novinky z radnice

Zaslúžilý tréner a člen siene slávy Ernest Gubrický by mal v marci osemdesiat rokov........................... Na tento svet sa prihlásil v jedenásty marcový deň tridsiateho deviateho roku, na úvrať svojej životnej parcely došiel v júni 2016. Pri odchode do večnosti si pribalil sedemdesiatsedem odžitých rokov. Boli naplnené obdivuhodnou športovou činnosťou. Nadlho sa totiž upísal vrcholovej hádzanej. Ako hráč, tréner aj organizátor.

Kolektívna hra medzi sedmičkami ho inšpirovala už v chlapčenských rokoch. Síce spočiatku to v rodnej Trnave skúšal s atletikou a futbalom, no napokon dal prednosť inej lopte, hádzanárskej. Skamarátil sa s ňou v zostave Slávie. S Ladislavom Hlavatým, neskôr chýrnym plaveckým expertom, si istý čas obliekali dresy Dubnice. Na Považí absolvoval Gubrický úspešné obdobie aj v trénerskej pozícii. Postupne sa z neho vykľul fundovaný kouč. Sedel na oddielových lavičkách trnavskej Lokomotívy, košických Východoslovenských železiarní, bratislavskej Červenej hviezdy a topoľčianskeho Poľnohospodára. V osemdesiatom šiestom roku sa opäť vrátil do Trnavy. Potom kormidloval Dunajskú Stredu a vedenie Slovenského zväzu hádzanej ho následne poverilo funkciou ústredného trénera. Pomoc neodmietol doma ani v neľahkom období, keď HK 47 Trnava sa zviechal z nižších poschodí hádzanárskeho domu. Zahraničie? Aj tam bol oňho záujem. V sezóne 2005 sa na tri roky upísal Eggenburgu. Do Rakúska si z Trnavy zobral so sebou skúseného zakončovateľa Sakara. Jeho góly pomohli klubu k triumfu v tretej najvyššej súťaži.

Keď do Trnavy prišla na prvoligovú partiu majstrovská Dukla Praha, domáci zverenci E. Gubrického sa v súboji so slávnym súperom vedeli rozdať naplno.

Ernest „Ero“ Gubrický podobne vyoral hlbokú brázdu na reprezentačnom poli. Ako hlavný tréner alebo asistent. Spočiatku mal pod palcom federálny výber juniorov (1977 – 1978). Pri mužskej reprezentácii ČSSR účinkoval v období 1978 – 1982 a 1984 – 1986. Elitných mužov SR mu zverili v rokoch 2002 – 2004. Dovedna päťkrát sa zúčastnil majstrovstiev sveta. Raz pomáhal držať liace reprezentačného výberu Slovenska v európskom šampionáte (2006). Povahovo sa pasoval do pozície demokrata. Napriek tejto charakteristike mu išla karta. Vo chvíľach voľna precízne spracovával i svoj hádzanársky archív. Spomínam si, ako pri jednom z jubileí pozval do reštaurácie na oslavu iba mužskú spoločnosť. Samozrejme, obsiahle kroniky nemohli chýbať. Vzápätí sa dala do pohybu debatná lavína. Nebolo jej konca-kraja.

Vysokej pocty sa E. Gubrický dočkal aj od predstaviteľov zväzu. Zaslúžilého trénera uviedli v sezóne 2012 do siene slávy. Plným právom. Aktívnej robote okolo hádzanej musel dať zbohom až so siedmimi krížikmi na pleciach, to keď ho prikvačili vážne zdravotné peripetie. Jeho celoživotný zástoj v populárnom olympijskom športe tu však zostáva natrvalo.

Tento mesiac si široká hádzanárska verejnosť teda pripomína nedožité osemdesiatiny Ernesta Gubrického. Hlboké spomienky na velikána telesnej kultúry opatruje v pamäti napríklad Ondrej Sakar (* 29. 12. 1968, Malacky). „Ako lodivoda som pána Gubrického premiérovo zažil v januári 1991. Vtedy viedol náš kolektív spolu s Richardom Matúškom. Pre mňa išlo o prvú nezabudnuteľnú sezónu v novom pôsobisku. Následne sme v poslednom zápase proti Stupave zachránili pre Trnavu ligovú príslušnosť. Spolupráca pokračovala aj po majstrovskej sezóne 1994 – 95, v ktorej nám patril stred tabuľky. Moje hádzanárske roky boli veľmi úzko späté s neprehliadnuteľným bardom z Trnavy aj po skončení jeho aktívnej trénerskej éry. Pri návštevách uňho v byte mi ochotne odovzdával cenné skúsenosti, poznatky a rady,“ uviedol čerstvý päťdesiatnik pre Novinky z radnice.

Jaroslav Lieskovský, foto: zdroj SZH a archív autora

 

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (1x hodnotené)