novinky z radnice

Niečo sa zmenilo. Priateľ, ktorý pri spoločných novoročných stretnutiach nepretržite rozprával o svojej práci a dosiahnutých úspechoch, tento raz takmer celý večer mlčal. Keď rozhovor s ostatnými postupne utíchol, obrátil som sa k nemu. Na jeho pomery ticho a krátko zhrnul svoju skúsenosť. Zistil, že vo svete, v ktorom doteraz žil, nešlo v podstate o neho. Bol len medzičlánkom, ktorý sa dal kedykoľvek a kýmkoľvek zameniť. Roky, ktoré venoval tomu, aby sa presadil, sa mu dnes zdali stratené a vydaná životná energia bola len nezmyselne vypustená do priestoru. Vo svojom zamestnaní už nebol nikým novým, a preto prestal byť zaujímavý. Slová, stopy v duši, ktoré boli preňho čoraz dôležitejšie, už nikto okolo neho nepokladal za schodnú cestu. Chcel preto zastaviť čas a vrátiť sa aspoň o desať rokov dozadu. Začať znova a inak.

Na prelome rokov takejto lákavej predstave zastaviť čas prepadáme viacerí. No náš život by tým stratil svoju cenu. Ak by sa nám podarilo opakovať čas, boli by sme ako tovar, ktorý vo svojej bezvýznamnosti skončí, niekedy ešte skôr než uplynie rok, vo výpredaji. Je teda pravdepodobné, že v našom živote nejde hlavne o to, ako získať čas navyše či lepšie postavenie, ale skôr o to, ako darovaný čas naplniť tým, čím sme nenahraditeľní. Ľudskosťou, ktorá by nikdy nemala ustúpiť do úzadia pod tlakom trhu, povinnosťami zamestnania či vidinou zisku. Nemala by stáť ani na vedľajšej koľaji oproti rýchlosti a predstavám novej doby. Paradoxne, čím rýchlejšie žijeme, čím viac sa upriamujeme na nové, tým viac strácame schopnosť prežiť naplno darovaný okamih, stretnutie či súlad s okolím. Ponáhľame sa, aby sme čo najviac stihli a získali, no pritom mnohé strácame. Strácame okamžiky, minúty i dni, ktoré čakajú na naplnenie. Strácame ľudskosť, pretože v návale povinností nemáme čas na seba, deti, rodičov, priateľov. Pokúšame sa síce zachytiť jedinečnú skúsenosť fotoaparátom, no stopu v duši či srdci, ani harmóniu bytia nesprostredkujeme technikou a množstvom obrázkov v tečúcom svete podnetov, ale iba prejavenou ľudskosťou, ktorou naplníme darovaný čas.

Môj priateľ, ktorý každý rok kritizoval spoločnosť, ľudí i pomery, pochopil, že úlohou spoločnosti nie je zabezpečiť každému auto a prepychové bývanie, ale vytvárať priestor, v ktorom sa každý v úcte k iným môže stať sám sebou. K tomu nie je potrebné meniť systémy, zriadenia či politikov, ale predovšetkým seba samých. Viacerí sme dostali do daru ďalší deň v roku. Hodiny a okamžiky života, do ktorých môžeme vniesť ľudskosť. Aby sme na konci každého dňa mohli byť sami sebou medzi tými, s ktorými žijeme.

Pavol Tomašovič

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (132x hodnotené)