novinky z radnice

Nemenej hodnotnou stavbou je ďalší projekt Emila Belluša – areál trnavskej vodárne s jedinečným vodojemom. Stavbu navrhol Belluš v roku 1941, pričom výstavba samotného vodojemu prebehla v rokoch 1942 – 1948. Vodojem, ktorý tvorí jednu z dominánt Trnavy, sa právom zaraďuje k najvýznamnejším dielam slovenskej architektúry.
Zoznam pamiatkovo chránených objektov v Trnave dopĺňa nenápadný objekt kováčne na ulici Horné bašty za hotelom Apollo. Stavba vznikla približne v 2. polovici 19. storočia a pôvodne slúžila ako koniarne. V 19. storočí v nej vznikla kováčska dielňa, ktorá fungovala ešte aj po 2. svetovej vojne.
V Trnave sa však, samozrejme, nachádza viac technických a industriálnych stavieb, ako týchto päť, a to, že nie sú vyhlásené za kultúrne pamiatky, neznamená, že nie sú hodnotné a zaujímavé.
Pred rokom 1900 bola situácia z priemyslom v Trnave podobná ako na väčšine územia súčasného Trnavského kraja, boli tu najmä priemyselné stavby, ktoré spracovávali poľnohospodárske plodiny. Na konci 19. storočia tu fungovalo 5 sladovní, 3 liehovary, 3 octárne, zvonolejáreň, 3 tehelne a zápalkáreň.
Spomedzi sladovní vynikali 3 väčšie podniky, Sesslerova, Diamantova a Treumanova sladovňa. Z týchto troch sa do súčasnosti zachovali dve, tzv. Seslerka a Treumanka. Sladovňa trnavského podnikateľa Heinricha Diamanta stála oproti cukrovaru na rohu ulíc Hospodárska a T. Vansovej. Bola zbúraná v 70. rokoch 20. storočia.
Najstaršia spomedzi trnavských sladovní, sesslerovská, vznikla v roku 1855, keď sládok Jozef Sessler kúpil od mesta starší mestský pivovar, ktorý prestaval a rozšíril. Pivovar vybudovalo mesto v roku 1783 pravdepodobne prestavbou ešte staršieho objektu. Z podniku sa stal postupne najväčší producent sladu v meste a Sesslerovci ho prevádzkovali až do roku 1938. V najstaršej časti sladovne dnes sídli reštaurácia, ktorá prevádzkuje vlastný malý pivovar.
Posledná veľká sladovňa v Trnave bola založená Móricom Treumannom pred koncom 19. storočia pri južnom okraji mesta. Jej budovy stoja na Sladovníckej ulici, ktorá dostala meno po nej. Podnik sa postupne rozrastal, takže dnes tvorí takmer celú jednu stranu Sladovníckej ulice. Podnik sa stal jedným z najväčších producentov sladu a fungoval ešte donedávna. Budovy sladovne predstavujú architektúru technických stavieb od 70. rokov 19. storočia až po obdobie po 2. svetovej vojne. Patrí k nej aj pekná administratívna budova severne od sladovne, kde donedávna sídlila pobočka jednej zo slovenských bánk.
Ukážkou nanajvýš estetického prístupu pri stavbe aj takých nevábnych zariadení ako je bitúnok, bol krásny secesný mestský bitúnok v Trnave, postavený na prelome 19. a 20. storočia. Jeho zničené a ošarpané budovy boli od konca 20. storočia postupne zbúrané a na voľnom pozemku bol v roku 2004 postavený supermarket. Dva objekty jeho vrátnice však ostali zachované a boli novým majiteľom obnovené, takže aj doteraz pripomínajú vkus ich tvorcov.
Obchádzanou a často nepovšimnutou priemyselnou pamiatkou Trnavy je bývalý parný mlyn na Zelenom kríčku. Vznikol v roku 1918 pod názvom Prvý trnavský parný mlyn, úč. spoločnosť v Trnave. Založili ho ako účastinársky podnik trnavskí podnikatelia a veľkoobchodníci. Areál mlyna pozostáva nielen z výrobných budov (mlynská budova, silo a sklad), ale patrí k nemu aj objekt administratívy a byty pre zamestnancov. Na jeho neskorších prestavbách sa podieľala aj známa projekčná a stavebná spoločnosť Pittel & Brausewetter. Jeho hlavná výrobná budova bola v 90. rokoch 20. storočia adaptovaná na kancelárie, no jeho zaujímavé 6-valcové silo, ktoré dominuje Zelenému kríčku a rozsiahly funkcionalistický múčny sklad sú bez využitia. Slávnostný základný kameň podniku je v súčasnosti zabudnutý v rohu dvora, takmer zakrytý mladším schodiskom.
Ku stavbám, ktoré takmer každý v Trnave pozná, no málokto si uvedomuje hodnoty, ktoré predstavuje, je areál trnavského Figara. Podnik bol založený v roku 1907 spoločnosťou Adolf Fischer a synovia a rozšírený bol v rokoch 1916 – 1918. Aj tu stavebné úpravy vykonávala spoločnosť Pittel & Brausewetter. Napriek prestavbám v druhej polovici 20. storočia sa zachovala väčšina pôvodných budov podniku. Podnik už viac ako 100 rokov potešuje Trnavčanov vôňou sladkostí, a jeho zaujímavé budovy dominujú pri pohľade z nástupiska železničnej stanice. Areál Figara taktiež nepozostáva len z výrobných objektov, patria k nemu aj pôvodné obytné, predajné a administratívne budovy na ulici A. Žarnova a na Kollárovej.
Spomedzi stavieb potravinárskeho priemyslu v Trnave nemožno nespomenúť veľké sklady obilia, priemyselné sýpky. V prvom rade je to monumentálny obilný sklad už spomenutého Nákupného ústredia potravných družstiev NUPOD pri železničnej stanici. Nie sú preštudované pramene o jeho vzniku, ale je veľmi pravdepodobné, že bol postavený v súvislosti so stavbou Automatického mlyna NUPOD-u a snáď ho možno tiež spájať s osobou Emila Belluša. Jeho čisté a jednoduché línie sú ďalšou krásnou ukážkou vyspelej funkcionalistickej architektúry. Za zmienku určite stoja aj veľké obilné skladištia na Kollárovej ulici, ktoré pochádzajú z konca 19. storočia. Dnes už majú iný účel, a v jednom z nich sídli známe pohostinstvo s jedinečnou atmosférou, ktorú mu dodávajú ťažké trámové stropy typické pre takéto stavby.
Skutočne hodnotným a najväčším historickým industriálnym areálom sú bývalé Coburgove závody, v súčasnosti areál tiež už bývalých Trnavských automobilových závodov TAZ. Závod založila bansko-hutnícka spoločnosť kniežaťa Filipa Coburga a najstaršia časť bola postavená v rokoch 1915 – 1917, pričom aj tu sa na výstavbe podieľala už spomínaná spoločnosť Pittel & Brausewetter. Z pamiatkového a historického hľadiska je areál stále nedostatočne prebádaným územím, jeho hlavné výrobné budovy však určite patria ku skvostom funkcionalistickej architektúry v Trnave. Podnik sa po vzniku 1. ČSR preorientoval zo železovýroby na spracovanie železa, výrobu plechového, drôteného a smaltovaného tovaru, ale fungovala tu aj zlievareň. Areál sa stavebne rozvíjal počas celého medzivojnového obdobia a nachádza sa v ňom množstvo architektonicky zaujímavých stavieb, z ktorých sú však viaceré nevyužívané a chátrajú. K industriálnemu areálu Coburgových závodov neodmysliteľne patria, okrem administratívnych budov, aj bytové domy robotníckej kolónie, riaditeľská vila a byty úradníkov, nachádzajúce sa na Coburgovej ulici. Celý areál jedinečne dokumentuje charakter svojej doby a jej spoločensko-hospodárskych vzťahov.
V areáli TAZ sa nachádza aj ďalší výnimočný priemyselný komplex – Trnavská parná elektráreň. Vznikla v roku 1917 ako súčasť Coburgovských závodov a čoskoro začala dodávať elektrinu aj pre mesto. V roku 1922 prevzali elektráreň Západoslovenské elektrárne úč. spoločnosť. V období 1. ČSR patrila k najväčším parným elektrárňam na Slovensku a energiou zásobovala okrem Trnavy a širokého okolia čiastočne aj Bratislavu. Za minulého režimu bola prebudovaná na tepláreň, a tak funguje dodnes. Jej hlavnú budovu označuje mohutný komín z čias socializmu a jej zaujímavý vodojem na stĺpoch je viditeľný zo železničnej trate v smere od Bratislavy.
V Trnave sú aj ďalšie hodnotné historické technické a industriálne stavby a areály, ako napr. bývalá Štátna vozovka na opravu vlastných vozidiel v Trnave, založená v roku 1925, súčasné ŽOS, či budovy škrobárne na Špačinskej ceste a dielenský areál na križovatke Dohnányho a Tulipánovej ulice.
Zaujímavými technickými stavbami sú aj cestné stavby, ako sú mosty. V Trnave sú to napr. tehlový most na Kalvárii, cestný most, inak tiež tehlový, na Zelenom kríčku, ktorého staršia časť pochádza ešte z 18. storočia. Mladší, ale veľmi zaujímavý, je pôvodný peší most zo začiatku 20. storočia, ktorý je dnes súčasťou cestného mosta pred Bernolákovou bránou. Tvorí jeho severnú časť, vedie po ňom chodník a pravdepodobne je to najstarší železobetónový most v Trnave.
K významným stavbám Trnavy patria aj Mestské parné kúpele, odovzdané do prevádzky v roku 1931. Aj keď to nie je priemyselný objekt, má čiastočne charakter technickej stavby. Je škoda, že dnes už kúpele neslúžia pôvodnému účelu, v minulosti totiž neodmysliteľne patrili k charakteru mesta veľkosti a úrovne Trnavy, a obyvatelia ich hojne využívali. V dobovej spisbe sa o kúpeľoch píše, že „pozostávajú z oddelenia ľudového, parného, vaňového, slnečného a rituálneho“.
V Trnave sa určite nachádzajú ešte ďalšie hodnotné technické a priemyselné stavby, ktoré neboli doposiaľ zdokumentované, záujem o tento typ stavieb sa však u nás ešte len rozvíja.
Nakoniec treba snáď ešte dodať, že tento článok len veľmi stručne a stroho predstavuje kultúrne dedičstvo technického a industriálneho charakteru na území Trnavy a slúži najmä na jeho popularizáciu, vzbudenie zvedavosti a snáď zmyslu pre kolektívnu zodpovednosť za jeho osud.

Ján ČÁNI, foto: archív autora


Literatúra:
KOL.: Trnava 1238-1938. vydala Rada Mesta Trnavy, Trnava 1938
ŠIMONČIČ, J.: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Mestský úrad Trnava a vydavateľstvo B-print, Trnava 1998
ŠELESTIAK, J.: Premeny Trnavy vo fotografii. Vydavateľstvo Tirna, Trnava 2005
KAZIMÍR, M.; ZACHAROVÁ, D.: Trnava na starých pohľadniciach. zost. Daniel Kollár, Vydavateľstvo Dajana, Bratislava 2007
KOL.: Dejiny Trnavy. zost. Šimončič, J. a Watzka, J., Vydavateľstvo OBZOR, Bratislava 1988
MORAVČÍKOVÁ, H.; DULLA, M.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2002
KOL.: Magyarország vármegyéi és városai – Pozsony vármegye. zost. Borovszky, S., Budapest 1904

Vaše hodnotenie: None | Priemerné hodnotenie: 3 (2 hlasovali)