novinky z radnice

Úspešného trnavského futbalistu Vojtecha „Bélu“ Varadina krátko pred sedemdesiatinami navždy skosila zákerná choroba.................... Ako už trnavská futbalová verejnosť dobre vie, pri všetkých piatich majstrovských tituloch Spartaka TAZ v celoštátnej lige (1968,1969, 1971, 1972, 1973) účinkovali na federálnych trávnikoch desiati hráči. Žiaľ, štyria z nich už nie sú medzi nami. Po stredopoliarovi Ladislavovi Kunovi, brankárovi Josefovi Gerykovi a obrancovi Vladimírovi Hagarovi si smrť prišla po Vojtecha Varadina. (* 27. 9. 1948 Trnava – † 25. 8. 2018 Bratislava), ďalšieho člena obrannej formácie nezabudnuteľných bílích andelov.

Vojtech Varadin v červeno-čiernom drese Spartaka TAZ Trnava.

V rodnom meste vyrástol na výborného futbalistu. Odchovanec spartakovskej liahne sa svojmu materskému oddielu odvďačil kvalitnými výkonmi aj v A-mužstve. Na prvoligovej scéne si medzi bílíma andeli zaknihoval 169 duelov, v ktorých trafil do súperovej siete jedenásťkrát. Dva razy sa tešil s trnavskými spoluhráčmi zo zisku Československého pohára (1971, 1975). A k tomu pribudla na jeho konto úctyhodná bilancia pozoruhodných vystúpení vo vrcholných európskych súťažiach. S novinárskym notesom či reportérskym mikrofónom som bol prítomný pri Varadinovej pestrej nádielke medzinárodných konfrontácií. V pamäti mi napríklad utkvela výnimočná situácia z trnavského štvrťfinále Európskeho pohára majstrov. To keď začiatkom marca sedemdesiateho štvrtého roku pricestoval do Trnavy maďarský šampión Dózsa Újpest. Po zmene strán, pri jednogólovom náskoku nášho kolektívu, vyfabrikovali hostia v šestnástke Spartaka priam ukážkové podťatie obrancu Varadina. Jasný faul. Trnavčan zostal ležať na trávniku a loptu si inštinktívne pritiahol rukami k sebe. Anglický rozhodca Smith však na nevôľu 30-tisícového hľadiska zareagoval odpískaním pokutového kopu v prospech budapeštianskeho celku. Ako po zápase dôvodil britský arbiter, domáci obranca mal čakať na jeho prerušenie hry. Mimochodom, po tomto spornom verdikte vyrovnali hostia na konečných 1:1. Ten istý výsledok sa zrodil aj v odvete. Keďže v polhodinovom predĺžení už gól nepadol, pohárovú drámu rozlúsklo po päť kopov z jedenásťmetrovej značky (4:3 pre Dózsu).

Radšej prelaďme na reprezentačnú strunu. Výborne hrajúceho Varadina totiž neobišlo ani účinkovanie vo výberoch Československa. Najskôr sa sedemkrát predstavil v zostave U23 a následne počas sezóny 1974 dostal dôveru v piatich medzištátnych stretnutiach čs. áčka. Debutoval v Prahe proti NDR (3:1). Nezabudnuteľné dojmy si odniesol z bratislavského Tehelného poľa, kde Čechoslováci deklasovali Švédov 4:0. V zápase so škandinávskym tímom Tre kronor sa jeho dlhoročný trnavský spoluhráč Jozef Adamec rozlúčil s reprezentačnou kariérou. Ďalšie Varadinove štarty v najcennejšom drese: Anglicko – ČSSR 3:0 (Londýn), ČSSR – Poľsko 2:2 (Praha), Irán – ČSSR 0:1 (Teherán).

Leto 1971: Fotografická spomienka na majstrovský futbalový kolektív z nášho starobylého kráľovského mesta. Obranca V. Varadin je v dolnom rade prvý zľava.

Béla bol na futbalovom trávniku nekompromisný pracant, v súkromí neobyčajne kamarátsky. Z excelentného kolektívu Spartaka TAZ mal najbližšie k niektorým rovesníkom. Už od detstva sa jeho trnavské cesty krížili s Alojzom Fandelom a Petrom Valentovičom, medzi cezpoľnými akvizíciami si v majstrovskom kádri Trnavy najlepšie rozumel s Vlastimilom Bôžikom z Brezovej pod Bradlom a Jaroslavom Masrnom, rodákom z Prietrže pri Senici. Varadin nespyšnel ani na vrchole futbalovej slávy. Spomínam si, ako v septembri 1973, teda krátko po piatom titule spartakovcov v československej lige, spolu s útočníkom Dušanom Kabátom prijali naše pozvanie na exhibičný duel All stars Trnavského hlasu v susednej Dolnej Krupej, dejisku vtedajších okresných osláv Dňa tlače, rozhlasu a televízie.

S Varadinom som na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov študoval v trnavskej pedagogickej fakulte. Familiárnu prezývku Béla zdedil po otcovi. Ak mu to futbalové a študijné povinnosti časovo umožnili, chodil drukovať druholigovým volejbalistkám tamojšej TJ VŠ, ktoré koučoval nezabudnuteľný odborný asistent Jozef Lukovič. Dres vysokoškoláčok totiž obliekala aj Bratislavčanka Anka Neraličová, v našom starobylom meste rovnako poslucháčka PdF UK.

Čoskoro sa zo slečny Neraličovej stala pani Varadinová. Na svet priviedla synov Richarda a Petra. Obaja zdedili po otcovi futbalový talent. Starší Richard dokonca dva razy pomohol Žilinčanom vykopať slovenský prvoligový titul. Mladšiemu synovi vybrali krstné meno ako spomienku na ich blízkeho priateľa Petra Valentoviča, ktorý podľahol rakovine 10. marca 1973. Tragický deň prišiel ešte pred dovŕšením 25. roku jeho života.

V. Varadin presedlal po skončení hráčskej kariéry na trénerskú. Roky ju robil rovnako svedomite. To všetko už odvial neúprosný čas. Zostali iba spomienky na milých ľudí. Veď manželský pár Varadinovcov sa povahovo vskutku našiel. Béla a Anka pôsobili na okolie pokojne, rozvážne. Vždy bolo príjemné pohybovať sa v ich prítomnosti. Krutý osud však koncom tohtoročného augusta posunul situáciu do iných dimenzií. Zákerná choroba náhle presekla životnú púť hlavy rodiny.

 

Jaroslav Lieskovský, foto: František Bako, Jarolím Piačka

 

Zatiaľ nehodnotené