novinky z radnice

Nočný vietor rozfúkal všetko, čo nebolo pevne spojené so zemou. Lístie odvial ďaleko od stromov a igelitové vrecká ležali na poli mimo dohľadu supermarketu, z ktorého pochádzali. Pripomenulo mi to témy a myšlienky, ktoré často dominujú pri rozhovoroch a diskusiách. Podnety nám privial mediálny prúd rýchlo sa valiacich informácií a v nekončiacom množstve zostávajú v nás len tie, ktoré zaujali alebo zapadli do preferencií. Nemáme čas zisťovať zdroje a kontexty, ktoré ich doviali až k nám. Skladáme videné a počuté do vlastných príbehov podľa schopnosti zaradiť podnety do prežitého. Ako sa lístie a vrecká nachádzali mimo pôvodných miest, aj my často dotvárame získané podnety mimo ich reálnych kontextov.

V literatúre je bežné, že reč opustí krajinu reality. Napriek rozporu s faktami, vďaka kontinuite rozprávania, vťahuje čitateľa do deja príbehov či románov. Vystavení diskusiám na sociálnych sieťach a v médiách sme aj my čoraz intenzívnejšie zaťahovaní do rôzneho rozprávania, ktoré podobne ako v literatúre, vyskladali autori podľa vlastného videnia sveta, priorít a ambícií. V rýchlosti a množstve, bez schopnosti rozlišovať reálne a fiktívne, sa čoraz viac pohybujeme po tekutých pieskoch. Zapadáme do individuálnych či skupinových konštrukcií. Zahľadení do prevzatých a na mieru upravených vízií odstraňujeme pri výbere a premýšľaní všetko, čo nám stojí v ceste. Aj tých, ktorí si vybrali iné ciele. Presvedčenie o vlastnej pravde opierame o to, čo sme po výbere priorít videli a počuli. No listy a igelitové vrecká na poli nie sú úrodou zeme, na ktorej ležia, ale odviatym odpadom. Podobne aj správy a čiastkové pravdy bez poznania ich zdrojov a zámeru šíriteľov nedokážeme správne zaradiť do reality. V zmätku doby a silnejúceho trendu presadiť sa je zrejme dôležité vrátiť sa k zdrojom dôvery. Tam, kde spoločne prežívame svoje životy, konfrontujeme svoje myslenie a konkrétne rozhodnutia. Opustiť nánosy a zjednodušujúce modely však nie je ľahké. Neznamená to totiž stiahnuť sa do vlastného príbehu, ale naopak, obohatiť ho o životy iných. O príbehy, ktoré nie sú vystavané len na videnom a počutom, ale na spoločnom prežívaní a rozprávaní. Nie proti iným, ale spolu s inými a pre nich. Len tak môžeme mať nádej, že vo víchrici doby, ktorá zrýchľuje tok a hromadenie nestráviteľného množstva informácií, nebude náš príbeh odviaty časom. Bude totiž prepojený s tými, ktorých sme mali radi. Potom aj vo chvíľach, keď náš osobný príbeh prejde z roviny tvorby do nepredmetnej roviny, máme nádej, že nezmĺkne. Tak, ako nezanikli ani príbehy našich blízkych, rodičov i priateľov, ktorých nosíme v sebe.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (12x hodnotené)