novinky z radnice

Koniec roka sa nesie v znamení Vianoc. Symbolicky sa nádej nového začiatku, nového človeka prekrýva s končiacim sa rokom. Ten sa stáva minulosťou. Každý z nás vstúpil do tohto zdanlivého kolobehu, v ktorom je vďaka životu jedných možný život iných. Vždy aj súčasť minulosti, ktorá darovala prítomnosť, s nádejou na zajtrajšok. Obeta a láska vytvárajúce priestor pre druhého. Dar rozsvecujúci oči obdarovaného. Chvíle, vďaka ktorým prekonávame ťažkosti dňa, bolesti tela i situácie odporujúce našej predstave zdravého rozumu.  
Predstava a rozum sú formované spoločenstvom a dobou. V čoraz svižnejšom tempe sa spoliehame viac na fakty ako na myslenie, viac na informácie ako na súvislosti. Je to rýchlejšie. Niet času na overovanie, ani na najbližších. Z očí do očí nahrádzame mobilmi, skypmi, facebookmi a veríme, že preklenieme priestor a dobehneme čas. Svojou mobilitou sa odtŕhame od koreňov miesta, mesta i od spoločenstva nesúceho spoluzodpovednosť za svet. Stretnutia a spolky nahrádza sociálna sieť. Tečúce identity virtuálneho spoločenstva. V ňom nenápadne, v prúde, mizne i druhý vo svojej celistvosti. Vieme o ňom už nie na základe žitého spoločenstva, ale na základe obrazu z televízie, monitoru počítača a zvuku mobilu či internetu. Obraz i zvuk sú vytrhnuté z celku a spracované do súboru vhodného na odoslanie. Z takto prijatej informácie si vytvárame vlastný nový obraz o politikoch a čoraz viac aj o blízkych. Reálny druhý ako komplexná bytosť sa vytráca. Zostávajú obrazy, o ktorých sme presvedčení, že reprezentujú iných. Už to nie je druhý, s ktorým sme tradíciou, spoločenstvom či obcou prepojení poznaním skutkov, konaním a hľadaním východísk. Je to len viackrát spracovaný obraz či zvuk. Rýchlo miznúce stopy z nášho života čoraz rýchlejšie sa pohybujúcich obrázkov. Druhý i jeho duch je neprítomný. Ostáva bezduchý obraz a spoločenstvo. A sviatky. Pred nami i za nami. Necháme ich odplávať aj s možnosťou hľadať zdroje, ktoré nám rozžiaria oči?
Ide len o nostalgiu za detstvom a minulosťou? Nepocítili sme nikdy v hĺbke duše súlad života a nášho miesta v ňom? Nie, nesúviselo to s darčekmi a čakaním. Spojený  bol s otvorenosťou, ale i konkrétnym úsilím a námahou. V práci i hľadaní  porozumenia vlastnej kontinuity. V posune od čakania na dar k ochote obdarovať. Iného. Reálneho druhého. Nestraťme ich!   

Pavol Tomašovič

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (23x hodnotené)