočiatku mi to nebolo pochuti. Aj na besedách som si musela zvykať na to, že sa ma ľudia nepýtajú len na moje knihy, ale aj na slepotu. Potom som si povedala: A prečo nie? Možno to niekoho motivuje. Teraz sa skôr snažím z môjho hendikepu urobiť výhodu.“

Michaela Mihoková rozdala už aj veľa autogramov. „V takých chvíľach si hovorím, že to ja by som mala zbierať autogramy od mojich čitateľov už len za to, že tú moju knihu chcú. Vždy mi niekto smeruje ruku, lebo ja by som sa asi podpísala na celú knihu.“ Možno ste nevedeli, že na Slovensku existuje združenie, ktoré podporuje mladých Rómov v čítaní beletrie. Mládežníci potom vytvárajú videorecenzie na prečítané diela. Takéto videozhodnotenie vzniklo aj o Michaelinej knižnej prvotine a veľmi sa jej páčilo.

Už teraz má rozpísanú ďalšiu knihu s pracovným názvom Nádej zomiera na jeseň. Tentoraz nazrieme aj do sveta olašských Rómov. Okrem toho by s vyučujúcou z vysokej školy do rozhlasu radi presadili projekt relácie o ľuďoch so zrakovým postihnutím. S Michaelou Mihokovou sa môžete stretnúť na knižných veľtrhoch a besedách po celom Slovensku. Verme, že túto možnosť budú mať onedlho aj jej trnavskí čitatelia.

Michal Herceg, foto: Martin Jurčo

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)