novinky z radnice

Vyše dvoch mesiacov muselo čakať pod zemou na záchranu tridsaťtri zavalených baníkov v Chile. V osemstometrovej hĺbke ich pri živote udržiaval vzduch prúdiaci úzkymi štrbinami a nádej im dodávalo komunikačné prepojenie s vonkajším svetom cez jeden z otvorov. Minimálny priestor na pohyb, mizivé podmienky na život, stiesnenosť, odlúčenie od najbližších. To a mnoho ďalších obmedzení negatívne vplývali na ich psychiku. Zlato, ktoré sa v bani ťaží, sa stalo pre všetkých dotknutých kovom prekliatia. Po vypočutí tejto správy mi hlavou prebehla paralela s našou situáciou. Roky sme zavalení zo všetkých strán, zhora i zdola, valiacim sa prúdom neukotvených informácií a predstáv ideálneho sveta. Čoraz viac sú zdrojom nášho videnia i myslenia. Z nich vytvárame čoraz nehybnejšie a černejšie obrazy o krajine, národe, meste či o známych i neznámych. V rýchlom toku s obmedzenou schopnosťou overovať veríme tomu, čo nám bolo ponúknuté na videnie, čo bolo jednoznačne povedané, čo sme si prečítali. Z rozbitých čriepkov vytrhnutých z reality si skladáme novú vlastnú mozaiku sveta. V nej pre udržanie línií čitateľnosti, v súlade s vytýčenými cieľmi a kvôli jednoduchej a čo najrýchlejšej orientácii zaraďujeme ľudí i spoločnosť do kontrastných, najradšej proti sebe stojacich polôh. Nám, zostavovateľom obrazov, patrí čestné nezávislé miesto. Nad vecou i nad ľuďmi. Ak však kvôli spresneniu treba určiť pozíciu, rozhodne vždy na tej lepšej strane. Kde-kto i v strane. Jeden proti druhému, dobrý proti zlým, taký proti onakým. Mnohí úplne sami. Bez nikoho, bez nádeje. S naivnou vierou v bezproblémový, zlatom vyblýskaný život. Len miestami, cez úzku štrbinu, ktorú sme nedokázali ešte uzavrieť, preniká ostrý lúč. Života? Je to širšie ako zavalený priestor, ktorým sme obklopení a preniká hlbšie, ako by sme ho chceli pustiť. Nedá sa vlastniť, zmerať ani odvážiť. Ten dotyk, to osvetlenie našich nedokonalých obrazov a kulís býva nečakané, nevypočítateľné, a pre mnohých i nepozorovateľné. Občas pichne pri srdci, pritlačí hruď i dušu a niekto si spomenie na zabudnuté slová z minulosti. Svedomie či zodpovednosť? Baníci v Chile vedeli o svojej situácii a mali nádej, ktorú im vlievali ľudia na zemi. Akú máme perspektívu my? Čo a kto nám vlieva nádej? Obrazy ľudí v našich hlavách vyskladané z podsunutých informácií iných, či konkrétni priatelia, blízki a žitá skúsenosť s nimi? Ďakujem všetkým, ktorí udržiavajú myslenie a svetlinu odkazujúcu k širším, nemanipulovateľným súvislostiam.

Pavol Tomašovič

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.9 (35x hodnotené)