novinky z radnice

Výroba a technológia s ňou spojená sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov, a dejiny techniky tvoria zásadnú súčasť ľudskej histórie. Hmotné doklady, ktoré nám dokumentujú a predstavujú históriu vývoja techniky a výroby, tvoria neoddeliteľnú a nenahraditeľnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Mnoho ich je, chvalabohu, vyhlásených za kultúrne pamiatky, na ktoré sa vzťahujú patričné zákonné opatrenia. Počet chránených stavieb však zďaleka neodráža skutočnosť, veľká časť hodnotných, krásnych a jedinečných objektov chátra, alebo už nadobro zmizla z povrchu zeme.
Nová epocha pre ľudstvo, v súvislosti s vývojom výroby a technológií, sa začala práve v období tzv. priemyselnej revolúcie, ktorá ľudstvo voviedla do industriálneho veku. Toto obdobie poznačilo snáď každú súčasť života spoločnosti a utvorilo dobu, v ktorej dnes žijeme. Jednou z jeho typických čŕt je vznik veľkého množstva výrobných objektov a ich areálov, ale aj rozličných stavieb nevýrobného charakteru, ktoré však priamo s výrobou v tomto období súviseli, ako napríklad cesty, mosty, obytné kolónie, administratívne budovy, ale aj obchody, školy a zariadenia na oddych. Súhrnne tento typ stavieb označujeme ako industriálna architektúra, alebo industriálne architektonické dedičstvo.
Napriek tomu, že ide o stavby technického, funkčného, užitočného charakteru, predsa majú nielen hodnotu historickú, ale sú veľmi často nositeľmi jedinečných hodnôt estetických a architektonických. Odrážajú zmysel ich tvorcov pre krásu a detail, spôsob myslenia, že aj funkčná vec môže byť krásna a estetická. Často taktiež dokumentujú výnimočné historické medzníky nielen vo vývoji priemyslu, ale aj vo vývoji stavebníctva, keďže rozmach priemyslu priamo podporoval rozvoj nových technológií vo výstavbe.
No napriek tomu si často nevšímame hodnotu a výnimočnosť týchto stavieb a ich celých areálov. Možno máme stále asociáciu začmudených komínov, nepríjemného priemyselného prostredia, ťažkej práce, temného veku strojov. Až v poslednom období, z akéhosi nadhľadu, s časovým odstupom, keď sa spoločnosť pomaly z veku strojov prehupla do informačnej doby, si začíname uvedomovať význam a vnímať hodnoty týchto objektov. Teraz, keď mnoho z nich zaniká, si uvedomujeme, že niečo strácame.
Ani Trnava, hoci sa nachádza v poľnohospodárskej krajine, neostala pomimo v časoch zlatého obdobia priemyselného rozkvetu. Od konca 19. storočia tu vzniklo viacero väčších aj menších priemyselných podnikov, ktoré sa však neviazali len na spracovanie poľnohospodárskych plodín, postupne tu vznikli aj veľké strojárenské a energetické podniky a veľký význam mali miestne tehelne.
Cieľom tohto článku je predstaviť čitateľom historický priemysel na území Trnavy a poukázať na nepovšimnuté hodnoty, ktoré predstavujú technické a priemyselné stavby na území mesta.
Predovšetkým je potrebné zmieniť sa o piatich objektoch, ktoré sú vyhlásené za technické národné kultúrne pamiatky. V prvom rade je to jeden z najväčších historických podnikov v Trnave – cukrovar. Založila ho skupina moravských a rakúskych podnikateľov a jeho najstaršie budovy začali stavať v roku 1868. Do prevádzky bol spustený v roku 1869 a postupne sa stal jedným z najväčších cukrovarov na území Slovenska. V roku 1876 ho kúpili bratia Stummerovci, po mohutnom požiari v roku 1899 bol rozšírený a zmodernizovaný a od roku 1905 fungoval pod názvom Cukrovar Karola Stummera účastinná spoločnosť. Za kultúrnu pamiatku je vyhlásená časť skladajúca sa zo štyroch objektov, hlavnej výrobnej haly, administratívnej budovy a dvoch skladov. K cukrovaru však pôvodne patrili aj ďalšie výrobné a obytné budovy na Šrobárovej ulici, ale aj krásne vily s úradníckymi bytmi na Hospodárskej ulici pri supermarkete. Budovy cukrovaru sú neodmysliteľnou súčasťou mesta a už takmer poldruha storočia tvoria jednu z jeho historických dominánt, ktorá snáď raz bude po kvalitnej obnove aj jeho veľkou ozdobou.
Ďalšou významnou technickou pamiatkou Trnavy je Zvonolejáreň bratov Fischerovcov na Dohnányho ulici. Je to relatívne nenápadná stavba so svojskou zmenšeninou továrenského komína na streche. Počiatky podniku môžeme hľadať v roku 1858, keď Viliam Fischer prevzal zvonolejáreň v Trnave a rozšíril ju o výrobňu strojov. Podnik medzi rokmi 1892 – 1898 spravoval jeho syn Teodor Fischer a po roku 1898 firma funguje pod názvom Bratia Fischer, továrňa na stroje, lejárňa zvonov, kovov a železa, Trnava. Budova dostala súčasnú podobu pravdepodobne v roku 1898, no upravovaná a rozširovaná bola aj v roku 1924, o čom svedčí stavebné povolenie zachované v mestskom archíve. Táto neveľká stavba je rodiskom mnohých slovenských zvonov a právom si zaslúži úctu nielen obyvateľov Trnavy.
Klenotom architektúry 20. storočia v Trnave a všeobecne slovenskej architektúry je Automatický mlyn Nákupného ústredia potravných družstiev na Suchovskej ceste, ktorý bol v rokoch 1936 – 1938 postavený podľa návrhu jedného z najvýznamnejších slovenských architektov Emila Belluša. Mlyn patrí k vrcholom funkcionalistickej architektonickej tvorby na Slovensku. Stavba harmonicky spája funkcionalitu s formou a v čistej podobe prezentuje princípy funkcionalistickej tvorby. Mlyn bol aj je často publikovaný v dielach o vybraných stavbách modernej architektúry na Slovensku.

Ján Čáni, foto: B. Vittek a archív autora
(pokračovanie v budúcom vydaní)

 

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 2.5 (2 hlasovali)