novinky z radnice

Vlastimil Opálek bol vodcovskou osobnosťou úspešného spartakovského kolektívu......................................... Všetko je pominuteľné, všetci sme pominuteľní. Na dobrých ľudí sa však nezabúda. V spomienkach stále zostávajú medzi nami. Tiež Vlastimil Opálek (* 7. 2. 1959 – † 5. 10. 1995). Vo februári teda uplynulo šesťdesiat rokov od narodenia. Navždy nás opustil príliš skoro, ako tridsaťšesťročný. Zomrel na následky havárie osobného auta s piatimi internacionálmi Spartaka TAZ, ktorá sa im stala na ceste za priateľským futbalovým stretnutím s bývalými prvoligistami v moravských Drnoviciach.

Brankárska opora trnavských spartakovcov Vlastimil Opálek (* 7. 2. 1959 – † 5. 10. 1995).

V. Opálek toho stihol počas krátkeho športového života veľmi veľa. Jeho nesporné brankárske kvality dokumentuje nasledujúca bilancia. Od mája 1980 do mája 1990 odchytal v trnavskej zostave 176 prvoligových duelov. Staršia generácia si dodnes uchováva v pamäti aj ďalšie skvelé výkony ochrancu trnavskej svätyne. Z plejády pamätných súbojov nemožno obísť najmä Vlastove báječné zákroky v oboch stretnutiach Pohára víťazov pohárov 1986 proti západonemeckému VfB Stuttgart. Spartakovský brankár kapituloval počas 180 minút iba raz – z vymysleného pokutového kopu v odvete u bundesligového súpera. Reprezentačné šance medzi mužmi sa však Opálkovi vyhýbali, hoci zopárkrát sedel pri medzištátnych zápasoch na náhradníckej lavičke A-mužstva alebo olympijského výberu ČSSR. Príležitosť sa mu naskytla len v troch oficiálnych dueloch federálneho kádra do sedemnásť rokov.

Vlasto po ženbe dostal v Trnave byt v rovnakom činžiaku ako ja, na Olympijskej ulici. Pri našich nezriedkavých debatách na futbalovú tému spomenul občas aj príhody zo súkromia. Raz bol na Štedrý deň zapáliť otcovi sviečku na hrobe. Ani si nevšimol, že nad Trnavou sa už rozprestrel večerný súmrak. Keď sa vybral späť, masívna cintorínska brána na Ulici Terézie Vansovej už bola zamknutá. Nezostávalo mu teda nič iné, iba ju preliezť.

Po tragickom skone úspešného futbalistu sa neskôr zrodil pietny turnaj. Prvú edíciu Memoriálu Vlastimila Opálka sme s jeho švagrom Jozefom Dianom (* 7. 8. 1956 – † 13. 11. 2014) zorganizovali v nedeľu 28. novembra 1999. Ouvertúru vtedajších ligových celkov sledovalo v mestskej športovej hale plné hľadisko. Víťaznú trofej si odniesli bílí andeli. Trnavčania najskôr vyradili žilinský MŠK 5:3 (autori domácich gólov: Ujlaky 2, J. Timko, Leitner, Mačák) a vo finále zostala na ich štíte trenčianska Ozeta Dukla (strelci Spartaka: Ujlaky 3, Hrabal a Karhan po 2, Leitner, Horký, Formanko). Víťazný kolektív viedlo trénerské trio Anton Jánoš, Peter Zelenský a Rastislav Vincúr. V súboji o bronzovú priečku vyhrala Dunajská Streda nad Žilinou 11:7. Opálkov memoriál sa už v súčasnosti nehrá. Turnaj zanikol, keď jeho hlavný organizátor Jožko Dian náhle odišiel na večnosť.

Aj žiaľu od Vlastovho predčasného skonu už bolo priveľa. Hovorí sa, že čas hojí rany. Azda by namieste ešte mohol byť zážitok z iného súdka. Veď kapitán Opálek vedel na ihrisku vyburcovať seba aj spoluhráčov, no v súkromí sme ho poznali ako pokojného, rozvážneho a priateľského chalana, so zmyslom pre humor a kamarátske prekáračky. Aspoň jednu úsmevnú príhodu teda vyberiem.

Pri piešťanskom sústredení spartakovcov prišiel za Opálkom, v tom čase trénerom svojich brankárskych nástupcov, bývalý spoluhráč Jano Gabriel, vraj volal redaktor Jaro Lieskovský z Rádia Forte so žiadosťou urobiť s Vlastom večerný rozhovor. Do športovej relácie ho údajne osloví zo štúdia prostredníctvom telefonickej linky. Samozrejme, išlo iba o huncútsky nápad J. Gabriela. Ten v piešťanskom hoteli zatelefonoval večer Opálkovi z vedľajšej izby, zmeneným hlasom sa predstavil mojím menom a dopodrobna vyspovedal člena realizačného tímu o zimnej príprave trnavského mužstva. Až záverečný hurónsky smiech uviedol celú vec na pravú mieru.

Jaroslav Lieskovský, foto: archív autora

 

Zatiaľ nehodnotené