novinky z radnice

Komunity rehoľných sestier znamenali v dejinách Trnavy významný podiel v pedagogickej, zdravotnej, sociálnej, rodinnej, ľudskej a náboženskej sfére. Väčšinou zostali anonymné. Ich činnosť ušla pozornosti historikov, žili a pracovali však pre niečo iné. Zmyslom ich života bola služba.
Vyše 550 rokov pôsobili v Trnave klarisky (v terajšom areáli Zsl. múzea). Ešte za života sv. Kláry prišli do Trnavy a roku 1239 ich pobyt schválil pápež Gregor IX., uhorský kráľ Belo IV. im daroval dedinu Boleráz, ale cisár Jozef II. ich roku 782 zrušil, pretože bol to kontemplatívny rád. Až v roku 1724 prišli do Trnavy uršulínky a neskôr aj ďalšie ženské rehoľné komunity.

 Po „barbarskej noci“, 13. – 14. apríla 1950, keď v Československu Štátna bezpečnosť a Zbor národnej bezpečnosti rušili všetky mužské kláštory, prišli na rad aj sestry. Osobitnú monografiu následným osudom sestier venoval DUBOVSKÝ, Ján Milan: Akcia rehoľníčky. Snahy komunistického režimu na Slovensku v rokoch 1949 -1989 odstrániť do roku 2000 ženské rehole a kongregácie z verejného života.(Matica slovenská 2001, 340). V recenzii na túto publikáciu som napísal[1]:

...Po toľkých prípravách a poradách na ÚV KSČ, ÚV KSS, KNV, ONV, ŠtB, ZNB, MNV, Slovenskom úrade pre veci cirkevné, po smerniciach na desiatkach a stovkách stranách, organizačných pokynoch, služobných cestách, denných správach, do ktorých bolo zapojených niekoľkonásobne viac ľudí ako bolo rehoľníc – efekt bol mizerný. Na konci celej AKCIE R čakalo jej aktérov hanebné fiasko: Kamene budú volať… Non prevalebunt.

Ženy, ktoré všade na svete boli predmetom úcty, stali sa objektom násilia československého socialistického režimu, zdôrazňujúceho pritom svoju humánnosť. Ako celkom ináč postupovali v Poľsku, Maďarsku, DDR, Juhoslávii. Začínalo sa to všetko rozhodnutím zlikvidovať cirkev a režim trafil do čierneho, keď sériou „barbarskej noci“ likvidoval najprv mužské a ženské kláštory. S mužmi to šlo pomerne jednoducho. Navliekli im buď páskované uniformy alebo uniformy z vojenskej koristi, a ich nositeľov nahnali do útvarov PTP, kde museli „makať“ podľa Čepičkovho vojenského poriadku A 1.1. Ale čo so ženami, ktoré stáli pri posteliach chorých v nemocniciach, ako učiteľky a profesorky v školách, ako opatrovateľky stareniek v penziónoch a v ústavoch duševne chorých? Po zastrašovacích zatknutiach predstavených ženských reholí nasledovali nočné prepady a domové prehliadky, nájdenie podloženej protištátnej literatúry (stačili strojopisné modlitby), následné vysťahovanie z kláštorov, pravidelne v noci, vláčenie z miesta na miesto, sústavné sledovanie a odpočúvanie dokonca v spovedniciach, súdne procesy (sestry boli odsúdené spolu na 311 rokov a 11 mesiacov), zaraďovanie do práce na štátnych majetkoch s ubytovaním v maštaliach, presuny celých komunít do textilných fabrík v Česku… Vedieť, že sme považované za ľudí druhej triedy, za trpené zlo spoločenosti (ako to povedal Dr. Ondrej Pavlík zo Sekretariátu pre veci cirkevné Ministerstva kultúry SR), … to nepadne nikomu ľahko (s. 306). A v tejto situácii sa našla sestra uršulínka, ktorá po všetkých zastaveniach krížovej cesty celých 40 rokov vláčila so sebou a ochraňovala v dvoch kufroch archív slovenskej provincie aj s pergamenovými kráľovskými listinami zo začiatku 18. storočia; archív dopratala do staronového kláštora na Slovensko z posledného miesta pobytu v Česku v roku 1990.[2]

Scény, ktoré sa odohrávali v ženských kláštoroch v rokoch 1950 – 1959, a potom aj v rokoch 1972 – 1975: násilné strhávanie rehoľného rúcha a násilné obliekanie civilných šiat, zatýkanie predstavených (sestry ich bránili holými rukami proti príslušníkom ŠtB), vnucovanie platov, ktoré sestry odmietali s odôvodnením, že preto nevstupovali do kláštorov, donucovanie ísť voliť…, to všetko zostáva obžalobou. A nositeľkami násilia boli v kláštoroch zmocnenkyne s neveľmi vysokými IQ. Boli však prípady, že nad situáciou sestier sa rozplakala aj milicionárka a nemohla sa na to dívať (s. 146). Sestre, ktorá umývala a ošetrovala ľudskú ruinu, zničenú drogami a alkoholom, vraví pozorovateľ: Sestra, nerobil by som to ani za milión. Ona odpovedá: Ani ja! Na to treba niečo iné, a na tom socialistický režim zlyhal. Nepochopil, a to sa opakuje od prvého storočia, že násilie dáva zároveň silu vzdorovať (s. 241). A ešte: Ja som s vami!

Keby raz niekto vyčíslil, čo stála Československo AKCIA R, neveril by, že to bolo možné. A to, ako sa dnes vraví: z našich peňazí, z peňazí daňových poplatníkov. Podobným hazardom je len nákup stovky nadzvukových stíhačiek.

Za celých 40 rokov socialistický režim nemohol sestry presvedčiť o svojej úprimnosti a neporadil si s nimi. A chcel len tak málo: aby zamenili rehoľné šaty za civilné. Sestry si bránili svoje rehoľné šaty ako vonkajší prejav identity a charizmy. Nepomáhali žiadne presvedčovacie akcie a sľuby, intrigy a násilie. V rehoľnom odeve pracovali na štátnych majetkoch, vyhrabávali zemiaky vlastnými rukami, osekávali cukrovú repu, či máčali textil vo fabrikách. Aj tu sa potom plnila smernica: zaraďovať inteligenciu na najubíjajúcejšie práce. Počítalo sa s ich likvidáciou a vymretím do roku 2000. Ich vekový priemer dosiahol v roku 1981 69 rokov a stále ich neubúdalo. Našli sa nové devy, ktoré vstupovali do reholí, vykonávali si svoj noviciát tajne a v roku 1989 sa pridávali k starým spolusestrám.

Mierny odmäk režimu vo vzťahu k sestrám pozorovať v rokoch 1968 – 1971, keď sa dokonca vracali sestry z Čiech na Slovensko, kupovali si domy a zakladali menšie komunity. V rokoch normalizácie tieto domy režim zhabal, sestry násilím vysťahoval (Trnava, Dudince) a zahnal ich z týchto oáz späť do Čiech, kde nakoniec mali lepšie podmienky ako na Slovensku. Sem posielali aj nový dorast, takže paradoxne slovenské predstavené mali viac členiek v Česku ako na Slovensku. Fiaskom sa skončilo to, čo sa začínalo podvodom a klamstvom... (Viera a život, 2002, roč. XII, č. 2, s. 178-180).

V súčasnosti sú v Trnave tieto rehoľné komunity sestier:[3]

Uršulínky
Názov: Rímska únia Rádu sv. Uršule, Komunita uršulínok v Trnave (uršulínky)

Z histórie: Roku 1535 Angela Merici, „apoštolka nových čias“, založila v Brescii na základe Božieho vnuknutia a vízie Spoločnosť sv. Uršule, spoločenstvo Bohu zasvätených panien vo svete, nie v kláštore. A napriek tomu, že každá žila vo svojej rodine alebo v službe, tvorili jednotu v spojení srdcom a vôľou ako pravé snúbenice Najvyššieho. Bol to odvážny moderný projekt (ženy v tej dobe mali iba dve možnosti: manželstvo alebo kláštor). Až o niekoľko desaťročí neskôr na podnet sv. Karola Boromejského sa uršulínky združili do rehoľných komunít, prijali habit a klauzúru. Do roku 1620 boli už v celej Európe a k roku 1790 vzniklo okolo 400 kláštorov Rádu sv. Uršule (Ordo Sanctae Ursulae, skratka OSU). V roku 1900 vznikla Rímska únia Rádu sv. Uršule s cieľom zjednotenia spirituality a vzájomnej pomoci. Trnavský kláštor uršulínok sa pridal ešte v tom roku.

Odkedy sú v Trnave: V roku 1724 prišli do Trnavy na pozvanie arcibiskupa Imricha Esterházyho. Ich poslaním bola výchova a vzdelávanie ženskej mládeže. Postupne pribúdali potrebné budovy za štedrej donácie cisárovnej Márie Terézie a ďalších donátorov, ktorým záležalo na rozvoji školstva a budúcich generácií. Ešte v roku 1942 na mieste západného krídla starého kláštora postavili modernú budovu gymnázia, ktoré v roku 1950 bolo zoštátnené, tak ako aj ostatné cirkevné školy, sestrám bol odobratý súhlas vyučovať a boli deportované na nútené práce v Čechách alebo umiestnené v sústreďovacích kláštoroch s inými kongregáciami až do pádu totality v novembri 1989. Sestry spravujú aj Kostol sv. Anny.

Poslanie únie: Snúbenectvo, materstvo, sesterstvo, výchova a evanjelizácia.

Činnosť v Trnave: Spravujú cirkevnú Základnú školu Angely Merici a Gymnázium Angely Merici. Okrem náboženstva učia aj iné predmety a vedú krúžky. V priestoroch školy je aj cirkevná materská škola. Počet sestier v Trnave sa mení, v súčasnosti ich je 10.

Diplomová práca na katedre histórie FF TU: PIFKOVÁ. Zuzana: Uršulínky v Trnave v rokoch 1724 – 1918 (Školiteľ a oponent prof. Jozef Šimončič), Trnava, 2009, strojopis, 107 s.

Opis habitu: habit tmavomodrej farby, závoj, kríž a snubný prsteň.

Krížové sestry
Názov: Kongregácia Milosrdných sestier Svätého kríža – SCSC – Sororum Caritatis Sanctae Crucis; krížové sestry.

Z histórie: Kongregáciu Milosrdných sestier Svätého kríža založili páter Theodózius Florentíni OFM Cap (1808 – 1865) a spoluzakladateľka Matka Mária Terézia Schererová (1825 – 1888) v roku 1856 vo Švajčiarsku. Materským domom sa stal Ingenbohl. Na Slovensko prišli vo februári 1865 do Chyzeroviec pri Zlatých Moravciach, aby prevzali službu opatrovania chorých. Postupne začali sestry pracovať v nemocniciach, chudobincoch, v ľudových a materských školách. Dekrétom Svätej Stolice z r. 1927 sa stali samostatnou provinciou so sídlom v Podunajských Biskupiciach.

Činnosť v Trnave: Krížové sestry pôsobili v Trnave od roku 1916 do roku 1956 v trnavskej nemocnici a v roku 1957 – 1958 v chudobinci. V rokoch 1969 – 1974 sídlilo vedenie provincie na Ústianskej ulici v Trnave. Od r. 1995 je na Ružovej ulici v Trnave.

Poslanie kongregácie: Ako spoločenstvo katolíckej Cirkvi realizuje charitatívne, sociálne a pastoračné služby v duchu zakladateľov, ktorí každú svoju činnosť prispôsobili požiadavkám doby. Sú medzinárodnou kongregáciou pápežského práva, ktorá patrí k Regulovanej tretej reholi sv. Františka z Assisi. Generálny dom kongregácie je na mieste jej vzniku v Ingenbohle, vo Švajčiarsku.

Činnosť v Trnave: Sestry pôsobili v Trnave v Okresnej (župnej, krajskej) nemocnici v rokoch 1916 – 1956, zabezpečovali celý zdravotný, ekonomický a zásobovací servis nemocnice v počte cca 90 sestier. Materská škôlka na Tulipáne: 1929 – 1950. Od 21. augusta 1956 do 28. júna 1958 pôsobili v mestskom chudobinci v Trnave pri Kostole sv. Heleny. Provinciálny dom na Ústianskej ulici na Kopánke: od r. 1969 do 1974. Cirkevná Materská škôlka na Ústianskej 11 od r. 1995 dodnes. Október 1995 – príchod sestier na Ružovú ulicu 4. Od 15. 2. 1996 provinciálny dom a noviciát na Kopánke.

Do trnavskej nemocnice prišla koncom apríla 1955 z väzenia prepustená, utýraná bl. sestra Zdenka Schellingová, aby tu 31. júla 1955 zomrela. Pochovali ju 2. augusta na Starom cintoríne.

Monografia: HAUPTVOGLOVÁ, Mojmíra: Dejiny Slovenskej provincie Milosrdných sestier Svätého kríža . Bratislava LÚČ 2008, str. 334

Opis habitu: Rehoľné rúcho šedej farby, závoj čierny, jednoduchý kríž bez korpusu.

Premonštrátky
Názov: Kongregácia sestier premonštrátok; premonštrátky

Z histórie: Po zrušení kontemplatívnych rehoľných komunít za Jozefa II. až roku 1902 obnovil na Svätom Kopečku Kongegáciu sestier strahovský premonštrát Vojtech Frejka. Prvú formáciu dostali sestry v kláštore premonštrátok v Krakove. Neskôr sestry zakladali materské škôlky, detské domovy, domovy mládeže a domov dôchodcov, zriadili aj vlastný exercičný dom na Svätom Kopečku, ktorý sa stal ich duchovným centrom. Menšie komunity sestier slúžili tiež na biskupstvách a v kňazských seminároch. Postupne preberali aj ďalšie úlohy vo výchove mládeže a v sociálnej službe. Pri všetkej tejto práci kládli dôraz na život v modlitbe a život v spoločenstve. Nová Kongregácia sa rýchlo rozrastala a mnohé povolania prichádzali zo Slovenska. V roku 1970 Kongregácia dostala pápežské schválenie. Od roku 2007 sestry pôsobia aj na misii v Rusku, vo Volgograde. V roku 2011 bola zriadená generálna delegatúra vo Wilmingtone, USA – Kalifornia.

V Trnave sestry pôsobili: Od 1924 – 1936 kňazský seminár: vedenie domácnosti, 1926 – 1950 biskupská rezidencia, vedenie domácnosti, 1936 – 1940 internát saleziánov, 1942 – 1947 vedenie domácnosti na fare, 1939 – 1950 dom na Kapitulskej ulici, ubytovanie študujúceho dorastu, od roku 1947 – 1950 sirotinec. 1982 – 1990 oblastná komunita v Trnave (súkromný dom), 1992 – 1994 farská služba, katechéza. Od 1994 sestry pôsobia doteraz v dome na Kapitulskej ulici, ktorý im bol po r. 1990 vrátený v zdevastovanom stave, od roku 2001 je tu aj sídlo generálnej predstavenej s jej radou. Sestry pracujú v katechéze a v dome je aj internát pre vysokoškoláčky. V roku 2013 je v Trnave aj sídlo provinciálnej predstavenej a jej rady na Krátkej ulici č. 10.

Poslanie kongregácie: Hlavným poslaním je odpovedať v duchu svätého Norberta a zdravých tradícií rádu na podnety, ktoré stavia dnešná doba a potreby Cirkvi.

Činnosť v Trnave: V Trnave je 12 sestier. Z toho 8 sestier je v generálnom dome, rozdávajú sv. prijímanie, dve sú katechétky, staršie sa modlia za komunitu. Niektoré sestry pracujú na generaláte. V provinciálnom dome sú štyri sestry – predstavená provincie a radkyne. Pôsobia tiež apoštolsky podľa príležitostí, ktoré im ponúka prostredie mladých rodín a podnikateľov.

Vydaná monografia: MIŠÚTH, Viktor: Kongregácia sestier premonštrátok - dejiny. 2017, s.287.

Opis habitu: Sestry nosia na liturgiu biely habit so škapuliarom a s ružencom, na hlave biely závoj. V práci bielu alebo tmavomodrú tuniku a biely závoj.

Mariánky
Názov: Kongregácia Dcér Božskej Lásky na Slovensku, Filiae Divinae Caritatis (FDC);

Z histórie: Kongregáciu založila Božia služobnica Matka Františka Lechnerová v roku 1868 vo Viedni s cieľom pomáhať chudobným dievčatám a ženám prichádzajúcim do veľkomiest za prácou, a tiež sirotám na základe princípu: „Robiť dobro, rozdávať radosť, urobiť šťastným a viesť do neba.

Odkedy sú v Trnave: Na Slovensku pôsobia od r. 1892 vo Veľkých Levároch. V r. 1924 prišli prvé sestry do Trnavy, aby otvorili dom pre opustené detí, zvlášť siroty. O príchod sestier do Trnavy sa zaslúžil otec biskup Pavol Jantausch. 24. 3. 1925 Kongregácia kúpila dom na Emmerovej ulici 28, dnešná Ulica A. Žarnova 7. V roku 1926 bol tu otvorený Mariánsky ústav, dievčenský sirotinec. Ľudové pomenovanie „mariánky“, bolo odvodené od Mariánskeho ústavu. 9. 6. 1927 vznikla samostatná Slovenská provincia. Dovtedy sestry patrili do Československej provincie. 2. 8. 1928 sa Mariánsky ústav stal sídlom Slovenskej provincie. Pôsobenie a apoštolát sestier bol veľmi bohatý až do 29. 8. 1950, keď boli všetky kláštory na Slovensku totalitným režimom zatvorené a sestry odvezené do sústreďovacích kláštorov a neskôr vyvezené do Čiech na ťažké práce v textilných továrňach. Dom mariánok bol zoštátnený a slúžil ako poliklinika.

Druhý kláštor Dom sv. Jozefa postavili v r. 1937 na Halenárskej ulici, do roku 1950 tu boli ubytovaní kňazi – profesori z Biskupského gymnázia v Trnave, a tiež úradníčky a študentky. Za komunistického režimu bol dom sídlom Vojenskej správy v Trnave.

Po roku 1994 – návrat sestier do kláštora, obnova činnosti. Je tu sídlo provincie, počiatočnej a permanentnej formácie, sestry vyučujú na štátnych a cirkevnej škole náboženskú výchovu a iné predmety.

Poslanie kongregácie: Zviditeľňovať Božiu lásku vo svete, obetavou a nezištnou službou tým najbiednejším. Predovšetkým starostlivosťou o deti, mládež, zvlášť dievčatá, podporou rodín a ľudí nachádzajúcich sa v núdzi.

 Činnosť v Trnave: Dom sv. Jozefa na Halenárskej ulici 8, Trnava: provinciálny a formačný dom, starostlivosť o  choré a staršie sestry, pastoračné centrum. V komunite je aktuálne 11 sestier.

Marianum, Ubytovacie zariadenie pre študentky vysokých škôl, Žarnova 7, Trnava.

V roku 2017 pri príležitosti 90. Výročia založenia Slovenskej provincie so sídlom v Trnave vydali knižnú publikáciu Svedkyne viery a vernosti –svedectvá sestier zo začiatku likvidácie kláštorov na Slovensku 29. 8. 1950 a nasledujúceho obdobia. Na príprave a vydaní knihy spolupracovalo viac sestier.

Opis habitu: Rehoľné rúcho z čiernej látky, vpredu a vzadu s dvoma záhybmi a okolo krku biely golier. Čepiec má biely okraj a čierny závoj.

Saleziánky
Názov: Inštitút dcér Márie Pomocnice, FMA; saleziánky

Z histórie: Vznikli 1872 v Taliansku, zakladateľmi boli sv. Mária Dominika Mazzarellová a sv. Ján Bosco.

Odkedy sú v Trnave: Bez prerušenia 1940 – 1950 verejne. Za totality tajne, opäť verejne od roku 1989.

Poslanie inštitútu: Výchova mládeže

Činnosť v Trnave; dve komunity: Krížová 12, komunita formačná: 5 sestier FMA, Olympijská 16, komunita starších sestier 6 FMA

Monografie:  NOVOSEDLÍKOVÁ, Kamila, PhDr.: Dejiny Inštitútu Dcér Márie Pomocnice na Slovensku, 2005, 250 strán,

NOVOSEDLÍKOVÁ, Kamila, PhDr.: Životy slovenských sestier saleziánok, 2015, 350 s.

Opis habitu: Habit a závoj je šedej farby. V minulosti bol čierny (čierny habit, biely trojuholníkový výstrih na prsiach, čierny závoj, jednoduchý náprsný kríž bez korpusu).

Notredamky
Názov: Kongregácia školských sestier de Notre Dame; notredamky

Z dejín: Kongregácia školských sestier de Notre Dame bola založená v Čechách pátrom Gabrielom Schneidrom v roku 1853 ako samostatná vetva rovnomennej rehoľnej rodiny sv. Petra Fouriera a blahoslavenej Alexie Le Clerc. Už samotný názov poukazuje na jej činnosť, predovšetkým na výchovu a vyučovanie. Prijíma tiež úlohy charitatívne, sociálne a misijné, podľa potrieb Cirkvi, doby a zemí. Snahou Kongregácie je vidieť potreby ľudí, najmä mládeže, ich ťažkosti a problémy. Podľa konštitúcií sa sestry majú usilovať pochopiť požiadavky svojej doby, a tak uskutočňovať vo svojom živote heslo svätého Petra Fouriera: Všetkým osožiť, nikomu neškodiť! Tiež sa riadia životným pravidlom blahoslavenej Alexie Le Clerc: Konať čo najviac dobra. Snažia sa o jednotu a vzájomnú lásku. Nasledujú príklad pátra Gabriela Schneidra v pevnej viere a neochvejnej dôvere v Božiu prozreteľnosť. V Kongregácii sa osobitným spôsobom uctieva Panna Mária ako láskyplná Matka nášho Pána a vzor zasvätenia.

V Trnave sú od roku 1969 bez prerušenia. Momentálne je šesť sestier v komunite. Pracujú na Arcibiskupskom úrade v Trnave.

Ani štúdiu, ani monografiu nemajú.

Nosia čierne dlhé šaty s miernym špicatým výstrihom. Pod výstrihom šiat je biely stojatý golierik. Čierny závoj je pripevnený na bielu vystuženú čelenku s bielym lemom okolo tváre.

Marilky
Názov: Kongregácia sestier Najsvätejšieho Mena Ježiš – Congregatio Sororum Nominis Jesu – CSNJ, marilky

Z histórie: Kongregácia bola založená 10. 12. 1887 vo Varšave kapucínom otcom Honorátom Kožmiňskim, prvou matkou generálnou bola Mária Františka Witkowska.

V Trnave pôsobia od r. 1993, v súčasnosti na Tehelnej ulici.

Poslanie kongregácie: Sestry žijú podľa františkánskej reguly. Hlavným cieľom je heslo „Všetko na väčšiu slávu Boha ukrytého v eucharistii“. Okrem troch františkánskych sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti majú štvrtý sľub – obetovanie života za slobodu a rozvoj Cirkvi. S tým súvisí modlitba za kňazov, aj za povolania kňazské, rehoľné, misijné. Vo svojom bydlisku sa majú venovať duchovnej pomoci a starostlivosti o kresťanský život dievčat a žien, pomáhať chudobným a mnohodetným rodinám.

Činnosť v Trnave: Väčšinu času pôsobenia v Trnave bývali na adrese Námestie Sv. Mikuláša 11. Okrem práci na fare a v kostole sa venovali mládeži – stretnutiam s kňazmi, prednáškam, modlitbám, sv. omšiam, cez prázdniny organizovali pre dievčatá „týždeň u sestričiek“. Spoločne slávili Silvestra, opekačky.

Pre deti v detskom domove, dievčatá v reedukačnom dome v Trstíne, aj dôchodcov v malometrážnych bytoch organizovali programy s duchovnou tematikou. Máriina légia mávala tiež u nich sv. omše a spoločné stretnutia.

Štúdia - monografia o kongregácii v Trnave zatiaľ nevyšla. V Poľsku sú vydané publikácie o činnosti sestier.

Habit nemajú – majú žiť ukryté ako sv. Rodina v Nazarete, Tým sú vystavené nebezpečenstvám okolia a o to viac sa majú starať o duchovný život. Obliekať sa majú skromne, primerane.

prof. Jozef Šimončič


[1] Viera a život, 2002, roč. XII, č. 2, s. 178-180. - Možno upozorniť aj na najnovšiu publikáciu: Svedkyne viery a vernosti. Trnava 2017, 200.

[2] Archívna správa Ministerstva vnútra SR udelila zato tejto sestre Križkovu medailu, odovzdal jej ju primátor mesta Trnava.

[3] S poďakovaním sestrám predstaveným za poskytnuté informácie, JŠ.

Zatiaľ nehodnotené