novinky z radnice

Zaujali ma dve správy koncom leta. Z Japonska a z Grécka. V oboch krajinách zistili, že stovky evidovaných starších ľudí poberajúcich dôchodok už vlastne nežijú či neexistujú. Nič nové pod slnkom. Už klasik literatúry písal o mŕtvych dušiach. Iná paralela je na zamyslenie. Ľudia sú v systéme, v ktorom sú vnímaní, posudzovaní i vyplácaní pomocou štatistiky, vlastne iba číslami. Najčastejšie, ako v prípade spomínaných krajín, s konečnou nulovou hodnotou. Číslo pre evidenciu štátu či zárobok príbuzných. Trápny koniec existencie ľudského života. A nielen jeho. Aj systému, ktorý ani nepostrehol stratu. Vlastne ho to okrem zvýšených nákladov ani zvlášť netrápi. Civilizácia, ktorá dospela od živého spoločenstva ľudí k počítaniu hláv len kvôli daniam alebo obavám z toho, či bude na dôchodky, mi nepripadá obzvlášť civilizovaná. Tam, kde nikto nikomu nechýba, kde si nikto nevšimne prázdne miesto po susedovi či priateľovi, kde rodina nemá potrebu dôstojne pochovať svojho člena, je ťažké žiť. Bez vzťahov a väzieb, bez detí a starých ľudí je národ iba prázdnou formou. O to naivnejšie sú očakávania, že systém či štát nás sám osebe zachráni. Tradícia i kultúra hovoria o opaku. Existencia každého z nás sa potvrdzuje iba v spoločenstve s ľuďmi, s ktorými zdieľame tak praktické, ako i presahujúce roviny života. Iba v žitom spoločenstve rešpektujúcich sa ľudí, v rodine, spolku, komunite sa stáva jedinec osobou a iba takéto spoločenstvo vďaka pamäti môže uchovať úctu i význam človeka. Dokonca cez rozprávanie i presah ponad fyzické odlúčenie. Nie číslo na papieri, nie štatistika. Konkrétni ľudia, ktorí vďaka odovzdanej skúsenosti zostávajú v pamäti i medzi nami. Tak sa vytvára priestor pre skutočnú spoločnosť, pre úctu i dôstojný život jednotlivca i národa. V takom spoločenstve deti ani starci nie sú na príťaž, ale sú dôležitou súčasťou prítomnosti i budúcnosti. Úcta a múdrosť, nádej a viera, námaha i nadhľad po celé stáročia pomáhali európskej i slovenskej kultúre v konfrontácii s inými. Zdá sa, že túto cestu pomaly opúšťame. Uverili sme číslam a papieru. Tomu, čo sa oplatí, čo je napísané. V tejto matematike života je otázkou času, kedy sa každý z nás zmení na číslo. S postupne klesajúcou hodnotou. Večnosť nám tak ako v Japonsku či v Grécku môžu na krátku dobu zabezpečiť ešte najbližší. Ak budú takí šikovní, že nás podržia v štatistike pre vylepšenie si vlastného príjmu.   

Pavol Tomašovič    

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (46x hodnotené)